Predstavte si, že sa každý deň prebúdzate s myšlienkou: „Nie som dosť dobrý. Nie som dosť múdry. Nie som dosť...“ Znie vám to povedome? Ak áno, kniha „Nedostatočný pocit vlastnej hodnoty“ od Heinz-Peter Röhr je ako zrkadlo, ktoré vám ukáže, že to nie ste vy, ale vaše naučené vzorce. 

Autor vás vezme na cestu k porozumeniu tomu, prečo si niektorí z nás celý život neveria, hoci navonok vyzerajú sebavedomo. Vysvetľuje, že pocit vlastnej hodnoty sa nebuduje v dospelosti, ale formuje v detstve – a ak vtedy chýbala podpora, uznanie či láska, dnes to často nahrádzame perfekcionizmom, výkonmi alebo potláčaním vlastných potrieb. 

Čo si z tejto knihy môžete odniesť do každodenného života?

 Naučíte sa rozpoznať svoje „vnútorné dieťa“ a ako ho podporiť.

Pochopíte, prečo vás niektoré vzťahy vyčerpávajú a iné liečia. 

Začnete vnímať, ako si sami (často nevedome) bránite v spokojnosti. 

Otec stál s malým synom pred školou. Chlapček sa zrazu zastavil, pozrel na strom a zvolal: "Pozri, aké krásne lístky!" Otec sa usmial a namiesto ponáhľania si sadli na lavičku a chvíľu len tak boli. Tento moment sa nedal naplánovať. Nevzišiel zo zoznamu úloh. Bol živý, skutočný a neopakovateľný. A presne o tom je život. O schopnosti zastaviť sa, vnímať a dovoliť si byť tu a teraz. 

Až 47 % času sú naše myšlienky mimo toho, čo práve robíme. A to nás robí menej šťastnými. 

Ľudia, ktorí vedome vnímajú prítomnosť, vykazujú nižšiu mieru stresu až o 39 %. 

Pravidelné tréningy pozornosti (mindfulness) doslova pretvárajú mozog, posilňujú štruktúry spojené so spokojnosťou a emocionálnou stabilitou. 

Koučovacie otázky pre vás: 

Kde dnes najviac cítite potrebu byť viac prítomní? 

Predstavte si, že prídete domov po dlhom dni v práci. Očakávate pokoj, ale namiesto toho vás partner privíta podráždene: "Zase si zabudla nakúpiť?" Cítite hnev. Ale znamená to, že ste hnevlivý človek? Emócie sú len signály, nie váš charakter. 

Vedomá práca s emóciami znižuje stres o 47 %. 

Názov, ktorý dáme emóciám, mení ich intenzitu – už len pomenovanie „som frustrovaný“ môže pomôcť emóciu zvládnuť. 

Priemerná emócia trvá len 90 sekúnd – ak ju neživíme ďalšími myšlienkami.  

Otázky na zamyslenie: 

Aká emócia vás dnes najviac ovládla? 

Rast? Sny? Cestu k neznámemu? Každý z nás vníma svet inak. Aký príbeh v ňom vidíte vy? 

Zaujímavé fakty o raste a zmene: 

Mozog je neuroplastický – znamená to, že sa dokáže neustále učiť a prispôsobovať. 

Strach z neznámeho je prirodzený, no práve neistota prináša najväčší osobný rast. 

Ľudia, ktorí si stanovujú výzvy, sú šťastnejší a odolnejší voči stresu. 

Otázky na zamyslenie: 

Viete, čo odlišuje úspešných ľudí od tých, ktorí sa neustále potkýnajú o rovnaké prekážky? Nie je to šťastie. Nie sú to ani lepšie podmienky. Je to schopnosť poučiť sa z chýb a využiť aj prehry vo svoj prospech. Predstavte si, že dostanete spätnú väzbu v práci – kritiku, ktorá vás zasiahne. Prvá reakcia? Možno frustrácia alebo hnev. Ale čo ak by ste to vzali inak? Čo ak by ste v tom videli príležitosť na rast? 

Podľa psychologických štúdií náš mozog spracúva chyby lepšie, keď ich vedome analyzujeme, než keď sa im vyhýbame. 

Ľudia, ktorí sa učia zo svojich neúspechov, majú vyššiu emocionálnu odolnosť a lepšie sa adaptujú na nové výzvy. Mozog si lepšie pamätá prehry ako výhry. Ak sa vedome sústredíme na to, čo sme sa naučili, podvedome sa budeme v budúcnosti vyhýbať rovnakým chybám. 

Reflexia neúspechu zvyšuje pravdepodobnosť budúceho úspechu o 23 % – len tým, že si uvedomíme, čo nefungovalo. 

Ako sa z neúspechu poučiť? 

Aký neúspech ma v poslednom čase najviac ovplyvnil? 

