Poznáte ten pocit, keď sa pozriete na život niekoho iného a myslíte si: ,,Prečo ja nie som tam, kde oni?" „Ako to robia tí ostatní?" ,,Prečo je ona taká úspešná?" ,,Prečo je on tak spokojný so svojím životom?“ A ako na to reagujete? „Prečo sa mne nedarí? Možno nie som dosť dobrý...“. Tento monológ v hlave nás dokáže totálne vyčerpať a zastaviť v ďalšom kroku. Dlhodobo to môže viesť k prokrastinácii a pochybnostiam o sebe. 

Porovnávanie sa je psychologický mechanizmus ochrany ega. Vvyvinulo sa ako spôsob, ako sa ľudia snažia zistiť, kde sa nachádzajú v hierarchii, čo môže viesť k zníženej sebadôvere a negatívnym pocitom. Tento mechanizmus môže byť pozitívny, ak nás motivuje k rastu, ale ak sa používa nadmerne, môže viesť k depresii a úzkosti. 

Časté porovnávanie sa s inými zvyšuje pravdepodobnosť prokrastinácie, pretože ľudia sa začnú obávať neúspechu a neustále sa zameriavajú na to, čo ešte nedosiahli. Tento strach z porovnania môže blokovať schopnosť konať a robiť pokroky. 

Práca na mindsete a pozitívnej zmene myšlienok môže zvyšovať neuroplasticitu, čím sa zlepšuje naša schopnosť učiť sa a prispôsobovať. 

Otázky na zamyslenie: 

V čom sa cítite silní a čo vám robí radosť? 

Určite ste už zažili situáciu, keď ste sa dopustili chyby, a okamžite prišli myšlienky: "Aké som to zlyhanie? Kto mi teraz uverí? Kto ma bude rešpektovať?" A čo keď sa chyba stane niekomu inému? Často máme tendenciu byť voči druhým oveľa kritickejší. 

🧠 Keď urobíme chybu, často si ju ospravedlňujeme, aby sme si zachovali dobrý obraz o sebe. 

🧠 Ak sa naučíme byť láskaví voči sebe, aj keď zlyháme, znižujeme úzkosť a zvyšujeme našu motiváciu. To znamená, že pri chybách netreba seba odsudzovať, ale skôr prijať a učiť sa. 

🧠 Perfekcionizmus nie je iba prekážkou v osobnom raste, ale aj v medziľudských vzťahoch. Prílišné sústredenie sa na perfektnosť môže v konečnom dôsledku viesť k stresu a vyhoreniu. 

Otázky na zamyslenie: 

Ako sa cítite, keď urobíte chybu?

Všetci sme už niekedy spravili niečo, čo by sme dnes zmenili. Možno ste urobili rozhodnutie, ktoré ľutujete, alebo sa cítite previnilo za niečo, čo sa stalo. Ale čo ak by ste na tieto ,,chyby" pozerali inak? Zastavte sa na chvíľu a zamyslite sa nad tým, čo by ste sa mohli naučiť z niečoho, čo sa vám nezdalo úplne správne. A keď to pochopíte, máte kľúč k silnejšiemu JA. 

1️⃣ Naša mozgová aktivita sa mení na základe skúseností. Každý "zlyhaný" pokus je príležitosťou na nové nervové spojenia, ktoré nás robia silnejšími. Čím viac prijmeme neúspech ako súčasť procesu, tým lepšie dokážeme zvládať zložité situácie. 

2️⃣ Vzťah k sebe je kľúčový. Ľudia, ktorí sa naučia odpustiť si, zažívajú väčšiu duševnú pohodu. 

3️⃣ Ľudia, ktorí vnímajú neúspech ako výzvu, majú vyšší pocit šťastia a sebaúcty. 

Tu sú niektoré koučovacie otázky, ktoré si môžete položiť: 

Aký je váš najväčší "neúspech" a čo sa z neho môžeťš naučiť? 

