Na úvod idem znovu trochu porovnávať. Miš v našej posteli cca do dvoch rokov spávala iba veľmi výnimočne. Bola síce s nami v spálni, ale vždy som sa snažila, aby spinkala vo svojej postieľke. Aj po kojení som ju vždy (hoci mnohokrát z posledných síl) preložila naspäť. Výnimočne sa stalo, že ju u nás zabudla a spali sme všetci spolu. Nechcela som to veľmi podporovať, lebo z môjho detstva si pamätám ako ťažko sa mi odchádzalo z rodičovskej postele.

K nám do postele teda začala chodiť, keď sme ju v dvoch rokoch odsťahovali do svojej izby. Ale tiež to bolo iba z času na čas.

Potom prišli dvojičky a spávala s nami skoro rok, pričom krpci boli sami v detskej izbe. Teraz sú už všetci spolu na hromádke, ale Miš k nám chodieva pomerne často. Nie je problém so zaspávaním, rada ide do detskej („Tam nie som sama.“), ale vždy sa poteší, keď jej sľúbime, že ju v noci preniesieme k nám. Cez víkendy je u nás štandardne, aby ju ráno bábätky nezobudili a všetci tak môžeme spať dlhšie.

No a keďže sa snažím byť spravodlivá voči všetkým deťom (nech ma to stojí čo chce), zmäklo mi srdce, keď Mišutka a tatinko (?!) mali nápad, že keď zaspia, prinesieme večer do postele aj bábätká. Bábätká sme prenášali už spiace.

Posteľ máme veľkú, spravenú na mieru od steny k stene, 220 cm. Čiže sa nemôže stať, že keď sme „Five in the bed“ a jeden sa premrví, koala vypadne.

Tak teda sme tam už všetci ležali a tešili sa zo seba. Ja som sa tešila asi 6 minút, Tomáško asi 11 a pol. Nakoniec sme ho preniesli naspať do jeho postele. U nás sa totiž prebral, pozeral, nevedel, čo sa deje, či sa ideme hrať alebo čo. V svojej posteli potom okamžite zaspal. Veď predsa tam sa spí.