Koľkokrát ste čakali na tú „správnu“ chvíľu? Na motiváciu, ktorá vás nakopne? Funguje to ale presne NAOPAK. 

Ľudia sa cítia motivovanejší po tom, ako začnú konať. Keď začnete konať, mozog si začne budovať návyk a chuť pokračovať. 

Čím viac sa človek ponorí do činnosti, tým viac ho začne baviť. Len 5 minút aktivity môže prelomiť prokrastináciu. Podľa štúdií stačí malý krok, aby sa aktivoval dopamín – hormón motivácie. 

Činy formujú našu identitu a posilňujú motiváciu pokračovať. Sebadôvera rastie so skúsenosťou, nie s čakaním. Keď konáte, učíte sa, získavate spätnú väzbu a začínate veriť, že „to dáte.“ 

Otázky pre vás: 

Ktorá malá akcia by vás dnes mohla posunúť vpred? 

🤯 Poznáte ten pocit, keď sa niečo nepodarí, a vy si hneď poviete: „Som úplne neschopná!“ alebo „Toto nikdy nedám!“? Alebo keď niekto nesplní vaše očakávania, okamžite ho odpíšete? 

Toto je čierno-biele myslenie – spôsob, akým sa naša myseľ snaží urobiť svet jednoduchším, keď sme pod stresom. Dáva nám falošný pocit istoty. 

Keď sme v strese, mozog hľadá istoty. 

Keď sme v strese, naša amygdala (časť mozgu zodpovedná za strach) prevezme kontrolu a núti nás myslieť extrémne. Výsledkom je, že strácame schopnosť vidieť realitu objektívne. Stres oslabuje našu schopnosť vidieť nuansy – keď sa bojíme, mozog zapína režim prežitia a všetko zjednodušuje na „dobré“ alebo „zlé“

Ľudia s čierno-bielym myslením sú náchylnejší na úzkosti a depresie, pretože nevidia strednú cestu a často sa cítia bezmocní. Myšlienkový vzorec „všetko alebo nič“ súvisí s prokrastináciou – ak niečo nevieme urobiť dokonale, radšej to neurobíme vôbec. Zároveň je to obranný mechanizmus, ktorý nám pomáha vyrovnať sa s neistotou, no zároveň nám bráni vidieť riešenia.

Pomocou techniky „Reframing” (preformulovanie myslenia) zastavte svoje extrémne myšlienky a nahraďte ich otázkami: 

„Musím byť neustále produktívny!“

„Mala by som vyzerať dokonale každý deň!“

„Keď nie som vždy pozitívny, niečo je so mnou zle!“

‍♂️ Znie vám to povedome? Nerealistické očakávania sú ako tichí sabotéri nášho sebavedomia. Ak si nastavíme latku príliš vysoko, sklamanie je nevyhnutné. A keď máme zlú náladu, očakávať od seba rovnaký výkon ako v najlepších dňoch? To je ako chcieť bežať maratón so zlomenou nohou! 

Romantické gestá, porozumenie bez slov, neustále nadšenie - veľa mladých ľudí, s ktorými sa stretávam majú takéto očakávania od svojho/svojej vyvolenej/ného. Keď sa však po dvoch rokoch vzťahu začali objavovať bežné konflikty a partner si občas zabudol všimnúť jej nový účes, bola presvedčená, že „to nie je ten pravý“. Aj toto je reálny prípad zo života. 

Nerealistické štandardy krásy na sociálnych sieťach vedú k zníženému sebavedomiu a depresii. 

Stalo sa vám už, že po jednom neúspechu ste začali pochybovať o všetkom? Že keď niečo nevyšlo podľa plánu, premkla vás myšlienka: „Mne sa nikdy nič nepodarí…“? Naša myseľ má tendenciu generalizovať – jeden nezdar vníma ako dôkaz, že neuspejeme už nikdy. Tento jav sa nazýva kognitívna skreslená predikcia a bráni nám dosiahnuť to, po čom túžime. 

Strach zo zlyhania oslabuje výkon a kreativitu. Keď ľudia vnímajú neúspech ako hrozbu, vedie to k zníženej adaptabilite, strate sebadôvery a nižšiemu výkonu. 

Prežitie neúspechu buduje psychickú odolnosť. Ľudia, ktorí prežili neúspechy v bezpečnom prostredí (napr. v umeleckých alebo športových aktivitách), majú vyššiu sebaúčinnosť, vytrvalosť a schopnosť zvládať výzvy v iných oblastiach života. 

Až 92 % ľudí vzdá svoje ciele už po prvých troch neúspechoch. A pritom práve tí, ktorí sa naučia správne pracovať so zlyhaním, dosahujú najväčšie úspechy. Mozog si pamätá neúspechy viac ako úspechy, aby nás „chránil“. To však môže viesť k sebapodceňovaniu. 