‍ Predstavte si, že po 10 rokoch v jednej práci začnete cítiť, že už nie ste spokojní. Bola to bezpečná zóna, kde ste už mali všetko pod kontrolou, ale boli v "mentálnej slepej uličke". 

Mozog sa neustále mení. Mozog je schopný "neuroplastického" prispôsobovania, čo znamená, že sa môže meniť a rásť aj v dospelosti, keď sa učíme nové veci. 

Zmena zvyšuje našu odolnosť. Ľudia, ktorí sa pravidelne učia nové zručnosti, stávajú odolnejšími voči stresu. 

Strach z neznámeho je prirodzený. Všetci sa boja zmeniť, ale vedci zistili, že najväčší "strach" pramení zo strachu zo zlyhania, nie zo samotného procesu učenia. 

Otázky pre vás: 

Aké nové zručnosti by ste sa chceli naučiť? 

Poznáte ten pocit, keď máte strach skúsiť niečo nové, lebo čo ak sa to nepodarí? Alebo keď držíte pri živote niečo, čo už dávno nefunguje – len preto, lebo je to „istota“? Pravda je takáto: Tí, ktorí v meniacom sa svete inovujú, prosperujú. Tí, ktorí sa držia len toho, čo poznajú, často stagnujú a trpia. 

1️⃣ Ľudia, ktorí zažili viacero pádov, majú vyššiu odolnosť, sú odolnejší a majú vyššiu životnú spokojnosť ako tí, ktorí ich nezažili. Pády nás trénujú.

2️⃣ Keď skúšame nové veci a „padáme“, mozog si tvorí nové spojenia. Zlyhanie doslova mení mozog k lepšiemu. Pri zmene a pádoch vznikajú nové neurónové prepojenia. To je neuroplasticita. Bez zlyhania sa mozog nenaučí inovovať. 

3️⃣ Každé zvládnuté zlyhanie posilňuje našu schopnosť čeliť budúcim stresom. Padnutím sa očkujeme proti budúcim krízam. Ľudia, ktorí pravidelne čelili neúspechu a urobili z neho reflexiu, dosiahli o 30% vyššiu mieru úspechu ako tí, ktorí sa mu vyhýbali. 

Otázky pre vás: 

Kde vo vašom živote sa teraz bojíte spadnúť? 

Spomeniete si ešte, prečo ste sa do svojho partnera zamilovali?

Možno to bola jeho starostlivosť, humor, alebo to, ako sa na vás pozeral. A dnes? Tie isté oči sa vám možno prevracajú, keď zasa nechal ponožky na zemi. Alebo vás vytočí, že všetko analyzuje do najmenšieho detailu. 

Až 69 % konfliktov vo vzťahoch sa nikdy úplne nevyrieši. Prečo? Pretože ide o rozdielne povahy a hodnoty, nie o „chyby na odstránenie“. Konflikt nie je problém. Problém je štýl, ako ho riešite. Najväčším prediktorom rozchodu nie sú konflikty samotné, ale to, či sa cítite byť vypočutí a rešpektovaní. 

Mozog si ľahšie všíma chyby než pozitíva. Volá sa to negativity bias. Preto je normálne, že časom vidíme viac toho, čo nám vadí. Negatívne filtre sa zapínajú po 2 rokoch vzťahu. Po úvodnej fáze zamilovanosti si začíname viac všímať partnerove nedostatky. Je to prirodzené. 

🧠 Ľudia, ktorí sa sústredia na svoj rast vo vzťahu, sú šťastnejší než tí, ktorí sa snažia „opraviť partnera“. 

Otázky, ktoré vám môžu pomôcť už dnes: 

Pamätáte si ten pocit, keď ste si povedali: „Keď si nájdem lepšiu prácu, budem šťastný...“ alebo „Keď vyriešim tento vzťah, všetko bude v poriadku...“ A keď to prišlo… prišla aj ďalšia „podmienka“ k šťastiu.  Očakávate, že dobrý život príde, keď si „všetko zariadite“. Ale dobrý život nie je cieľová stanica. Je to cesta, ktorú si tvoríte každý deň. 

