O niekoľko mesiacov neskôr....

Peter sedel na stoličke na letisku a zamyslene hľadel do okna, kde mohol sledovať odchod lietadiel. V hlave sa mu premietali spomienky, ktoré zažil s Veronikou. Cítil tú intenzitu, ktorá sa mu vnárala do srdca, keď sa mu obnovili ich večerné rozhovory. O Bohu, živote, snoch, ich vzájomnej budúcnosti. Necítil smútok. Veronike sa za ten čas podarilo zbúrať všetky múry pochybností, ktoré mal týkajúce sa vzťahu na diaľku.

„Z očí ti srší láska.“ prihovoril sa mu s úsmevom Sebastian. Peter sa jemne strhol a zahľadel sa na neho. Tiež sa usmial a ticho prikývol.

„Nikdy som si nemyslel, že budem môcť ešte niekedy niekoho tak milovať. Mal som pocit, že Zuzka bola moja osudová. Teraz, keď mám možnosť vidieť veci z inej perspektívy, viac rozumiem, aké dôležité je byť trpezlivý, aby si pochopil Božie načasovanie.“ vyslovil svoje myšlienky nahlas.

„Musím iba súhlasiť.“ ticho si vydýchol Sebastian a sklopil zrak na svoje ruky.

„Ako sa darí Tomášovmu otcovi?“ snažil sa zmeniť tému. Videl na Sebastianovi jemný smútok.

Bola omnoho jemnejšia a ľahšia. Veľmi tichá a pomalá. Ako príjemná  morská vlna, ktorá, zmývala všetku špinu a zanechávala po sebe len čistotu a krásu. Poď a neboj sa spraviť krok. Som aj tam, kde sa zdá, že tma získala posledné slovo. Moja Láska sa pohybuje pomaly. Až tak, že sa niekomu môže zdať, že nekonám. Že nechávam veci plynúť bez povšimnutia. Ticho však môže byť mojou odpoveďou na všetko trápenie, ktoré si človek vo svojom srdci skrýva. Svet však nedáva možnosť k tomu, aby po tomto tichu ľudia túžili. Aby v tomto tichu počuli môj hlas. Hľa, všetko tvorím nové, už teraz to raší. Nebadáš to? Tento tichý, láskavý, múdrosťou naplnený Hlas ju úplne odzbrojil. S otvorenými ústami si prezerala slzy, ktoré stekali po lícach jej matky. Sama bola ohromená tým, čo teraz zažila.

„Odpúšťam ti, mami.“ vyslovila okamžite, bez ďalšieho premýšľania. Hlas, ktorý ju upokojoval, jej dal jasne najavo, čo je správne a ona sa týmto nadprirodzeným pocitom nechávala viesť. Keď začula svoj vlastný hlas a vetu, ktorú tak veľmi túžila povedať, aj do jej očí sa ihneď nahromadili slzy. Dávali najavo, že je ten správny čas. Božie načasovanie odpustenia a zmierenia. A všetko bolo vypovedané. Vlastne nebolo treba viac nič hovoriť, pretože obe vedeli, kto medzi nimi stál a s láskou spájal ich nedokonalé srdcia.

Keď Vilma po niekoľkých hodinách otvárala dvere svojho domu, dúfala, že ešte zastihne svoju dcéru. Dnešný podvečer bol pre ňu neopísateľný. Ešte stále v sebe spracovávala to, čo sa odohralo v nemocničnej izbe s jej mamou. Dopriali si dosť dlhý čas na to, aby sa mohli otvorene porozprávať a keď odchádzala, cítila sa naozaj šťastne, prijato a slobodne. Nikdy predtým takéto pocity v blízkosti svojej matky nezažila. Tiež vedela, komu má byť za to všetko vďačná. Usmiala sa, keď uvidela cez otvorené balkónové dvere ako Zuzka s Tomášom spokojne sedia na kreslách, sledujúc Matúška so svojim otcom ako sa hrajú. Môže byť šťastnejšia? Presne o tomto snívala. Mať svoju rodinu pokope. Jediný, koho prítomnosť jej chýbala, bol Sebastian. V tom si uvedomila, akú stránku vo svojom živote ešte stále nemá doriešenú. Tým sa však teraz nebude zaoberať. Veselým krokom vošla na záhradu a prisadla si k Tomášovi a Zuzke. S radosťou začala rozhovor s nimi. Tento idylický okamih prerušilo zvonenie Vilminho mobilu, ktorý mala položený na stole. Pozrela sa na displej. Svietil na ňom nápis NEMOCNICA. Nechcelo sa jej teraz zaoberať prácou, tak hovor vypla a opäť sa začala sústrediť na rozhovor, ktorý viedli. Volanie sa však o pár sekúnd zopakovalo. Vilma sa zamračila a zamyslene sledovala blikanie na svojom displeji. Nikdy jej nevolali viackrát, pokiaľ to nebolo súrne.

