Sanie je prírodný reflex a deti ho používajú na upokojenie sa. Keď je dieťa nepokojné a plače, cumeľ je často najrýchlejšou a najefektívnejšou pomôckou. Dieťa síce utíši a rodičom dopraje chvíľku pokoja, no ako na neho reagujú prvé zúbky a jemné detské podnebie? Mliečne zúbky — základ trvalého chrupu

Ak má dieťatko približne jeden rok, mali by sme ho postupne začať odúčať od cmúľania. Čím dlhšie dieťatko cumlík cmúľa, tým väčšie je riziko, že mu ovplyvní rast zúbkov a správny tvar podnebia. Rodičia často podceňujú postavenie a zdravie mliečnych zubov, pretože sa uspokoja s tým, že zúbky aj tak vypadnú. Postavenie trvalého chrupu závisí od postavenia mliečnych zúbkov, preto by sa ani tie “dočasné” mliečne nemali zanedbávať.

Cumlík CURAPROX svojím tvarom podporuje správny rast a postavenie zúbkov dieťatka.

Cumlík môže v neskoršom veku škodiť

Pri cmúľavom pohybe dochádza k zasúvaniu spodnej čeľuste pod vrchnú. Pri častom a dlhodobom opakovaní sa horné zuboradie vysúva pred spodné a hryz dieťaťa sa deformuje. Častou deformáciou spôsobenou cumlíkom je aj skrížený zhryz. Ak je cumlík do veku jedného roku používaný s mierou, nemal by mať podľa odborníkov na rast detských zubov žiaden negatívny vplyv. Odučiť dieťa od cumlíka môže pomôcť odstrihnutie jeho koncu alebo spravenie dierky, aby si dieťa nevedelo vytvoriť podtlak a cumlík mu až tak “nechutil”.

Sladšie cmúľanie nesie následky

Žena drží v náručí svoju malú dcérku. Ako sa približujú k stolu, začína sa hniezdiť, otáča sa z boka na bok, nožičkami kope a rúčkami sa drží ako kliešť. Opiera na mamu vystrašené oči, ktorými prosí: „Nie, dnes nie!“

Ukladá ju na penové puzzle na stole, rozopína plienku. Otočí ju na bruško. Začína plakať. Telíčko jej zrovná s krajom stola, ľavú rúčku vystrie pri tele. Hlávku natočí na bok, priľahne ju svojim telom. Pravú rúčku jej zohne a tlačí na lakťové kostičky. Druhým ukazovákom tlačí na bok šľapy a pätu. Koža belie pod tlakom prstov. Plače, kričí, očami prosí, nech prestane. Druhá noha začína nakračovať. Mama nahlas ráta pohyby. Povzbudzuje ju. "Poď, ešte, vydrž miláčik, neplač, šikovná si, ideš!" Ešte trikrát. Povolí. To isté z druhej strany. Ten istý scenár, tie isté slová útechy. Ten istý plač. Ten istý aj pri ďalších cvikoch. Tie isté slová 4-krát denne. Vždy, keď skončia, pochváli ju, zatlieska, vybozkáva, že je šikulka. Uplakanými očkami pozerá na ňu a už sa smeje. Naučili sa to obe. Smiať sa cez slzy. Aj taká je Vojtova metóda.

Dôvodov prečo ju cvičiť, je veľa. Od vážnych úrazov, postihnutí,  až po drobnejšie odchýlky v psychomotorickom vývine ako je napríklad len obyčajný úklon hlavy k jednému ramienku. A medzi nimi sa našli aj ony - Mama a Bábika. Niekde medzi genetickými vyšetreniami a hrozbami metabolických porúch boli nakoniec radi, že Bábika má len znížené svalové napätie. Nikdy si nevšimla, že to drobučké ružové telíčko je krehkejšie, ako by malo. Ako taká malá handrová bábika. A tak začali cvičiť.

Prvé dni preplakali obe. Druhý týždeň plakala len Bábika. Mama po nociach. Do vankúša. Tiché ťahavé vzlyky, vychádzajúce z hĺbky srdca. Pamätá si na ten pocit, keď sa narodila.

Je noc. Pouličné lampy svietia do okien a pod dvere podlieza dotieravé neónkové svetlo. Niekoho šľapky mľaskajú na nemocničnom linoleu. Leží na nepohodlnej posteli v bavlnenej erárnej košeli, ubolená, ale šťastná. Podvihne sa na lakti a privinie si bližšie to tichúčko pradúce klbko. Vie, že tá láska, ktorú cíti, sa berie niekde inde, ako si myslela, či predstavovala. Je v nej, je z nej a nikdy sa nestratí. Neobjavila sa, nezískala ju. Vyšla zvnútra. V mene tej lásky zajtra ráno opäť vstane, slzy a plač nechá v tom vankúši a budú pokračovať v rozohranej partičke.

Prečo deti pri Vojtovej metóde plačú?