Ako byť kľudnejšou mamou?
V krizovych situaciach som chladna a pragmaticka, zachranovala som uz cloveka, zastavovala krvacanie, osetrila bezdomovca s krvacanim atd.
Problem je v beznych situaciach, reagujem zvysenym hlasom, s naznakom hysterie. Proste ked deti vystrajaju mam pocit ze keď ich nezastavim, nenapomeniem tak sa stane zle a zas kazdy bude hovorit kde bola matka...
Ale zazila som rodinu kde su kludni, pohodovi a vidim ze to ide. Ale.zas ich deti nevymyslaju ako nase, nie su take zive, nebavi ich tolko veci, ani na kruzky nechodia, nicomu sa cielene nevenuju. Pisem to preto ze mozno moje spravanie je podmienene temperamentom mojich deti. Asi nikto nekrici a nezakazuje, ked nema co. Mojich proste napadne aj to co inych nie.
Mate nejake rady? Privitala by som kludnejsiu atmosferu, asi by som ju mala vytvorit, ale niekedy som bezradna.
Hlavne ked sa biju alebo "lezu na luster" 🙈
Prosim super kludne mamicky ktore nic nerozhadze, zavidim vam ale to mi nepomoze.
Skor kto zvladol sam seba, svoje nalady, kto sa trosku "zmenil", ukludnil.
Vdaka 🙏
Spomen si aka bola tvoja mama či otec a s najvacsou pravdepodobnostou mas tieto vzorce spravania v sebe vo svojom podvedomi a ked pride podnet - vtedy to pride na povrch a nevies to ovladat. Predstav si situaciu ze decka zase po sebe vrieskaju, dotahuju sa, ublizuju a ty si oddychnuta, v dobrej pozitivnej naladicke, napapana, vsetky potreby naplnene a ty pokojne reagujes alebo ani nie a nic ta nerozhadze... Potomm si predstav rovnaku situaciu, že zase vrieskaju a ty hladna, nevyspata, prepracovana, nasrana na muža/svokru/susedu ako asi budes reagovat >> tak ako vzdy reagovala tvoja mama na teba ked mala nervy.
Odporučam ti pracu so sebou a so svojim mindsetom, podvedomim a len tak to možes zmenit. Garantujem ti, že nie je chyba v tvojich detoch, tie su uplne normalne, problem je v tebe a tvojich reakciach, nikto ta v detstve nenaucil regulovat tvoje emocie a očividne do nevieš ani doteraz v dospelosti. Deti len prisli na tento svet ako tvoji ucitelia aby ti posvietili na tvoje slabe miesta a aby si ty videla kde mas na sebe popracovat. Bud im za to vdačna, maš jedinečnu priležitost vyriešit si tieto traumy z detstva.
Hľadám tu radu a nič 🙈 to len sa pridali tie iste príbehy. Tak počkám na tu radu😂 lieky jesť nemieni. U nas Melánia v pohode. Poviem 1x ze ,,zmrzka dnes nebude,, Amália? Ty vole🤦♀️ ta pride ,,môžeme zmmrzku?,, poviem nie, potom príde s angličtinou, potom príde,,môžeme to zamrznuté?,, ....a zlata žiletka pretrhnutia nervov je ,,mozem to z mraziaka?,, 🤦♀️ čiže toto nebudem výchovou. Proste sú deti povahovo ktoré idú cez žiletky-toť naša Amália a sú deti ktoré sú ako Melánia kde poviem 1x. Mária ešte neviem,ale má to naslapnute k Amálii
Ja ti poradím, na našich zvykne zabrať, keď sa dám na ich výškovú úroveň a vysvetlím im, ze niečo nemôžu a dôvod, preco to nemôžu... Ale niekedy sú to také extrémy, co robia, ze sa nedokážem ovládnuť a vrieskam po nich... Tiež mam šialene deti, ktoré keby dociahli, tak sa hojdaju na lustroch... Najmenšia ma 80cm dotiahne si stoličku, vylezie na ňu, z nej na jedálenský stôl a skáče na stole a stačí jej na to cca 5 sekúnd,z najstaršou sme už pár krát ledva stihli zachytiť telku co lozila po komode popred televízor a skoro ho na seba zhodila, naučila sa nejako zvláštne pokrútiť a podlezie mi popod zábradlie na schodište, takže na prvých 4 schodoch mam položenú prepravku mineralky, bránku na poschodí sa naučila otvárať takže tam mame stolicku z roku pána, keď sa ešte robili kvalitné takže stoličky, tie somariny na dvierka nábytku sa naučila otvoriť asi za týždeň, takže sme ich už aj odstránili, ústa nezavrie ako oči rozlepi, vie vyliezť na rebrík a mohla by som tu pokračovať v písaní do zajtra a ti dvaja starší nie sú o vela lepsi... A potom, ze človek nemá na nich kričať 🤣🤣🤣🤣 keď vidím po meste ísť mamičku s kočíkom a popri nej cupitaju dve maličké deticky a ona ich nemusí pomaly mať uviazanych na voditku, tak len tíško závidím... Ale vždy v stave najväčšieho vytocenia z nich a po kriku si poviem, ze radšej nech sú takýto a ja nestihnem aj upratať koli ich výmyslom ako by mal byť čo i len jeden z nich ležiaci... Sú zdraví (síce trosku besní) a to je to najhlavnejsie
@basska_b medovky mam kopu, idem ju nastrihat 😃 pivo nelubim 🤔 vdaka za tipy 😍
@janussss 😃😃😃😃👍👍👍
@janussss mne uz sused len ,,zasa si tu?,,... ako je pravda,ze ako mame Máriu menej kričím, neviem ci mi hormóny udreli, ale som kľudnejšia. Ale aj tak stále vidím,že je co zlepšovať. Dokonca sa stále pýtam,,čo mám zlepšiť?, kde robím chybu? Ved sa sakra snažím,, a len povedia,že nerobím. Ale som povedala,ze ja kričať nechcem ale 1x ok druhý x už je to horšie...Amalia ma po novom možno sa opýtať 1x, na druhý x bude písať 50x ,,Mama povedala,že zmrzlina nebude,, lebo ja už neviem ako s ňou
@janussss joj tak to o nás vedia ešte len prah dediny prekročíme 🤣
Inak... počula som,že keď na deti začnete šepkať ma to lepsi efekt, 😂🙈
@mamelka presne. Jeden premudrely ujo mi este pri starsom zacal cosi kazat o posluchani a cosi o hyperaktivite kotkodakal, za priklad mi dal svoju usliapnutu dcerku ktorej stacilo raz plesnut po ruke a uz nechytala stromcek. Otec roka, podpapucnik totalny mne isiel prednasat 😃
Potom som stretla kamosku spec.pedagogicku ktora ma naozaj hyperaktivneho syna a ta sa nevedela prestat smiat 😃 aj na prihode, aj na tom.ze moj mal byt akoze hyperaktivny, ked videla ako poslucha na bicykliku.