„V kľude si to zdvihni...“ povzbudila ju Zuzka. Vilma sa na ňu veselo usmiala a ticho prikývla. Potom vzala mobil, postavila sa a pomalým krokom prešla okolo svojej dcéry a jemne ju pohladila do ruke. Keď vošla dnu do obývačky, zhlboka sa nadýchla a prijala hovor.

„Prosím. Čo sa deje, že mi voláte o takomto čase?“ spýtala sa Vilma trochu podráždene.

„Pani riaditeľka, veľmi ma mrzí, že vám takéto správy oznamujem cez telefón. Nastali komplikácie v zdravotnom stave vašej mamy.“ na druhej strane bolo počuť známy mužský hlas doktora, ktorý mal na starosti jej mamu. Vilma zatajila dych a do očí jej vošlo zdesenie, keď sa jeho hlas odmlčal.

„Mamička plakala preto, lebo cítila obrovskú ľútosť z toho, čo sa pred mnohými rokmi stalo a čo nedokázala zmeniť. Čo ti teraz poviem je veľmi nečakané. Možno to ani úplne nepochopíš. Chcem však, aby si vedel, že ja a tvoja mamička ťa veľmi ľúbime. A to, čo sa stalo sa stať muselo, aby sme my dvaja mohli byť spolu. Chápeš?“ zdvihla sa Zuzka a podišla k jeho nohám, aby ho chytila za ruku. Matúško nahol hlavu na stranu a vnímavo si prezrel jej tvár. Potom sa spokojne usmial a prikývol.

„Je super, že môžeme byť spolu. Chcel by som, aby si nikdy neodišla. Mám ťa veľmi rád.“ vyslovil veselo, naklonil sa k jej tvári a pobozkal ju na líce. Zuzke to dodalo odvahu k tomu, aby pokračovala.

„My dvaja nie sme iba akože brat a sestra. Máme rovnakú mamičku.“ povedala s upretým pohľadom do jeho očí plných očakávania.

„Máme rovnakú mamičku?“ zopakoval zmätene a obrátil pohľad k Vilme, ktorá ho hladila po chrbáte. Na pár sekúnd sa zamračil a potom sa zhlboka nadýchol. „Ale veď to je úžasné, nie?“ snažil sa pochopiť situáciu. „Prečo si plakala, mamička? Veď Zuzka je perfektná. Ja som šťastný.“ vyslovil radostne a okamžite sa vrhol Zuzke do náručia.

Vilma na oboch pozerala so slzami v očiach. V srdci pocítila nádhernú, oslobodzujúcu úľavu. Zaplavila ju obrovská vlna vďačnosti. Mnoho rokov si predstavovala, aké by to bolo, keby mohla vrátiť čas a rozhodnúť sa inak. A teraz mala možnosť, jej vlastná dcéra ju ňou obdarovala, aby to smela zažiť. Naplno sa oddať pocitu, že jej najväčší hriech bol zmytý vo veľkorysom odpustení. Bez zraňujúcich výčitiek svedomia mohla sledovať výnimočný vzťah medzi jej deťmi. Ako prekrásne to znelo, medzi jej deťmi. Jej dcéra a syn. Tieto slová v jej vnútri vytvorili nádhernú melódiu, ktorú tak veľmi potrebovalo jej srdce počuť.

„Mamička, poď k nám. Môžeme sa objať spolu. Však, Zuzka.“ zaznel veselý Matúškov hlas. Pohľadom od Vilmy prešiel k Zuzke. Aj samotná Vilma čakala na Zuzkinu odpoveď. Tá sa ľahko usmiala nad Matúškovou spontánnosťou a ticho prikývla. Vilme dvakrát zrýchlene zabúšilo srdce od radosti a pomaly sa spustila na kolená, blízko svojej dcéry. Nesmelo vystrela ruky, aby mohla oboch objať. Zuzka jej neisté gesto prijala a odovzdane jej objatie prijala. Matúško ju ihneď nasledoval. Vilma sa zhlboka nadýchla a uvoľnene vydýchla. Po lícach jej stieklo niekoľko sĺz.

„Môj malý princ. Nemyslím si, že je to kvôli tebe. Ty si náš poklad. My dospelí občas zažijeme veci, ktoré nedokážeme vyriešiť ihneď a to nás potom bolí vnútri. Slzy sú dobré k tomu, aby sa srdiečko príliš tými starosťami nezatvrdilo. Myslím, že náš dobrý Pán nikdy nechcel, aby sme niečo také zažívali. Ak to však správne pochopíme a príjmeme veci v Ježišovom pôsobení, tak zistíme, že práve viera vidí srdcom svetlo tam, kde oči vidia len tmu.“ Zuzka zmĺkla a zamyslene sa zahľadela na trblietajúce svetlo na hladine vody bazéna, ktorý bol niekoľko krokov od nich. Matúško na ňu nechápavo pozeral. Zuzka si neuvedomila, že sa rozpráva iba so šesťročným chlapcom. Poslednú vetu vlastne akoby povedala sama pre seba. Cítila, že potrebuje tú vec so svojou biologickou matkou konečne uzavrieť. Malá rúčka jej brata, ktorá pred chvíľou ukazovala na jeho zaujímavý výskum sa dotkla tej jej.