🧪 Zmysel života je silnejší indikátor spokojnosti než šťastie samotné. Subjektívna pohoda rastie, keď robíme aktivity zladené s našimi hodnotami, nie s očakávaniami okolia. Keď vnímate rast a vývoj, mozog uvoľňuje dopamín – hormón spokojnosti. 

Štúdia Harvardu trvajúca 75 rokov ukázala, že kvalitné vzťahy sú najsilnejším prediktorom dlhodobého šťastia. 

🧘‍♀️ Všímavosť a zvedomosť k vlastným emóciám znižujú stres a zvyšujú pocit kontroly nad životom. Malé denné návyky majú väčší vplyv na dlhodobú spokojnosť než veľké životné rozhodnutia. 

Otázky, ktoré vás môžu posunúť už dnes: 

Čo by sa zmenilo, keby ste si dali povolenie žiť „dobrý život“ už dnes? 

Predstavte si, že sa každý deň prebúdzate s myšlienkou: „Nie som dosť dobrý. Nie som dosť múdry. Nie som dosť...“ Znie vám to povedome? Ak áno, kniha „Nedostatočný pocit vlastnej hodnoty“ od Heinz-Peter Röhr je ako zrkadlo, ktoré vám ukáže, že to nie ste vy, ale vaše naučené vzorce. 

Autor vás vezme na cestu k porozumeniu tomu, prečo si niektorí z nás celý život neveria, hoci navonok vyzerajú sebavedomo. Vysvetľuje, že pocit vlastnej hodnoty sa nebuduje v dospelosti, ale formuje v detstve – a ak vtedy chýbala podpora, uznanie či láska, dnes to často nahrádzame perfekcionizmom, výkonmi alebo potláčaním vlastných potrieb. 

Čo si z tejto knihy môžete odniesť do každodenného života?

 Naučíte sa rozpoznať svoje „vnútorné dieťa“ a ako ho podporiť.

Pochopíte, prečo vás niektoré vzťahy vyčerpávajú a iné liečia. 

Začnete vnímať, ako si sami (často nevedome) bránite v spokojnosti. 

Otec stál s malým synom pred školou. Chlapček sa zrazu zastavil, pozrel na strom a zvolal: "Pozri, aké krásne lístky!" Otec sa usmial a namiesto ponáhľania si sadli na lavičku a chvíľu len tak boli. Tento moment sa nedal naplánovať. Nevzišiel zo zoznamu úloh. Bol živý, skutočný a neopakovateľný. A presne o tom je život. O schopnosti zastaviť sa, vnímať a dovoliť si byť tu a teraz. 

Až 47 % času sú naše myšlienky mimo toho, čo práve robíme. A to nás robí menej šťastnými. 

Ľudia, ktorí vedome vnímajú prítomnosť, vykazujú nižšiu mieru stresu až o 39 %. 

Pravidelné tréningy pozornosti (mindfulness) doslova pretvárajú mozog, posilňujú štruktúry spojené so spokojnosťou a emocionálnou stabilitou. 

Koučovacie otázky pre vás: 

Kde dnes najviac cítite potrebu byť viac prítomní? 

Predstavte si, že prídete domov po dlhom dni v práci. Očakávate pokoj, ale namiesto toho vás partner privíta podráždene: "Zase si zabudla nakúpiť?" Cítite hnev. Ale znamená to, že ste hnevlivý človek? Emócie sú len signály, nie váš charakter. 

Vedomá práca s emóciami znižuje stres o 47 %. 

Názov, ktorý dáme emóciám, mení ich intenzitu – už len pomenovanie „som frustrovaný“ môže pomôcť emóciu zvládnuť. 

