Keď pršalo, mrholilo, žabiatko sa narodilo...

V tú sobotu, 19.9.2015, bolo presne také počasie, sychravé. Ráno sme vstali ako bežne, podľa pokynov našej malej herečky 🙂 naraňajkovali sa, pohrali a uvarili obed, slečna šla spať a manžel išiel dokončiť zatepľovačku, že to má na hoďku-dve robotu. Súhlasila som a dohodli sme sa, že keď skončí, dáme si kávu s laskonkami, na ktoré som sa veľmi tešila. Ja som upratala po obede a ľahla si trochu k notebooku, ešte som rozmýšľala:  "dokelu, už je sobota a ja stále 2in1." A vôbec som teda nemala chuť na pondelkovú poradňu a pravdepodobne vyvolávaný pôrod. Slečna sa zobudila, nabehla mi k notebooku a mne sa s ňou vôbec nechcelo bojovať, tak som jej doniesla obed do obývačky a kŕmila ju tam.

Ona sedela na gauči a ja na zemi, po pár lyžičkách som pocítila známe puknutie a zaliala ma voda. Bolo 15:10. Hneď som brala telefón a volala manželovi. Povedal, že akurát dokončil a uteká hore. Ja som obvolávala malej krstnú, jej sestru, aby som vedela, kto ostane s malou. Ani jedna z nich nemohla hneď, naši neboli doma. Slečna povedala, že ostane s mojim bráškom, ale nakoniec plakala, a tak išla k rodičom tých dvoch kamošiek (krstnej a sestry). Takže fofry, manžel do sprchy, ja na wecko, potom do sprchy, pomedzi to som balila veci malej, obliekala sa, plakala, stískala ju a manžel volal doktorovi a išli sme. Odovzdali sme Paulínku a 15:55 sme vyrazili a ja som práve vtedy pocítila prvú kontrakciu, dosť silnú. A keďže tie moje kontrakcie boli rovno každých 5 minút, ešte sa ma Lukáš pýtal, či stihneme ten Bardejov, či ma nemá odviezť len do Starej Ľubovne, ja som mu s istotou povedala, že stihneme, ale nebolo mi všetko jedno.

Takú jazdu som ešte nezažila, v niektorých úsekoch sme mali na tachometri aj 160km/h a niekde v polovici cesty sa intervaly kontrakcií skrátili na 2-3 minúty. Lukáš-manžel volal Jarovi-doktorovi (volám ho tak familiárne), že nech príde (predtým totiž povedal, že doktor, čo má službu ma vyšetrí a zavolá, čo a ako), ešte nás ubezpečil, že to stihneme. Dorazili sme v zdraví a vcelku, ledva som vyšla z auta do nemocky a tam sa ešte sbs-kár pýtal, načo nám má odomkúť výťah, pako jeden.

Na príjem som prišla o 16:55, Jaro do 5 minút po mne. Pozrel ma a zahlásil: "na 5 otvorená, ešte to trochu potrvá." Napojili ma na monitor a vypísali sme papiere. Jaro odišiel a mňa sestrička vyšikovala na wecko, klystír a potom sprcha. No na tom wecku som už skoro umierala od kontrakcií, lebo mne veľmi pomáhalo chodiť a tam som nemohla. Na sálu som došla o pol šiestej a vtedy za mnou pustili aj manžela. Vypýtala som si loptu a o pár minút som už mala tlaky, sestrička kukla a povedala, že už je to tak na 7-8 a ešte chvíľu mám pohopsať a bude to. A veru bolo, kontrakcie boli brutálne silné (oveľa silnejšie ako pri Pauli). Pamätám si, že som trochu aj "kričala", manžel ma upokojoval, držala som sa ho ako kliešť. Zavolali mi Jara, napolohovali posteľ a šli sme na to. Tlačiť som tentokrát vládala a nepočítala som tlačenia, ale nebolo ich veľa, asi tak 5 odhadujem a malý zaplakal. Mne sa uľavilo, že je to za mnou a znovu som zažila ten neopísateľný pocit, keď som sa Lukáša spýtala, či je to chlapec a Jaro mi ho vysmiaty hneď položil na brucho a mohla som si ho chytiť. Maxim v tom momente stíchol, Lukáš mal slzy v očiach, bolo presne 18:00. Ešte som prosila nech mu nechajú dotepať pupočník a Jaro mi povedal, že to už robia štandardne, tak som sa potešila a tepal mu ešte dosť dlho. Sestrička malého na mne trochu poutierala, zakryla ho dekou a takto sme si hoveli, kým Jaro šil a kecali 🙂 Lukášovi som nakázala fotiť a Jaro len konštatoval, že si ho nemám všímať a mám sa sústrediť na malého. A veru, šitie som takmer vôbec necítila. Keď som porodila aj placentu, tak sa ešte smial, že pri treťom už Lukáša poučí a rodíme doma 🙂 Nakázal sestričke, že chce malého miery, tak ho vzali, odvážili, odmerali a doniesli nazad. Trvalo to asi 3 minúty. Zatiaľ Lukáš volal jeho rodičom a ja mojim. Maximka mi doniesli nazad, stále holučkého, len pod dečkou a položili už vyššie, aby si dočiahol na prsník a nechali nás samých troch. Veľmi sme si to užívali a malý sa do pol hodiny ukážkovo sám prisal.

Proste nádherný, neopísateľne krásny pôrod, popôrodný priebeh a bardejovská nemocnica je proste top. (len tak pre zaujímavosť, obvod hlavičky Maxima pri prepustení 35cm, Pauli mala 28cm)