Rozprávač: Je tichá vianočná noc. Za oknami nežne a pomaly padajú snehové vločky do bielej periny.

Detské očká už dávno zaspali. Niektoré dostali svoje darčeky už večer po štedrovečernej večeri, no niektorým prídu darčeky až ráno, keď sa zobudia. Vianočný stromček krásne žiari a v krbe dohorieva posledné polienko. Vtom, akoby nejakým zázrakom, sa pred krbom zjavil Mikuláš. Niekde ho volajú aj Santa Claus či Dedo Mráz. Oprášil svoj žiarivo červený kabátik. Začal potichučky vyberať krásne zabalené darčeky zo svojho zázračného vreca a pomaly ich kládol pod stromček. Ako ich tam ukladal, zrazu.... niečo zbadal pohnúť sa pod stromčekom z druhej strany. Preľakol sa tak, až odskočil od stromčeka, ktorý jemne zazvonil ako rolnička.... 

Mikuláš: Ho, ho, ho, ktože ma to tu straší? Ja už som starý muž, musím si dávať pozor na svoje srdce.

Neznámy: Ale Mikuláš, čo to vravíš.  Vďaka svojej láske k celému svetu a štedrosti  máš srdce tak veľké a silné, že bude biť večnosť. A prepáč, nechcel som ťa vystrašiť, nevšimol som si,  že si prišiel. Vieš byť tichý ako tie vločky, čo dopadajú na sneh.

Mikuláš: No a kto si ty? Čo nevieš, že teraz má každý spať, aby som mal ja dosť času prekvapiť všetky deti na zemi?

Neznámy: Ja tiež chodím tešiť ľudí v tento deň. Dnes mám narodeniny, a oslavujem ich tak, že obdarovávam iných. Najviac ma teší vidieť, ako sa ľudia radujú z mojich darov. Pre mňa je to ten najkrajší dar. Pretože čím viac dávam, tým viac dostávam.