Idú Vianoce a to je čas pečenia koláčov. Vždy som zbožňovala tieto prípravy. U nás piekla moja babka a ja som jej pomáhala. Ok, skôr som jej „pomáhala“. Páčilo sa mi, že jej môžem pomáhať, páčilo sa mi ako vonia celý byt, ako sa u nej na balkóne hromadili napečené zásoby.

Obávam sa však, že moje deti tieto prírpavy zbožňovať nebudú. Môj veľmi ťažký materský limit je, že keď sa Miš rozhodne mi „pomáhať“, zatínam zuby. Keď počujem nadšené „Mami, budem ti pomáhať!“ alebo častejšie „JA! JA! JA to urobím!“ všetky chlpy sa mi postavia. Jedna vec je, že veci s ktorými mi pomáha, by som najradšej mala rýchlo za sebou. Jej zapojením sa sa činnosť nielen predĺži, ale aj skomplikuje. Skrátka nie som dosť trpezlivá, aby som sa s ňou vyhrajinkala, aby mohla, ja neviem, vysávať.

Druhá vec je, že špeciálne pečenie ma samu dosť baví, vždy si pri ňom oddýchnem. Na ručné práce moc nie som, ale toto mi ide. A aj preto sa mi tú činnosť nechce s nikým zdieľať.

ALE, keďže som akčná matka vedomá si svojich limitov (aspoň väčšiny), bojujem so sebou a tak Miš zapájam vždy keď chce. Zuby síce zatínam, ale pevne dúfam, že to zase až tak zo mňa nie je cítiť.

Naposledy keď sme piekli bol scenár dosť typický:

Miš celá nadšená, nevedela sa dočkať … totálne ničoho. Alebo všetkého. Kým som vybrala veci, ktoré sme potrebovali, už bola celá znechutená od sústavného čakania: „Mami, kedy už budeme piéécť?!“ Trpezlivo som jej vysvetlila, ako zakaždým, že si musíme pripraviť misy, múku, vajíčka („Ja! JA! Budem rozbíjať vajíčka!“). Vybrala som dózu s múkou a keď som sa otočila od chladničky, kde som hľadala vajíčka, Miš mala celú dlaň až po zápästie ponorenú v múke. Samozrejme, že keď ju vytiahla, zdvihol sa biely oblak. Prehltla som všetko možné čo sa mi dralo na jazyk, obmedzila som sa iba na konštatovanie, že to asi nebol najlepší nápad. Potom začala prekladať múku z dózy do misy. Po druhej lyžici sa už zase nevedela dočkať: „Mami, kedy už budeme PIECŤ?“ Biela cestička na stole ma už nevzrušuje. Vždy ju tam nájdem, už som vytrénovaná, otrlá matka.

Jedného dňa sa medzierkou díva myš na sedliaka so ženou ako rozbaľujú balíček. S hrôzou zistí, že je v ňom pasca na myši. Beží na dvor a kričí: „Pasca na myši, pasca na myši!“

Sliepka sa na ňu pozrie a hovorí: „Viem, že sa veľmi bojíš, ale nie je to môj problém, ja sa nemám čoho báť.“

Myš sa teda obrátila na prasa s tým istým: „Pasca na myši, pasca...“

Prasa zachrochtá a vraví: „Je mi to ľúto, ale mňa sa to netýka. No budem sa za teba modliť.“

Myš sa teda rozbehla za kravou a zasa: „Pasca na myši...“

Krava zabučí: „Pánabeka, myška, to je mi ľúto, ale nejde o moju kožu...“