Pokračovanie Anjel v bielom plášti.                                                                                                                                                                                                                           Už sa len čakalo,či pojde bilírubín dole,ale nešiel bol 500,a potom aj 600.Ešte sme boli na infuziu,už len na vozíčku.Potom hned už vytelefonovala interné,a ja som tam mohla byť,ale večer ma poslal domov.Robili mu vyšetrenia,prišla aj primárka z doliečováku,stiahnuť vodu z plúc,ale sa nedalo,aj ona bola smutná/ťahala aj svokre,ktorá tam ležala cez vianoce a nový rok/.Skúšali z lavej strany,ale sa nedalo.Hned ráno mi už volal aby som prišla,že treba isť ešte na ultrazvuk.Urobili mu a naznačili na pravej strane kde by sa to mohlo stiahnuť a tak mu stiahli z brucha 5l vody,čítate dobre 5l.Kvapkalo mu to vyše troch hodín a ja som pozerala aby nevyšlo z flaše.Potom mu ešte dali infuziu a tak sme prišli domou.Doma už zasa bolo dobre,aj spal celú noc,aj dýchanie sa ulavilo.Ale zasa asi tá voda alebo už ten celkový stav,neviem ale zasa sa mu ťažšie dýchalo a prestal aj jesť/čo predtým aspon trošku zjedol,ale skúšal všetko možné do poslednej minúty,aj cesnakovú vodku ,aj pestrec mariansky drvený,najprv suchý a potom do jogurtu,a všetko možné aj nemožné,tak veľmi chcel žiť................Už potom v stredu som volala či možme pojsť na infuziu,lebo že je veľmi slabý,že áno zavolajú jak bude volná posteľ,a ona po pracovnej dobe aj zo sestričkou prišli k nám a doma mu spustili infuziu,a moj malý z nej oka nespustil,a hovorí ti si veľká doktorka a aj ja budem,len som ešte malý.Veľmi si ju oblúbil,poukazoval im hračky a hral sa hlavne s pani doktorkou.Vraveli že prídu aj zajtra ,a prišli,len akurát začal krvácať z nosa.Zastavili,ešte sestrička bežala do lekárne na dajaký gel.Potom spustili infuziu,všetko prebehlo v norme,zasa sa pohrali a pošli preč.Ešte ani nedošli možno do ordinácie a už som volala,že zasa krváca,ale už som volala záchranku.Zobrali ho na interné a ja hovorím doktorovi,že ja s ním ostávam tu,že budem spať aj v kresle,doniesli nám,lebo ked mal veľké bolesti tak sa tam poskladal a mu to pomohlo.Deti suseda odniesla k mojmu otcovi,už má tiež svoj vek,ale čo dedo navaril to bolo prefajne.Krvácanie zasa pomocou gélu zastavili,len mu to zavadzialo v nose.Ale celú noc len sa pohol už som bola pri nom,na celú noc mu dali infuziu,a ja zasa som pozerala kedy dokvapká.Ráno o 5-tej mu dokvapkala a  hovorím že idem sa domov natiahnúť,lebo nohy opuchnuté,a on už o 7-mej volá že kde som ,tak rýchlo taxik,a naspäť.Ráno na vizite hovorím doktorovi nech dá aj mne posteľ,lebo si musím natiahnuť nohy.Súhlasil a ešte povedal,že ten pán čo s nami bol na izbe,ide domou a že on má službu a ku nám nedá nikoho.Tak až poobede sme pošli na krčné/čo od rána čakal kedy mu ten gél vyberú,čo sa mu ťažko aj z toho dýchalo.Vsobotu sme mali ísť domou ale zoslabol a nechcel,že možno nedelu.A v nedelu už len plienku a večer už začal vracať krv,a pýtali sa či nemá varixy na pažeráku a ja že hned volám dokrorke a ona,že nie,lebo aj to vyšetrenie čo mu robili v Košiciach,tak že to tam nepíše.Potom mu urobili sondu a a zobrali ho na ARO -teraz sa to volá ináč,mal už dajaké krvácanie z toho pažeráka.Aj na tom internom boli všetci taký milý a ľudský.Ja som v noci prišla domou,ale ráno o 9-tej už som išla tam /večer ma už nepustili/a on nepokojný,napojený na všeliaké hadičky ,aj pobede som bola na dve hodiny pri nemu.A ráno o 3.40 mi už volal doktor že zomrel.V prvom momente som povedala chvála bohu,že už si ťa zobral,že už netrpíš a netrápiš sa,strašne ho to zožralo.Ráno pred siedmou,som išla zasa taxíkom k otcovi,povedať detom že ocko zomrel,ten pohlad a plač neprajem nikomu,len som ich utešovala že už ho nič nebolí.Volala som aj doktorke hned ráno.Prišla aj na pohreb aj zo sestričkou.Potom som jej nosila ešte drinky,a všeliaké náplaste,a ona mi nesie Velvetku kávu,že taku pijete,tak mi kúpila.Ja som ostala jak obarená,ona si všimla aj jaku kávu pijem.Ešte raz vdaka Mudr.Alica Malá,Sestrička Hojdanová,mojmu otcovi a všetkým ktorý na nás mysleli a modlili sa za nás.

Obrovská budova bola osvetlená len tlmenými bodovými svetlami, ktoré svietili zdola hore. Žlté svetielka osvetľovali schodisko a vchodové dvere. Schody lemovali nasadené muškáty všetkých farieb. O tie kvety sa Adam určite nestará sám, alebo žeby?

Adam vystúpil a ponúkol mi ruku. Vyviedol ma hore schodmi a pri dverách vyťukal do malého prístroja na stene nejaký číselný kód.

„V tomto dome žila celá moja rodina. Nejaký môj pra-pra-pra dedo bol veľmi významným občanom mesta. Ja som ho len trochu zmodernizoval.“, ukázal na prístroj, na a stene, kde pred tým zadával kód.

Pochopila som, že to bol alarm. Slová boli v tomto prípade zbytočné. Tomu čo som videla som sa nestačila diviť. Srdce mi bilo a do očí sa mi tisli slzy. Toto je snáď sen, o ktorom sa mi popravde nikdy ani nesnívalo.

Prešli sme otvorenou chodbou, na ktorej konci bol dvor a v jeho strede bola nádherne osvetlená fontána. Za ňou už bola len tma. Po pravej strane bolo ďalšie, oveľa vyššie schodisko, ktoré už smerovalo k vchodu do domu.

„Čo to do pekla...? Vau, nemám slov.“, povedala som užastnute.