Priemerná emócia trvá len 90 sekúnd – ak ju neživíme ďalšími myšlienkami.  

Otázky na zamyslenie: 

Aká emócia vás dnes najviac ovládla? 

Rast? Sny? Cestu k neznámemu? Každý z nás vníma svet inak. Aký príbeh v ňom vidíte vy? 

Zaujímavé fakty o raste a zmene: 

Mozog je neuroplastický – znamená to, že sa dokáže neustále učiť a prispôsobovať. 

Strach z neznámeho je prirodzený, no práve neistota prináša najväčší osobný rast. 

Ľudia, ktorí si stanovujú výzvy, sú šťastnejší a odolnejší voči stresu. 

Otázky na zamyslenie: 

Viete, čo odlišuje úspešných ľudí od tých, ktorí sa neustále potkýnajú o rovnaké prekážky? Nie je to šťastie. Nie sú to ani lepšie podmienky. Je to schopnosť poučiť sa z chýb a využiť aj prehry vo svoj prospech. Predstavte si, že dostanete spätnú väzbu v práci – kritiku, ktorá vás zasiahne. Prvá reakcia? Možno frustrácia alebo hnev. Ale čo ak by ste to vzali inak? Čo ak by ste v tom videli príležitosť na rast? 

Podľa psychologických štúdií náš mozog spracúva chyby lepšie, keď ich vedome analyzujeme, než keď sa im vyhýbame. 

Ľudia, ktorí sa učia zo svojich neúspechov, majú vyššiu emocionálnu odolnosť a lepšie sa adaptujú na nové výzvy. Mozog si lepšie pamätá prehry ako výhry. Ak sa vedome sústredíme na to, čo sme sa naučili, podvedome sa budeme v budúcnosti vyhýbať rovnakým chybám. 

Reflexia neúspechu zvyšuje pravdepodobnosť budúceho úspechu o 23 % – len tým, že si uvedomíme, čo nefungovalo. 

Ako sa z neúspechu poučiť? 

Aký neúspech ma v poslednom čase najviac ovplyvnil? 

Koľkokrát ste čakali na tú „správnu“ chvíľu? Na motiváciu, ktorá vás nakopne? Funguje to ale presne NAOPAK. 

Ľudia sa cítia motivovanejší po tom, ako začnú konať. Keď začnete konať, mozog si začne budovať návyk a chuť pokračovať. 

Čím viac sa človek ponorí do činnosti, tým viac ho začne baviť. Len 5 minút aktivity môže prelomiť prokrastináciu. Podľa štúdií stačí malý krok, aby sa aktivoval dopamín – hormón motivácie. 

Činy formujú našu identitu a posilňujú motiváciu pokračovať. Sebadôvera rastie so skúsenosťou, nie s čakaním. Keď konáte, učíte sa, získavate spätnú väzbu a začínate veriť, že „to dáte.“ 

Otázky pre vás: 

Ktorá malá akcia by vás dnes mohla posunúť vpred? 

🤯 Poznáte ten pocit, keď sa niečo nepodarí, a vy si hneď poviete: „Som úplne neschopná!“ alebo „Toto nikdy nedám!“? Alebo keď niekto nesplní vaše očakávania, okamžite ho odpíšete? 

Toto je čierno-biele myslenie – spôsob, akým sa naša myseľ snaží urobiť svet jednoduchším, keď sme pod stresom. Dáva nám falošný pocit istoty. 

Keď sme v strese, mozog hľadá istoty. 

Keď sme v strese, naša amygdala (časť mozgu zodpovedná za strach) prevezme kontrolu a núti nás myslieť extrémne. Výsledkom je, že strácame schopnosť vidieť realitu objektívne. Stres oslabuje našu schopnosť vidieť nuansy – keď sa bojíme, mozog zapína režim prežitia a všetko zjednodušuje na „dobré“ alebo „zlé“

Ľudia s čierno-bielym myslením sú náchylnejší na úzkosti a depresie, pretože nevidia strednú cestu a často sa cítia bezmocní. Myšlienkový vzorec „všetko alebo nič“ súvisí s prokrastináciou – ak niečo nevieme urobiť dokonale, radšej to neurobíme vôbec. Zároveň je to obranný mechanizmus, ktorý nám pomáha vyrovnať sa s neistotou, no zároveň nám bráni vidieť riešenia.

