Keď som si prečítal článok o dcérke s Downovým syndrómom od mystery1, bolo mi jasné, že spolu musíme urobiť rozhovor. V ňom hovorí o tom, ako bojovali s úradmi, lekármi, školami či okolím. Preto odporúča trpezlivosť ako základ pre rodičov detí s DS. Jej jediné prianie je, aby sa na nich ľudia nepozerali cez prsty. Prečítajte si rozhovor s ňou.

Ako 20-ročnej sa ti narodilo dieťa s Downovým syndrómom. Čo sa v takom veku a v takej situácii deje v hlave mladej baby?

Zrúti sa ti svet. Všetci okolo sa tešia a kontrolujú svoje detičky, či majú všetko, čo majú mať. Len práve okolo teba zostane ticho. Nikto nič nehovorí. Až neskôr ti niekto oznámi, že tvoje dieťa bude iné. Že asi nedosiahne to, čo ostatné deti, možno nebude chodiť, nebude rozprávať, ale bude sa krásne usmievať. Nikto ti nevysvetlí, čo ten Downov syndróm je. Mňa tam nechali ležať dve hodiny ako vo väzení iba so svojími myšlienkami. Keď sa mi Viki narodila, nebol DS taký medializovaný, nič som o tom nevedela. Ľúbila som svoje bábätko, ale uzavrela som sa do seba a nikomu som nič nevysvetľovala. Manželovi som sa to bála povedať, bolo to strašné. Spytovala som sa, prečo sa to muselo stať práve nám, prečo naše dieťa nemôže byť zdravé, bála som sa reakcie okolia. Keď to po týždni oznámil manželovi lekár, tak zostal pozerať, prečo som mu nič nepovedala. Jeho reakcia ma dostala: "Samozrejme, že si ju necháme a budeme ju vychovávať - normálne ako zdravú." Vtedy som sa cítila ešte horšie. Uvedomila som si, že on o tom nič nevie a prijal to, zatiaľ čo ja v hlave preberám všetky možnosti. No on ako otec vtedy preukázal viac odvahy a citu ako ja mama.

Vedela si ešte pred pôrodom, že dcérka sa môže narodiť s DS? Alebo vôbec?

Nie, vôbec. Všetky testy aj ultrazvuky boli v poriadku, na amniocentézu nebol dôvod.

Na ako dlho sa "svet zrútil"?