Príspevky

9. apr 2020

Leviticus - dilemy z denníka psychológa

Tento fragment "denníka" publikujem so súhlasom môjho priateľa, ktorý sa venuje psychoterapii a iným zložitým veciam, ktoré nám komplikujú život...

Ráno výnimočne vstal skôr. Nie že by vstal výnimočne, vstávanie totiž podľa neho patrilo práve do kategórie repetitívnosti, ktorú tak nenávidel, ktorá ho tak ubíjala. Zároveň si ale myslel, že je to práve táto repetitívnosť, ktorá dáva ľudskému životu zmysel a ilúziu štruktúry a kontinuity. Možno ho najviac štvala práve táto ilúzia, ktorá je často prchavá a skrýva sa za rôznymi fasádami ale v konečnom dôsledku je to iba reklamná tabula na ktorej sa síce menia reklamy, ale tabula ostáva stále rovnaká.

S týmito myšlienkami šiel k oknu s výhľadom na celé naše mesto. Už niekoľko rokov žil v malom byte v spolubývaní. Keď sa sem prisťahoval, bol najnovší obyvateľ, no za tie roky sa z neho stal veterán a prestriedali sa pri ňom niekoľkí spolubývajúci. Vlastne si k nim nikdy ani nesnažil vybudovať pevnejší most, v niečom mu pripomínali tie reklamné tabule. Síce forma a syntax mäsa sa menila, ale koncept ostával rovnaký. Mladí ľudia čakajúci na stanici na vlak, ktorý ich povezie za šťastným koncom.

Keď si už privstal, neviem či to bolo jeho zámerom, ale urobil si kávu bez ktorej už nemôže fungovať a pil ju pri výhľade na naše mesto. Vo výhľade mu bránila strecha školy, rýchlo si ale na ňu zvykol, ostatne ako na kadečo iné v živote, veci, ktoré sa opakujú sa stávajú našou súčasťou a možno ak by bol v ten okamih odvážnejší, trúfol by si tvrdiť, že my sami sme opakovanie,... strecha mu bránila vo výhľade nemohol jej to však zazlievať, bola tam pred ním a zrejme tam bude aj po ňom. Akoby mu nejaká mytologická bytosť strčila pod nos práve zhmotnenú repetíciu vo forme školy. Pod tou strechou, ktorá mu bránila vo výhľade sa skrývala, vlastne skrývaním by to nazvať nemohol, skôr by to nazval cieleným zahmlievaním absurdnosti opakovania a jeho de facto nezmysli,...denodenná rutina, človiečkovia, ktorí, presne ako on, budú raz stáť vo svojom zdieľanom a zdieranom podnájme a ak budú mať trocha šťastia, ani ich nenapadne premýšľať nad repetitívnosťou.

Tú strechu videl už v rôznom počasí, vonkajšom aj vnútornom, ale vybavil sa mu jeden obzvlášť daždivý deň, kedy voda stekala vo veľkom prúde zo strechy, pod ktorou ľudstvo smeruje k svojmu veľkému naplneniu, musí k tomu iba opakovať a ak bude opakovať dostatočne dobre tak bude mať povolené opakovať ešte viac, snáď bez toho, aby v tom opakovanie videlo.... Tá stekajúca voda vytvárala dojem očistenia, ale iba na chvíľu, akoby mala tá strecha, brániaca mu vo výhľade už dosť tej jednotvárnosti a chcela ju zo seba zmyť, bez uvedomenia si toho, že tak akurát dáva priestor pre novú jednotvárnosť. Vlastne mu to pripomenulo stromy, ktoré zhadzujú lístie len aby sa o pár mesiacov mohli znovu prikryť ďalším listím. Ihličnany si ilúzie netvoria...Je to, čo nazývajú všetci životom teda ten okamih, kedy to staré ešte nie je zhodené a to nové ešte neprišlo? Strecha mu síce neodpovedala, ale pomyslel si, že ak áno, tak mu to je vlastne jedno asi ako streche brániacej mu vo výhľade.

Dopil teda kávu, obliekol sa, pre istotu má niekoľko rovnakého oblečenia, aby tak vyjadril svoju nenávisť k opakovaniu, a vybral sa dole schodmi. Pravá, ľavá a znovu a znovu, až kým sa nedostal na prízemie. Koľko ľudí asi tak robilo týchto nezmyselných, aspoň samých o sebe, pohybov v tento okamih? Koľko ich robilo v tomto dome pred ním a koľko ich ešte robiť bude. Myšlienka na nezmyselné pohyby ho priviedla k Jarmile. Vybavil si, keď mali sex v okne v ktorom mu vo výhľade bráni strecha školy, súhrn možno samo o sebe nezmyselných pohybov, ktorých výsledkom je možno práve ten okamih, ktorý všetci nazývajú životom kedy to staré ešte nezaniklo a to nové ešte neprišlo, okamih, ktorý je ale zo svojej podstaty odsúdený k upadnutiu do chápadiel repetície. Človek po ňom baží viac a viac až kým vlastne nejde o formu a o mäso, ale o koncept a o okamih, ktorý, čím častejšie opakovaný, tým intenzívnejšie vyvolávajúci ilúziu, že bol kedysi čistý a autentický, že to bol on, ktorý dával životu zmysel a nie ona. Nikdy to nie je Ona. Jarmila, Ľubica, Petra, forma a mäso, o to predsa nikdy nešlo.