„Si smutná?“ vnímavo ju sledoval s vystrčeným noštekom a trpezlivo čakal na odpoveď. Zuzku jeho citlivosť dojala.

„Ty si tak krásny. Si veľkým darom pre tento svet. Prajem si, aby ti Boh dal veľkú vieru a silu zotrvať s takýmto nádherným vnímavým srdcom celý život.“ pohladila ho po líci a naklonila sa k nemu, aby ho pobozkala.

„Ale neodpovedala si.“ vyslovil ihneď ako sa odtiahla. Zuzka na neho prekvapene zažmurkala a ľahko sa usmiala. Zabudla, že jej malý braček je presne ako Malý princ z rozprávky. Keď sa niečo opýtal, odhodlane čakal, že sa dočká odpovede.

„Nedá sa povedať, že by som bola úplne smutná. Skôr neviem vyriešiť jedno trápenie v mojom živote.“ snažila sa mu to vysvetliť čo najjednoduchšie. Matúško zamyslene naklonil hlavu na stranu a zahĺbil sa v premýšľaní.

„A prečo sa trápiš pre niečo, čo nevieš vyriešiť? Nehovorila si, že keď sa budeme modliť s vierou, že sa to stane, tak Boh bude pracovať za nás? Ja som sa modlil, aby boli maminka s tatinkom opäť spolu a veril som tomu. A pozri, stalo sa.“ dodal so širokým úsmevom a rozžiarenými očami. „Ty tomu už neveríš?“ vyslovil nečakanú otázku nakoniec. Zuzka na neho pozerala s otvorenými ústami.

“Láska moja, tak veľmi som túžila konečne počuť tvoj hlas.” vyslovila s úľavou. Tomáš prekvapene zdvihol obočie. Neuvedomoval si, že sa svojim uzavretím do seba sťahuje aj pred Zuzkou.

“Prepáč mi, prosím. Pri tom všetkom som si neuvedomil, že mám pri sebe svoju úžasnú manželku, ktorá ma dokáže prijímať s otvoreným srdcom presne takého, aký som.” povedal a privinul sa k jej dlani. Potom ju vzal do svojich rúk a odovzdane ju pobozkal.

“Čoho sa bojíš najviac?” spýtala sa so záujmom. Chcela mu vytvoriť pokojné prostredie, v ktorom sa nebude báť povedať, čo cíti. Presne ako to aj on urobil pre ňu. Tomáš sa zhlboka nadýchol a zamyslene sa odmlčal. Po pár sekundách sa postavil a pomalým krokom prešiel k svojej malej knižnici.

“Pamätám si, že keď som išiel prvýkrát do školy, veľmi som túžil, aby môj otec bol na mňa hrdý a s takýmto pohľadom na mňa hľadel, keď budem vchádzať do budovy. Môj otec ma do školy naozaj odviezol. Sledoval som ostatné deti a ich otcov, ktorí ich s láskou a hrdosťou odprevádzali. Môj otec ma ani len nevzal za ruku, povedal, že je to prejav slabošstva. A keď sme prišli ku vchodovým dverám, iba chladne podotkol, aby som dnu šiel sám, lebo už som dosť veľký. Bolelo ma to, ale nikomu som o tom nepovedal. Teraz, po toľkých rokoch, to prvý raz hovorím tebe.” Tomáš zmĺkol a otočil sa k Zuzke. Tá ho trpezlivo a ochotne počúvala bez toho, aby sa ho snažila akokoľvek vyrušiť. “Všetko som sa to snažil odovzdať Ježišovi, keď mi daroval nový život. Veril som, že On to všetko vyliečil a na prvý pohľad sa to tak aj zdalo. Avšak keď si uvedomím, že ja som sa s otcom vlastne nikdy otvorene o tom všetkom neporozprával a nepovedal som mu, že mu skutočne odpúšťam, zaplavuje ma pocit beznádeje, keď si predstavím, že by si ma už nikdy nemal pamätať alebo niečo horšie.” pri posledných slovách sa Tomášovi zlomil hlas a bolestne zovrel pery. Zuzka sa postavila zo sedačky a prešla k nemu, aby ho skryla do svojho objatia. Nič nehovorila, iba ho k sebe privinula a s láskou mu hladila vlasy na hlave. Po pár minútach ticha, keď sa zdalo, že Tomášove telo sa uvoľnilo pod jej nehou, sa rozhodla Zuzka prehovoriť.

