Okamžite som vytočila číslo na políciu.

„Prosím, policajná stanica.“, ozvalo sa z telefónu.

„Dobrý deň, mám problém. Už druhý deň ma obťažuje jeden chlap. A teraz stojí pod mojim balkónom, je zjavne podgurážený alkoholom a vulgárne na mňa vykrikuje. Mám doma dve deti, prosím pošlite sem niekoho.

Pani v ústredni som nadiktovala adresu a povedala, že pošle hliadku, ktorá je k nám najbližšie. Upozornila ma, aby sme nevychádzali vonku a zatiaľ počkali vnútri v byte. Urobili sme tak. Ako som zatvárala dvere na terasu ozvala sa strašná rana a vedľa mňa sa rozsypalo sklo. Ten blázon hodil do okna kameň. Okamžite ku mne pribehol Adam a pýtal sa ma či som v poriadku. Z ľavej ruky som si oprášila kúsočky skla ale nič vážne sa mi nestalo. Šli sme do Matúšovej izby a z tadiaľ sme cez ho pozorovali cez okno. Pokúšal sa hádzať ďalšie kamene ale zrejme bol až príliš opitý, lebo väčšinu z nich nezahodil ani meter pred seba. Videli sme, že má v ruke nejakú fľašu a neustále si z nej odpíja a naďalej vykrikuje.

O niekoľko minút zvonila pri dverách hliadka. Jeden policajt šiel dnu, pozrel sa na to rozbité okno, odfotil si to a dovolil mi upratať to sklo, aby sa náhodou neporanil aj niekto iný. Druhý šiel za ním. Nepočula som o čom sa rozprávajú, len sem tam bolo počuť nejaké výkriky. O chvíľu ho už policajt držal pri zemi a nasadzoval mu na ruky putá. Potom ho odviedli do auta a druhý z nich prišiel hore. Povedal mi, že ho nechajú zatiaľ v cele predbežného zadržania, kým nevytriezvie. Zajtra ráno mám prísť na policajnú stanicu vypovedať.

Dnes bol príšerný deň, ale už sa nič horšie nestane. Našťastie. Adam bol už na odchode keď ho Karin poprosila, aby predsa len ostal. Rozhodol sa prespať na gauči a tak sme dlho do noci pozerali telku. Deti sa zdekovali do Matúšovej izby. Nateraz mi to nevadilo.

Rozhodla som sa znova začať s blogovaním. Rozmýšľam nad tým už dlho, vlastne odkedy som sa šialene zamilovala, odkedy som strávila krásne leto v USA, dokonca z čisto patetického dôvodu- počas tehotenstva. Roky však zo mňa nevyšiel ani jeden článok, nič. Dnes prišiel ten moment, keď viem, že už musím. Kvôli nej. Kvôli verejnej modlitbe.

  Odkedy som mama, veľa sa zmenilo. Rozplače ma mnoho maličkostí, rozhodí ma plačúce dieťa(áno, aj cudzie) a akosi sa vo mne pri každej krivde ozýva vnútorný hlas matky- ochrankyne. Ísť, vyriešiť nepravdu, dať veci na správnu mieru, hoci niekoho aj vyhrešiť, zbiť. To sme proste my mamy, je to klišé klišovité, ale založené na rokmi overenej pravde volajúcej až tam hore do ďalekých nebies. Byť mamou a aj sa mamovsky správať je proste pud. Daný nám ženám odpradávna. Ešte z čias, keď celoplošne zarastení muži lovili s kyjakmi mamuty a my sme dúchali do ohníka a udržiavali teplo domova.

Za posledné mesiace toho so mnou mnoho zamávalo, to  treba uznať. A nemám s tým všeobecne žiaden výrazný problém. Akurát som zistila, že sa mi žije o trošku ťažšie. Ak človek nemá deti, idú starosti s nimi spojené akosi mimo neho. Sama som toho príkladom. Rušil ma detský plač, išlo mi na nervy, že sa nemôžeme normálne  s niekým porozprávať lebo stále odbieha za dieťaťom, na letiskách som pri pohľade na zástup cestujúcich s kočiarmi, deťmi, malými vetrovkami, hračkami, napoly odpitými džúsmi  a strašne čudnými hračkami vnútorne doslova penila. Ale to je tak asi so všetkým, nie len s deťmi. Ak sa to človeka netýka, nevenuje tomu pozornosť a nie je to pre neho dôležité.

Odkedy máme doma malého Viliama, je to inak. A inak to bolo aj včera. My traja, mladá šťastná rodina , vykračujúca si v krásne augustové popoludnie pyšne s kočiarom pred sebou, v ňom usmievavý krásny chlapček.  Svet gombička. Pred nami kráčajúce mladé mamičky, za ruky s dcérkami, v druhej ruke lopatky, hrabličky-klasický obraz sídliskového popoludnia.  Zrazu sa to dievčatko na nás obrátilo a mne už automaticky naskakuje na perách úsmev. Lenže tentoraz zamrzol. Tá malá princezná by mi ho možno bola opätovala, ak by mohla. No jej popálená tvár nebola schopná akejkoľvek mimiky. Tváričku mala zjazvenú a mne v tej sekunde zovrelo hruď. Určite viete ako. Presne tak , ako keď vás opustí partner, ako keď vám niekto umrie, ako keď vás zasiahne správa, na ktorú ste sa nedokázali včas pripraviť. V hlave mi vírilo množstvo myšlienok. Aký bude mať život, ako sa jej deti možno smejú, možno sa jej aj boja. Možno niektoré matky ťahajú deti z ihriska preč, ak sa tam hrá. A možno niekde v kútiku plače, že sa nemôže zasmiať, že tá princezná v rozprávke vyzerala akosi inak, ako tá slečna v zrkadle. Premietlo sa mi mysľou mnoho vecí. Ako strašne som sa bála, keď sa Vilko vyhádzal z pracieho prášku. Ako som plakala, keď plakal od únavy aj on. Ako som mala vtedy pocit, že nič horšie nie je. Občas človek potrebuje reset, nastaviť zrkadlo, aby si vážil to, čo má.

Princezná, si krásna. Zanechala si vo mne hlboký pocit, emóciu, dojem, ktorý nikto nevymaže. Si cudzia, no myslím na teba, ako by si bola moja. Prajem ti veľa síl, prajem ti krásny život. A ty to zvládneš.