Skúste tieto otázky: 

Keby neúspech neexistoval, čo by ste vyskúšali? 

Zdá sa vám, že odkladanie vecí na neskôr je neškodné? Vedeli ste, že práve to je častým dôvodom, prečo sa cítime vyčerpaní, demotivovaní a bez energie? Čím viac odkladáme, tým viac nás to stojí psychicky. 

Veľa šikovných ľudí s potenciálom odkladajú napr.svoje podnikateľské aktivity so slovami, že ešte neprišiel ich čas. Ďalšiu skupinu tvoria ľudia, ktorí majú dlhé zoznamy aktivít a plánov, že keď sa na ne pozrú, zdajú sa im nekonečné a radšej ich odložia. 

1️⃣ Čím dlhšie odkladáme nejakú úlohu, tým viac nás ohrozuje stres. Prokrastinátori majú vyššiu hladinu kortizolu (stresového hormónu), čo oslabuje našu imunitu aj náladu. 

2️⃣ Naše sebavedomie trpí. Odkladanie je spojené s pocitmi viny a hanby. To vytvára začarovaný kruh: cítime sa horšie, a tak odkladáme ešte viac. 

3️⃣ Drobný krok môže zmeniť všetko. Začiatok jednoduchej úlohy stimuluje mozog, aby uvoľnil dopamín – hormón šťastia, ktorý nás motivuje pokračovať. + stačí si povedať: „Budem to robiť len 5 minút,“ a vaša myseľ to prijme ľahšie, čím sa zvýši pravdepodobnosť, že dokončíte celý úkon. 

Stanovte si mikro-ciele. Namiesto „napíšem knihu“ začnite s „napíšem prvých 100 slov dnes“. 

Mnohí v tomto týždni prišli prvýkrát v novom roku do práce. Znova sa ocitli v starom kolotoči "nestíhania" a "prežívania". Prax mi opakovane ukazuje, že nepracujeme s reflexiou, nepozeráme sa na udalosti ako cenné lekcie a nepoúčame sa z nich. Veľmi ma potešil posledný rozhovor, kedy si pani uvedomila, že viac času stráveného s rodinou jej pomáha cítiť sa príjemne a ľahšie vďaka tomu zvláda zmeny v pracovnom prostredí v novom roku  

1️⃣ Ľudia, ktorí pravidelne reflektujú svoje zážitky, lepšie zvládajú stres a vykazujú vyššiu spokojnosť so životom. Takáto reflexia prežitých udalostí znižuje hladinu stresového hormónu kortizolu.

2️⃣ Reflexia posilňuje schopnosť učiť sa z vlastných skúseností. Už 15 minút zamyslenia denne môže zvýšiť našu efektivitu o 20 %. Neuroveda potvrdzuje, že náročné situácie podporujú tvorbu nových nervových spojení, čo nám pomáha rásť a lepšie zvládať výzvy. 

3️⃣ Ľudský mozog prirodzene smeruje k negatívnym spomienkam, ale vedomé zameranie sa na pozitívne momenty pomáha formovať optimistickejšie myslenie. Spomínanie na pekné momenty aktivuje centrum odmeny v mozgu a vyvoláva šťastie. 

Praktické otázky na reflexiu:

🧠 Pamätáte si, keď ste boli dieťa? Váš svet bol plný otázok: „Prečo je nebo modré?“ „Ako funguje toto?“ Nemali ste problém priznať, že nechápete, pretože v tom bolo kúzlo – učiť sa a objavovať. Ale v dospelosti? Často sa bojíme priznať, že niečo nevieme. Strach z hodnotenia alebo pocit, že musíme vedieť všetko, nás často uzamkne v zabehnutých koľajach. 

Je výzvou pracovať s ľuďmi, ktorí majú pocit, že musia byť experti, hľadajú odpovede, aby sa vyhli tomu zakázanému slovu "neviem". Ľudia sa obávajú, že by stratili pocit autority zo seba. Obvajú sa požiadať opomoc. 

1️⃣ Mozog miluje výzvy. Keď sa dostaneme do situácie, kde nepoznáme odpoveď, náš mozog aktivuje centrá zodpovedné za učenie. Tento proces je kľúčový pre rozvoj našej adaptability a kreativity.

2️⃣ Zóna komfortu obmedzuje. Ľudia, ktorí sa zámerne vystavujú novým situáciám, majú väčšiu schopnosť riešiť problémy a zvládať stres. Je to tým, že keď čelíme úlohám, ktoré presahujú naše aktuálne vedomosti, vznikajú nové nervové spojenia a naša kapacita učiť sa rastie. 

3️⃣ Zlyhanie a učenie idú ruka v ruke. Harvard Business Review zdôrazňuje, že najúspešnejší ľudia sa zlepšujú tým, že si dovoľujú robiť chyby a učiť sa z nich.