“Keď o tom hovoríš, sme na tom vlastne podobne. Neviem, čo by som ti mala poradiť, pretože vzťahy, ktoré do môjho života vložil Boh, som ešte stále nepochopila tak, aby som sa cítila slobodne a pokojne.” vyslovila Zuzka ticho opretá o jeho rameno. Tomáš sa jemne odtiahol a pobozkal ju jemne na kútik pier. Pozrel sa na ňu a chcel niečo povedať. Niečo povzbudivé, ale sám sa cítil stratený. “Vieš, aj napriek tomu všetkému, že ja sama si nie som istá, čo mám robiť a čo je vo všetkom tomto chaose správne, stále nestrácam nádej. Tichý hlas v mojom vnútri mi našepkáva, aby som sa nebála. Stačí iba veriť Jeho láske a načasovaniu. V pokore a trpezlivosti. Už toľkokrát mi ukázal, že Jeho moc pôsobí inak ako moje predstavy, že mi neostáva nič iné, len veriť Jeho slovu, že je verné. Že On sám je verný. Hoci my sme nedokonalí a slabí. Stačí nám Jeho milosť. Uverme jej.” hĺbka slov, ktoré sa jej usádzali v srdci prekvapili aj ju samotnú.

“Presne tak. Stačí nám Jeho milosť. Uverme jej.” zopakoval Tomáš s uvoľneným úsmevom, chytil Zuzku za ruku a prešiel s ňou naspäť na sedačku. Tam jej podal do rúk šálku s teplým čajom a štrngol si s ňou. “Pripime si na to. Nech sa Ježišova milosť rozleje v našich nedokonalých srdciach, aby víťazstvo, ktoré už dávno pre nás vyhral, sa stalo našou istotou.” dodal vyrovnane.

"Myslím, že to vie iba Boh. Zistil som, že mi otvoril nové okná, v ktorých vidím úplne nové obzory. A tam medzi tým krásnym stojíš ty a usmievaš sa na mňa svojim láskyplným úsmevom." vyslovil s láskou v očiach. Veronika sklopila pohľad a na tvári sa jej usadil jemný úsmev. Peter jej vzal ruku a priložil si ju k perám. Veronika sa opäť odhodlala pozrieť na neho, srdce jej bilo obrovskou rýchlosťou, keď sa k nej naklonil a svojimi perami sa ľahko dotkol jej. Keď sa od seba odtiahli, Veronika ešte chvíľu nechávala oči privreté, aby si vychutnala tento okamih o niečo dlhšie. Zrazu Petrovi zazvonil telefón. Ospravedlňujúco pokrčil plecami a hravo na ňu žmurkol.

"Môžem ťa večer pozvať k sebe domov na večeru?" spýtal sa popri tom ako si prezeral mobil, aby zistil kto vyrušil túto, ich vzácnu, chvíľu.

"Nechceš si oddýchnuť? Myslím, že dnešný deň je pre všetkých trošku náročný." odpovedala so starostlivým tónom.

"To je odmietnutie?" spýtal sa so smutnými očami.

"Samozrejme, že nie. Len nechcem..." nestihla dopovedať, pretože jej Peter ihneď skočil do reči.

"Dobre, tak ťa budem čakať na parkovisku o ôsmej." naklonil sa k nej a pobozkal ju na líce. Potom sa vytratil von. Veronika tam ešte pár minút stála, bez pohnutia. V mysli sa jej vracalo všetko to, čo sa pred pár minútami stalo. Petrove slová, ich bozk, jeho odovzdanosť k nej. Musela sa usmiať. Pomalým krokom začala kráčať po schodoch. Ani v najtajnejších myšlienkach nečakala, že by sa to všetko takto otočilo.

"Mám chuť urobiť to, čo predtým. Za iných okolností by som neváhal. Teraz si však nie som istý, či je to správne. Myslíš, že je to správne?" zaznel jeho hlboký hlas. Veronika mala pocit, že jeho pery sa už dotýkajú jej. Bol to však iba jeho horúci dych, ktorý ju opantával. Prekvapene na neho zažmurkala. Jej dych sa zrýchlil. Ruky si ovinula okolo jeho krku. Pohľad jej padol na jeho pery. Nespoznávala samú seba. Ešte nikdy sa so žiadnym mužom necítila takto. Gniavila ju úzkosť a zároveň túžba v jednom. Sebaovládanie, ktoré roky v Bohu trénovala, bolo luskutím prstov preč.

"Neviem." odpovedala so zatajeným dychom.

"Neuľahčuješ mi to. Vieš, že si neskonalo krásna? Vieš, že tvoje oči spaľujú celé moje vnútro? Vieš, že od nášho posledného bozku nemyslím na nič iné, len na to, kedy ťa opäť uvidím a budem to môcť opäť zopakovať?" Petrov hlas, hoci šepkal, rezonoval v jej ušiach a spôsoboval túžobné zovieranie jej podbruška. Cítila to presne tak isto. Celé jej telo bolestne kričalo, aby ju pobozkal. On sa však odtiahol a prehrabol si nervózne vlasy. Veronika na neho nemo hľadela s nechápavým výrazom. Mala chuť ho pritiahnuť naspäť. V okamihu ju však zaplavil bolestný pocit odmietnutia. Bez ohľadu na to, čo pred chvíľou hovoril, cítila sa odmietnutá.