Pomocou techniky „Reframing” (preformulovanie myslenia) zastavte svoje extrémne myšlienky a nahraďte ich otázkami: 

„Musím byť neustále produktívny!“

„Mala by som vyzerať dokonale každý deň!“

„Keď nie som vždy pozitívny, niečo je so mnou zle!“

‍♂️ Znie vám to povedome? Nerealistické očakávania sú ako tichí sabotéri nášho sebavedomia. Ak si nastavíme latku príliš vysoko, sklamanie je nevyhnutné. A keď máme zlú náladu, očakávať od seba rovnaký výkon ako v najlepších dňoch? To je ako chcieť bežať maratón so zlomenou nohou! 

Romantické gestá, porozumenie bez slov, neustále nadšenie - veľa mladých ľudí, s ktorými sa stretávam majú takéto očakávania od svojho/svojej vyvolenej/ného. Keď sa však po dvoch rokoch vzťahu začali objavovať bežné konflikty a partner si občas zabudol všimnúť jej nový účes, bola presvedčená, že „to nie je ten pravý“. Aj toto je reálny prípad zo života. 

Nerealistické štandardy krásy na sociálnych sieťach vedú k zníženému sebavedomiu a depresii. 

Stalo sa vám už, že po jednom neúspechu ste začali pochybovať o všetkom? Že keď niečo nevyšlo podľa plánu, premkla vás myšlienka: „Mne sa nikdy nič nepodarí…“? Naša myseľ má tendenciu generalizovať – jeden nezdar vníma ako dôkaz, že neuspejeme už nikdy. Tento jav sa nazýva kognitívna skreslená predikcia a bráni nám dosiahnuť to, po čom túžime. 

Strach zo zlyhania oslabuje výkon a kreativitu. Keď ľudia vnímajú neúspech ako hrozbu, vedie to k zníženej adaptabilite, strate sebadôvery a nižšiemu výkonu. 

Prežitie neúspechu buduje psychickú odolnosť. Ľudia, ktorí prežili neúspechy v bezpečnom prostredí (napr. v umeleckých alebo športových aktivitách), majú vyššiu sebaúčinnosť, vytrvalosť a schopnosť zvládať výzvy v iných oblastiach života. 

Až 92 % ľudí vzdá svoje ciele už po prvých troch neúspechoch. A pritom práve tí, ktorí sa naučia správne pracovať so zlyhaním, dosahujú najväčšie úspechy. Mozog si pamätá neúspechy viac ako úspechy, aby nás „chránil“. To však môže viesť k sebapodceňovaniu. 

Skúste tieto otázky: 

Keby neúspech neexistoval, čo by ste vyskúšali? 

Zdá sa vám, že odkladanie vecí na neskôr je neškodné? Vedeli ste, že práve to je častým dôvodom, prečo sa cítime vyčerpaní, demotivovaní a bez energie? Čím viac odkladáme, tým viac nás to stojí psychicky. 

Veľa šikovných ľudí s potenciálom odkladajú napr.svoje podnikateľské aktivity so slovami, že ešte neprišiel ich čas. Ďalšiu skupinu tvoria ľudia, ktorí majú dlhé zoznamy aktivít a plánov, že keď sa na ne pozrú, zdajú sa im nekonečné a radšej ich odložia. 

1️⃣ Čím dlhšie odkladáme nejakú úlohu, tým viac nás ohrozuje stres. Prokrastinátori majú vyššiu hladinu kortizolu (stresového hormónu), čo oslabuje našu imunitu aj náladu. 

