Väčšina z nás- mamičiek- už našťastie pozná ten pocit, keď sa začína nový život. Od momentu pohľadu na pozitívny test sa v žene prebúdza nekonečné množstvo lásky, šťastia, túžby, nadšenia.....ale aj pocity strachu- spojené s inštinktom chrániť vytúžené dieťatko. Najväčším želaním každej maminky- čakateľky je, aby bolo jej dieťa zdravé. Kdesi som čítala, že intenzita bolesti pri pôrode sa môže rovnať až intenzite bolesti ako keď sa v tele zlomí naraz niekoľko kostí! Ale žena je silná.......a matka ešte viac! A tie najsilnejšie matky vedia, že základom všetkého je LÁSKA!

Pri občasnom "osedlávaní" Modrého koníka som narazila na rôzne typy ľudí, na rôzne témy, príbehy, rôzne rozhodnutia, nálady, postoje......prosby a aj vďaky. Nedávno som objavila mamičku stana03 a už jej vlastný popis ma presvedčil, že toto je žena-matka, ktorá svoju silu čerpá najmä z lásky: ,,Mám doma slniečko- dcérku s Downovým syndrómom. Netreba nás ľutovať, ani obdivovať. Sme celkom normálne... Teda väčšinou 🙂)´´

Stanka je 37-ročná rozvedená mamička 9-ročného slniečka Sárinky. Aj keď to určite nemajú kočky v živote ľahké, v jej fotoglogu nanájdete jedinú sťažnosť (možno len prirodzený výlev srdca milujúcej matky). Je plný nádherných fotiek a zážitkov sršiacích šťastím, láskou a pohodou, ktorú im kde-kto môže závidieť. Pre tie, ktoré zaujíma aká krásna a bezhraničná dokáže byť láska aj napriek zdravotnému hendikepu, prinášam rozhovor so Stankou (a Sárkou)🙂

Stanka, chcem sa ti najskôr poďakovať , že si si našla čas a podelíš sa s nami o svoje slová a myšlienky.

Máš dcérku, ktorá je "iná" ako ostatné deti ale aj napriek tomu pôsobíš veľmi šťastne a vyrovnane. Čím to je?

Katka, nemáš za čo ďakovať, som rada, že si ma oslovila 🙂 Čím to je? Asi tým, že žijem v prítomnosti. Sára ma naučila netrápiť sa minulosťou, nebáť sa budúcnosti a tešiť sa z prítomnosti. Keby bola Sára zdravá, asi by som po rozvode zakotvila v nejakom veľkom meste, kde by som sa mohla pracovne realizovať a Sára by sa mi musela prisposobiť.Ale je to inak- ja som sa musela prispôsobiť jej! Už neriešim minulosť "prečo sa práve mne narodilo postihnuté dieťa" a neriešim ani budúcnosť, keďže vôbec netuším, čo bude napríklad v budúcom školskom roku. A trápiť sa už teraz tým, čo bude so Sárou keď raz zomriem- to nemá význam. Som realistka, žijem v prítomnosti, takže sa teším z každého nového dňa a z toho, čo nám prinesie. Teším sa z každého nového slova, ktoré sa Sára naučí správne vysloviť, z každého jej úsmevu, lebo viem, že je šťastná. A teším sa aj z jej každodenného šomrania a odvrávania, ked jej niečo kážem urobiť🙂

Ako sama spomínaš- mala si v živote aj ťažké chvíle a určite ich nebolo málo. Čo ti práve vtedy pomohlo "nakopnúť sa" a odbočiť z cesty trápenia a smútku?

Najhoršie obdobie pre mňa bolo, keď genetické testy potvrdili Downov syndróm. Nemala som ani poňatia, čo to vlastne je a lekári (aj knihy) hovorili len všeobecné fakty o mentálnom postihnutí, oneskorenom vývine a nezačlenení sa do spoločnosti :( Sára bola drobnučká, bála som sa ju zobrať na ruky. Mala novorodeneckú žltačku, tak stále spala, málo papala a ja som sa bála, že mi zomrie... Veľmi mi vtedy pomohol manžel. Počas kŕmenia ju stále poťahoval za uško alebo štípkal do pliecka, len aby sa prebrala a potiahla z fľašky. Bol to skvelý grif 😉 Dobre bolo aj to, že celá rodina sa k tomu postavila rázne: žiadné ľutovanie a lamentovanie, Sáru treba brať ako zdravé dieťa. Chodili sme s ňou plávať, cvičili sme Vojtovu metódu- to bolo dosť veľké trápenie nielen pre Sáru, ale aj pre mňa. Nebolo mi príjemné vidieť ako pri cvičení "trpí" . Veľakrát som plakala spolu s ňou, ale tie slzy stáli za to! Sáre cvičenie veľmi pomohlo, svalstvo spevnelo, naučila sa štvornožkovať, sadnúť, postaviť sa. Dlho jej trvalo, kým začala sama chodiť- mala 18-mesiacov. Všetko toto sme si vydreli a o to viac sme sa tešili z každého jej pokroku. Keďže ju všetci brali normálne, nejako som aj ja prestala neustále myslieť na to, že je iná a čo s ňou bude ďalej. Jasné, že sa s tým  nikdy nezmierim (to sa nedá), ale nauičla som sa s tým žiť.