"Chápem to. Prepáč, musím ísť, mám prácu." povedala vážne, otočila sa a rýchlym krokom sa snažila dostať k výťahom. Peter na ňu hľadel s neistým pohľadom. Ihneď ako si uvedomil, čo sa vlastne stalo, rozbehol sa za ňou. O pár sekúnd mu však zazvonil mobil. Volal mu Sebastian, ktorý ho volal naspäť na konzultáciu ohľadom Tomášovho otca. Magnetická rezonancia totiž odhalila nečakaný výsledok. Peter smutne hľadel na miznúcu Veronikinu postavu a s tichým, hneď som tam, sa otočil na druhú stranu.

Veronika stála vo výťahu a v očiach ju pálili slzy. Niekoľkými hlbokými nádychmi sa ich snažila prehĺtať. Neúspešne. Jedna z nich jej vypadla z oka a zblúdila až k jej perám. Presne tam, kde pred chvíľou cítila Petrov túžobný dych. Tak veľmi chcela opäť cítiť jeho bozk. Vnútro, ktoré toľké roky oplývalo pokojom, zaplavovala rovnaká vlna neutíchajúcej neistoty. Už vie, že ho miluje. Ale prečo práve jeho? Otázka, ktorá ju uväznila bola v tichej slabosti smerovaná voči Bohu. Hoci vedela, že On mal pre ňu zakaždým pripravené len to najlepšie, teraz nechápala. Prečo ju Jeho vždy dokonalá vôľa priviedla zrovna k nemu? K mužovi, pri ktorom si ničím nebola istá. Odpoveď na jej tichú výčitku neprichádzala. Ihneď ako sa otvorili dvere výťahu na jej poschodí, snažila sa všetky čriepky vlastnej sebaistoty pozbierať a celú myseľ upriamiť k práci, ktorá jej dopomohla v tom, aby sa aspoň trošku upokojila.

Zuzka s Tomášom sedeli v obrovskej zasadacej miestnosti, kde okrem Tomáša a Petra sedela ešte aj Tomášova sestra a mama. Oproti na stene visel obrovský televízor, na ktorom boli v online spojení s dvomi špičkovými neurochirgami, ktorých si Sebastian v rýchlosti zavolal kvôli konzultácii Bernardovho stavu. Magnetická rezonancia totiž ukázala, že okrem zranenia hlavy, ktoré utrpel má na mozgu nádor. Desivé na tom všetkom bolo to, že bol na mieste, kde sa dostávalo len veľmi ťažko. A takmer žiadny doktor by si nezobral na zodpovednosť operovať ho. Už len z toho dôvodu, že sa nevedelo, či by operáciu prežil. Všetci mlčali a ich pohľady smerovali k obrazovke, kde si obaja doktori študovali papiere, ktoré im Sebastian v rýchlosti poslal.

"Som vďačná Bohu za naše deti. A hoci som toho prežila mnoho, rozhodla som sa v živote posunúť ďalej. Boh mi ukázal, že najlepšie, čo môžem pre seba urobiť je odpustiť ti, všetko. Bez ohľadu, či to dáva zmysel alebo nie. Takže, Bernard, odpúšťam ti všetko to trápenie, ktoré si mi za celý čas spôsobil. Či už si to uvedomuješ alebo nie. Chcem, aby si to vedel. Pretože, keď to teraz hovorím nahlas, dáva mi to väčší zmysel ako keď som si to iba vytvárala vo svojom srdci. Môj život som odovzdala do Božích rúk. Viem, že u Neho budem v bezpečí. Túžim a prosím ťa iba o to, aby si ma neťahal naspäť. Pretože tá sloboda, ktorou som bola prijatá je pre mňa až príliš vzácna. Neničme si životy, Bernard. Ak je pre teba moc taká dôležitá, žehnám ti, nech jej máš toľko, koľko potrebuješ, aby si bol šťastný. Ty ma na oplátku, prosím, nechaj dýchať." keď dopovedala všetko, čo mala na srdci, zrazu sa jej zdalo, že jej oči nadobudli úplne iný pohľad na všetko. Srdce sa jej obmylo v radosti a ona si slobodne vydýchla. Cítila, že Boh ju dokonale vyviedol z otroctva strachu, v ktorom dlhé roky žila. Bernard na ňu hľadel so stiahnutým obočím. Zdalo sa, že chce povedať niečo v hneve. Keď však uvidel Tomášov a Vivienin pohľad a vzápätí sa opäť zahľadel na Janku, vzalo mu to vietor z plachiet. Cítil, ako sa mu srdce opäť stiahlo v známom pocite osamelosti. A tak iba ticho sklonil hlavu, otočil sa a mlčky odkráčal von.

Janka za ním hľadela s obrovskou vďakou k Bohu. Vedela, že to bol práve On, kto jej dal tie správne slová k tomu, aby sa dokázala s Bernardom porozprávať bez zbytočných konfliktov. Nevedela si spomenúť, kedy naposledy viedli takýto pokojný rozhovor. O to väčšia bázeň ju naplnila. Sebastian k nej pomaly podišiel a jemne jej položil ruku na rameno.

"Ako sa cítiš?" spýtal sa priateľsky. Janka sa k nemu otočila a veselo sa usmiala.