2️⃣ Naše sebavedomie trpí. Odkladanie je spojené s pocitmi viny a hanby. To vytvára začarovaný kruh: cítime sa horšie, a tak odkladáme ešte viac. 

3️⃣ Drobný krok môže zmeniť všetko. Začiatok jednoduchej úlohy stimuluje mozog, aby uvoľnil dopamín – hormón šťastia, ktorý nás motivuje pokračovať. + stačí si povedať: „Budem to robiť len 5 minút,“ a vaša myseľ to prijme ľahšie, čím sa zvýši pravdepodobnosť, že dokončíte celý úkon. 

Stanovte si mikro-ciele. Namiesto „napíšem knihu“ začnite s „napíšem prvých 100 slov dnes“. 

Mnohí v tomto týždni prišli prvýkrát v novom roku do práce. Znova sa ocitli v starom kolotoči "nestíhania" a "prežívania". Prax mi opakovane ukazuje, že nepracujeme s reflexiou, nepozeráme sa na udalosti ako cenné lekcie a nepoúčame sa z nich. Veľmi ma potešil posledný rozhovor, kedy si pani uvedomila, že viac času stráveného s rodinou jej pomáha cítiť sa príjemne a ľahšie vďaka tomu zvláda zmeny v pracovnom prostredí v novom roku  

1️⃣ Ľudia, ktorí pravidelne reflektujú svoje zážitky, lepšie zvládajú stres a vykazujú vyššiu spokojnosť so životom. Takáto reflexia prežitých udalostí znižuje hladinu stresového hormónu kortizolu.

2️⃣ Reflexia posilňuje schopnosť učiť sa z vlastných skúseností. Už 15 minút zamyslenia denne môže zvýšiť našu efektivitu o 20 %. Neuroveda potvrdzuje, že náročné situácie podporujú tvorbu nových nervových spojení, čo nám pomáha rásť a lepšie zvládať výzvy. 

3️⃣ Ľudský mozog prirodzene smeruje k negatívnym spomienkam, ale vedomé zameranie sa na pozitívne momenty pomáha formovať optimistickejšie myslenie. Spomínanie na pekné momenty aktivuje centrum odmeny v mozgu a vyvoláva šťastie. 

Praktické otázky na reflexiu:

🧠 Pamätáte si, keď ste boli dieťa? Váš svet bol plný otázok: „Prečo je nebo modré?“ „Ako funguje toto?“ Nemali ste problém priznať, že nechápete, pretože v tom bolo kúzlo – učiť sa a objavovať. Ale v dospelosti? Často sa bojíme priznať, že niečo nevieme. Strach z hodnotenia alebo pocit, že musíme vedieť všetko, nás často uzamkne v zabehnutých koľajach. 

Je výzvou pracovať s ľuďmi, ktorí majú pocit, že musia byť experti, hľadajú odpovede, aby sa vyhli tomu zakázanému slovu "neviem". Ľudia sa obávajú, že by stratili pocit autority zo seba. Obvajú sa požiadať opomoc. 

1️⃣ Mozog miluje výzvy. Keď sa dostaneme do situácie, kde nepoznáme odpoveď, náš mozog aktivuje centrá zodpovedné za učenie. Tento proces je kľúčový pre rozvoj našej adaptability a kreativity.

2️⃣ Zóna komfortu obmedzuje. Ľudia, ktorí sa zámerne vystavujú novým situáciám, majú väčšiu schopnosť riešiť problémy a zvládať stres. Je to tým, že keď čelíme úlohám, ktoré presahujú naše aktuálne vedomosti, vznikajú nové nervové spojenia a naša kapacita učiť sa rastie. 

3️⃣ Zlyhanie a učenie idú ruka v ruke. Harvard Business Review zdôrazňuje, že najúspešnejší ľudia sa zlepšujú tým, že si dovoľujú robiť chyby a učiť sa z nich.