Poobede sme sa boli prejsť okolo plotu. Nikde, naozaj nikde nebol nijako poškodený. Jediným vysvetlením bolo teda to, že sa nejako dostáva cez bránu. Ibaže tu nastáva ďalší zádrheľ. Brána sa automaticky otvára iba keď pred ňou zastane auto. Potom sa automaticky uzavrie a otvoriť ju z vnútornej strany je možné len pomocou čipu v diaľkovom ovládaní, ktorý nie je možné vyrobiť bez Adamovej osobnej účasti. Ak by teda zaparkovala auto pred bránou a počkala kým sa otvorí, vošla dnu už by sa nemala ako dostať vonku. Ďalšou možnosťou je, že by bránu niečím zasekla, aby sa dostala vonku, no brána nie je nijako poškodená, ani len škrabnutá a tvrdý predmet na podoprenie by  na nej nechal aspoň niečo. Ďalší problém je ten, že keď na mňa strieľala, pred bránou nestálo žiadne auto ani brána ničím nebola zaseknutá. Otvorila a zavrela sa za nami úplne normálne a pritom ona už na pozemku bola a nejako sa z neho dostala aj preč. Nechápem tomu, nikto tomu nechápe....

Adam spomínal, že Petra sa bojí ako čert svätého kríža. Prečo vlastne? Je naozaj pravdou, že by jej bez milosti dokázal streliť guľku medzi oči? Prečo? Až teraz som si uvedomila, že včera vytiahol z auta brokovnicu, z ktorej dokonca vystrelil a vôbec sa nebál. Z akého dôvodu vôbec všetci, čo tu bývajú majú zbrane? Deje sa tu naozaj niečo veľmi divné...

„Nemáš hlad?“, prerušil moje myšlienky Adam a zdalo sa, že už nie je taký nahnevaný ako na obed.

„Niečo by som si dala.“, odpovedala som s úsmevom.

„Čo niečo, láska moja?“, zoširoka sa usmieval.

Prišla som k nemu, aby som ho objala. Pritúlila som sa k nemu. Silno ma objal a ja som vedela, že už je všetok jeho hnev preč.