"Mal si pravdu. Možnosť odpustiť niekomu je obrovský dar a nie slabosť. Cítim sa slobodnejšie, než kedykoľvek predtým." vyznala sa a pohľad uprela na svoje dve deti, ktoré sa práve na niečom spoločne smiali.

"Boh to vie lepšie, než si my môžeme iba predstaviť. Naše srdce nebolo stvorené na prílišnú záťaž. Preto Ježiš povedal, aby sme si na seba vzali Jeho bremeno. Je omnoho ľahšie ako všetko to, čím veľakrát svoju dušu nasycujeme. Boh, ktorý je s nami vždy a všade, už všetko dokonal na kríži. Buď neustále pod Božími krídlami, moja drahá Janka." ovinul ju okolo pliec Sebastian a s láskou si ju privinul k sebe. "Som za teba veľmi šťastný." dodal a priateľsky ju pobozkal do vlasov.

Ďalej už večer prebiehal veľmi príjemne a v radostnej atmosfére. Jediný človek, ktorý sa stratil vo vlastnom pocite zlyhania, práve šoféroval svoje nové BMW po diaľnici a snažil sa výčitky svedomia prehlučať tou najväčšou rýchlosťou, akú mu motor dovoľoval.

Prešlo niekoľko týždňov. Vzťah medzi Zuzkou a Sebastianom sa prehlboval. To, že mal odísť ani jednému z nich nespôsoboval nič nepríjemné. Začali jeden druhého povzbudzovať v každej maličkosti, ktorú ten druhý považoval za dôležité. Zuzke sa napokon podarilo stretnúť aj s Matúškom a to bez Vilmy. Otvorene sa porozprávala s Milanom a ten pochopil, že bude lepšie pozerať sa na celú situáciu v menej nástojčivom pohľade. Avšak pravdu o tom, že sú skutoční súrodenci, sa mu ešte stále rozhodla neprezradiť. Nie, že by nechcela, len nevedela ako mu vysvetliť jej vzťah, k ich spoločnej matke. Z nemocnice sa jej, aj vďaka Petrovi, podarilo dostať bez toho, aby sa musela s Vilmou stretnúť. A v novej práci, s Tomášom, sa cítila naplnená a spokojná. Hoci o Vilme a Silvii veľakrát premýšľala, stále si v srdci nebola istá, čo je v tomto smere potrebné urobiť. Modlila sa k Bohu a verila, že On bude ten, kto jej ukáže v správny čas najlepšie riešenie.

V piatok podvečer sa Zuzka s Tomášom chystali na vernisáž Jankiných obrazov. Tomáš nadšene stál pri kuchynskej linke a kým sa Zuzka pripravovala, varil pre nich ešte jeden čaj. Vytvorili si spoločný zvyk. Vždy v podvečer si vzájomne sadli, pri šálke dobrého čaju a rozprávali sa. Aj keď iba na pol hodiny. Preberali spoločné sny, túžby v živote, neistoty, ktoré ich občasne ťažili alebo iba slobodne srandovali o maličkostiach. Keď Zuzka vyšla z kúpeľne, Tomáš už sedel za stolom a v ruke držal svoju šálku. Zuzka si s úsmevom prisadla oproti nemu a Barras si našiel svoje obľúbené miesto pri nich. Zakaždým si užíval ich vzájomné pokojné konverzácie s hlavou položenou pri Zuzkiných nohách.

"Milujem tieto naše polhodinkové chvíle." vzala hrnček k sebe a privoňala si k svojej dávke voňavého čaju.

"A ja milujem sledovať, keď si šťastná." zamilovane sa usmial Tomáš a pohladil jej ruku, ktorú mala položenú na stole.

"Inak to ani nejde, keď mám po svojom boku manžela, pri ktorom môžem kvitnúť." s nežným pohľadom pohladila jeho tvár. Tomáš pobozkal jej prsty a odpil si z čaju.

"Premýšľala si nad tým, či budeš študovať ďalej za doktorku? Nechcem ťa ovplyvňovať, ale podľa mňa by si bola špička vo svojej profesii. Vlastne už teraz si. Ale sama vidíš, že veľa pacientov si myslí, že si doktorka." zaznel Tomášov vážny hlas. Zuzka sa tajomne usmiala a tiež si odpila z čaju. Tomáš ju sledoval s pobaveným úsmevom. "Tento úsmev poznám." odpovedal Tomáš veselo. S pretrvávajúcim úsmevom si k nej priblížil stoličku a nahol sa k jej krku. Jemne ju pobozkal. Zuzka si ticho vzdychla.

Zuzka sa zamilovane pozerala do Tomášových očí, keď spoločne sedeli v aute na parkovisku pred nemocnicou.

"Je úžasné, že ste sa s tvojim otcom zmierili. Teším sa z tohto pokroku." povedal Tomáš, keď ju jemne hladil po líci. Zuzka sa usmiala.

"Aj ja sa veľmi teším. Aj na to, že mu môžem ukázať miesto, kde som vyrastala. Som tak vďačná Bohu, že je to práve Sebastian. Odzačiatku bol pre mňa dôležitý." zasnene sa usmiala Zuzka. Tomáš sa k nej nahol a pobozkal kútik jej pier.

"Milujem, keď si šťastná a zasnená. Moja láska." vyslovil nežne. Zuzka si ho pritiahla k sebe bližšie a oprela sa o jeho líce.

"Milujem ťa celého. Môj najdrahší." Tomáš chvíľu zotrval pri Zuzke a potom sa odtiahol.

"Dnes sa uvidíme asi až večer doma. Mám veľa práce. Potrebujem sa zabehnúť v novej práci. Budem však na teba veľmi myslieť a očami posúvať ručičky hodín, aby som smel byť opäť pri tebe." vyznal sa jej zamilovane. Zuzka sa usmiala a pobozkala ho na pery. Tomáš reagoval okamžite a pritiahol sa tak, aby si ich bozk užil intenzívnejšie. Nakoniec prevzal kontrolu nad jej perami on. Úplne stratila dych, keď sa odtiahol a ešte raz sa jemne dotkol jej spodnej pery.

Veronika sa práve chystala na odchod z kancelárie, keď dnu nečakane vošiel Peter. Jeho novovytvorený pokoj v tvári a ľahký úsmev, ktorým ju pozdravil, ju úplne priklincovali k stoličke. Chvíľu na neho mlčky, zaskočene pozerala a o pár sekúnd na to mu úsmev opätovala.

"Peter, čo tu robíš?" spýtala sa so zatajeným dychom. V kútiku duše dúfala, že prišiel kvôli nej.

"Prišiel som za riaditeľkou, je u seba? Potrebujem s ňou niečo prebrať." jeho odpoveď ju sklamala. Snažila sa však nedať to najavo.

"Pred pol hodinou odišla. Mala dôležité stretnutie. Môžem ti nejak pomôcť?" spýtala sa so záujmom.

"Myslím, že nie, ale veľmi pekne ďakujem. Ale keď už som tu, vidím, že si sa chystala na odchod a aj mne už skončila služba, nechcela by si ísť so mnou opäť na čaj? Mám rád rozhovory s tebou." vyznal sa úprimne. Veronike do líc vošla červeň. Cítila, ako sa jej rozbúšilo srdce. Rýchlo sklonila hlavu, aby si toho nevšimol. Snažila sa to zakryť tým, akože niečo hľadá v stolíku. "Ak nemáš čas, pochopím to." dodal potom, čo mu dlhší čas neodpovedala.

"Nie, pôjdem rada." zdvihla rázne hlavu a pozrela mu priamo do očí. Peter ju chvíľu zaujato skúmal a potom sa usmial.

"Ešte o tom nechcem veľmi hovoriť, ale dozvieš sa to v čas." vysvetlil jej pokojne a opäť sa zahľadel do okna.

"V poriadku, už ťa nebudem viac rušiť." povedala smutne a než stihol Sebastian niečo povedať, postavila sa a odišla bez ďalšieho vysvetľovania. Sebastian pokrútil hlavou a ticho si vzdychol. Srdce sa mu upokojilo ihneď, keď si pripomenul Zuzkin úsmev.

"Vďaka ti, Otče, za moje nové svetlo. Za moju dcéru." šepol do ticha s ľahkým úsmevom. "Poveď ma, prosím, v tomto neistom tuneli pochybností."

Zuzka kráčala naspäť na svoje oddelenie. V jej vnútri sa miešali dva rozdielne pocity. Radosť z novovytvoreného vzťahu s jej otcom a sklamanie z toho, že vo vzťahu k Vilme sa cíti neistá. Zastala tesne pri vchode a zhlboka sa nadýchla. Vzťahy sa nasilu vytvárať nedajú. Možno to chce čas. A možno to Vilme takto vyhovuje. Zuzka vážne sklopila pohľad. Zrazu jej do srdca vlietla naliehavosť. Matúško. Veď on je vlastne jej nevlastný brat. Pri pomyslení na to, že od úplného začiatku mala svojho brata tak veľmi blízko seba, sa jej stiahlo hrdlo. Až teraz si uvedomila, čo ju vlastne čaká. Ako má chlapcovi, ktorý si jej srdce získal svojou čistou nevinnosťou vysvetliť, že sú súrodenci. Ustarane si vzdychla a otočila sa chrbtom k výťahu. Opäť začínali byť jej pocity silnejšie ako viera, ktorá ju nadnášala v celom tomto chaose. Poznala Matúška, rovnako ako ona, aj on vedel pokladať trefné otázky. A ak by sa dozvedel, že majú rovnakú mamu a ona ju tak neoslovuje, čo by mu na to vlastne mala odpovedať? Klamať mu nechcela a pravda by bola pre jeho čisté srdiečko až príliš krutá.

"Zuzka. Prečo si tu taká sama?" vytrhol ju z premýšľania Petrov hlas. Okamžite sa k nemu otočila a úplne jemne sa usmiala.

"Prišla som za tebou. Iba som sa trošku zamyslela." odpovedala mu pokojne. Peter sa milo usmial a prikývol.

Zuzka práve vychádzala z výťahu na svoje oddelenie. Chcela ísť za Petrom a ozrejmiť mu, že dáva výpoveď a odchádza pracovať s Tomášom. Okamžite zastala, keď jej pohľad padol na Sebastianovu postavu ako sa pomalým krokom opiera o barle. Zhlboka sa nadýchla a odhodlane za ním urobila pár krokov.

"Sebastian." zvolala jeho meno, keď už bola kúsok od neho. Ihneď ako začul jej hlas, rázne sa strhol a jedna barla mu vypadla z ruky. Zuzka sa k nej naklonila a s jemným pohľadom mu ju podala do ruky. Sebastian na ňu hľadel s dojatým pohľadom. Stratil všetky slová, ktoré si opakoval, že jej povie, keď už bude vedieť, že je jej otec. "Mohli by sme sa porozprávať?" spýtala sa pokojne. Sebastianov pohľad znežnel.

"Budem veľmi rád. Nemám ťa kam pozvať jedine do svojej izby alebo do bufetu." povedal ospravedlňujúco. Zuzka sa jemne usmiala a opätovala mu rovnaký pohľad, aký k nej upieral on sám.

"Tvoja izba bude dostačujúca. Myslím, že potrebujeme súkromie." pomaly začala kráčať. Sebastian ju okamžite začal nasledovať. Jeho oči neustále utekali k jej tvári. Nemohol uveriť, že to bola zrovna ona, kto tu teraz pri ňom bol. Srdce sa mu nadchýnalo radosťou. Všimol si, že jej tvár bola vyrovnaná a pokojná. A to ho tešilo. Oproti tomu, ako ju videl včera, keď utekala preč, bolo zjavné, že sa v nej odohrala veľká zmena. Silno dúfal, že konečne bude mať možnosť, aby sa spolu zblížili tak, ako v to túžil hneď v prvý moment, keď sa dozvedel, že má dcéru.

Sebastian Zuzke galantne otvoril dvere do svojej izby a nechal ju vojsť ako prvú. Ešte stále mu srdce mocne bilo radosťou, keď si uvedomil, že Zuzka už vie pravdu a vyhľadala ho. Zuzka si sadla do kresla a pokojne čakala s pohľadom upretým do okna. Sebastian najrýchlejšie ako vedel sa posadil na sedačku oproti a nežne na ňu pozrel.

"Som nesmierne vďačný, že tu teraz si. Ani nevieš, koľkokrát som sa modlil za tento okamih." vyslovil nadšene. Zuzka otočila pohľad k nemu a ticho ho skúmala.

Zuzka sedela pri zasvietenej lampe a zaujato sa zahľadela na nástenku oproti. Všetko to tu bolo presne také isté ako si pamätala. Po malej chvíli jej padol pohľad na Bibliu. Jemne líniu jej predného obalu pohladila prstom. Rozhodla sa ju náhodne otvoriť. So zatajeným dychom čakala, aký poklad tam objaví. V prvý moment uhla pohľadom a s pokojným úsmevom sa pozrela na vrecko s orieškami. Vybrala odtiaľ jeden a nechala, nech sa jej čokoláda, v ktorej bol oriešok obalený, rozpustí v ústach. Potom okamžite očami skúmala, čo jej chce povedať.

"Nemlč, Pane a ja budem počúvať." vyslovila do ticha.

Verš, ktorý bol označený modrou farbou intenzívne prečítala niekoľkokrát: "Ak budeš v tejto chvíli mlčať, úľava a záchrana príde Židom odinakiaľ, ale ty a tvoja rodina zahyniete. Ktovie, či si nedosiahla kráľovskú hodnosť práve pre takú chvíľu, ako je táto?“ (Biblia, Ester 4:14)

Zuzka sa na malú chvíľu zamyslela a potom sa očami vrátila naspäť na rovnakú stranu. Bolo tam modrým perom dopísané: Možno je to moment, pre ktorý si bol stvorený.

A zrazu jej to všetko dalo jasné smerovanie. Nepotrebovala pochopiť minulosť, pretože v nej ju Boh neutvoril. Zakaždým, keď na ňu pôsobil svojou milosťou, bola to jasná, presvetlená skutočnosť v Jeho moci. Nie domnienky, myšlienky neistoty alebo strachu z minulosti či budúcnosti. Bola to vždy jednoduchá a jasná prítomnosť dôvery v Jeho vernosť. Jej srdce sa okamžite naplnilo istotou. Radostne sa usmiala, keď si prečítala opäť tú jednu, zmysluplnú vetu.

"Áno, Pane môj. Pre toto som bola stvorená. Môj okamih, kedy smiem priniesť Tvoje kráľovstvo na túto zem a do mojej rodiny, je práve v sile odpustenia. Ďakujem!" vyslovila so slzami v očiach a opäť sa radostne usmiala.