Podobne, pripnem sa
Pripinam sa 😀
@bu1bu aspon viem že niesom sama 😉
Pridavam sa do radu na radu ako nekricat
Tiež som nervózna matka, ale mam par grifov. V kritických situáciách si uvedomujem dve veci. Keď som ja bola decko a videla to z opačnej strany, nechápala som prečo mama/otec hučí, veď som len chcela pomôcť, objaviť, pohrať sa, vyskúšať... A druhé si predstavím, že keby je kamoška na návšteve a vyleje pohár na stôl tak ju hned neokríknem, že či nevie dávať pozor, ale s úsmevom jej poviem, 'veď to sa stáva s tým sa netráp'. Prečo sa k vlastným deťom správať horšie?
Sme nervózne mami často aj preto, že nie sme prítomné. Myslíme si, že sme, veď menezujeme domácnosť a kadečo okolo aby sa svet nezrutil, aby sa super-živé deti nepozabijali pri vyčíňaní... Ale v skutočnosti si už nevieme odselektovat tie naozaj dôležité veci. Byť tu pre nich, počúvať ich... Áno ved treba aj veľa veci porobiť. Ja mojich divochiv zapájam do prac vašeho druhu, nech sa učia, že ten stol po večeri sa neuprace sám cez noc. Som dosť poriadkumilovaná a musím si dávať pozor aby som to neprehanala a neriešila len to.
Mam jednu prihodicku. 3 ročný syn sa opieral o dvierka na skrinke, kým čakal ako nervózna matka obriadi ďalších dvoch a seba pred odchodom do škôlky. Zľakla som sa ze vyvráti dvere z pántov, tak som na neho zhukla. V aute mi to prišlo ľúto a ospravedlnila som sa mu. 'prepáč, že som na teba kričala.' a on na to: 'prepáč maminka, že som sa opieral o dvere.' och aký kontrast! Co je horšie? A vlastne čo keby sa vyvalia dvere s tých blbých pántov? Stále je to vec, čo sa dá napraviť veľmi jednoducho, na rozdiel od toho čo narobíme dieťaťu keď si na ňom neoprávnene vyzurime naše stresy.
A ďalšia vec co silne vnímam. Keď odložíme mobil niekde vysoko na policu a riešime ho iba veľmi obmedzene. Veľmi veľmi obmedzene a bez toho aby nás deti videli. Tak sme memej podráždené na všetko okolo, lebo keď nás dieťa tristoprvý krát ohlási, nemusíme dobiehať od plytkého sústredenia na zbytočnosti, ktoré kradnú náš drahocenný čas. Upozornil ma na to raz manžel a naozaj to funguje. Takže viac čítam knihy a som PRÍTOMNÁ offline pre vzťahy. Sem tam pozriem internet, ale už ma to ani nezaujíma. Aj teraz tu píšem v čase kedy mam čas na kávu a 10 minút pozrieť co sa deje... Držte sa ženy. Nevycitajte si vaše zlyhania, ale viac sa radujte s vašimi deťmi a mužmi a blízkymi 😘
Ja patrím k tým kľudným mamám 😊 celkovo mám ale takú povahu ,deti mám väčšie ,ale keď boli malé veľa som im dovolila ,viac ako ine mamicky nebola som ten typ ze nemôžeš, nechoď tam ,nehovor tak ,nereagovala som krikom ,skôr dohovaranim a vysvetlovanim .Aj popadali, aj sa pobili ,samozrejme pozor som dávala vzdy aj vyhresila ale nie takým tým hysterickym krikom ale nechala som deti "dýchať ".Niekedy vidím mamičky ako deti stále vodia za ruku a dieťa nenechajú ani na meter od seba príde mi to divne .Nechala som vždy deti vybehat, aj bosé v piesku ,aj vo vode sa clapkat špinavej o tom je detstvo. Ono sa da dieta ustrážiť do nejakého veku ale poväčšine tie deti prídu do školy a nevedia sa vzmestit do koze lebo majú voľnosť.
Vždy som bola deťom kamarátka a vedia ze sa mi môžu zdôveriť, ale majú svoje pravidlá a hranice a to mam doma už pubertiaka 😉
@kristinkakvetinka ja môžem dohovárat koľko chcem...skúšala som to že kľudne,vysvetliť a vrátim sa a sme kde sme boli. Dokonca čo sa týka obliekania a vyhutovania som schovala veci a nechala len po dve tričká,dve nohavice...a to tiež chvíľku bolo dobre a teda časom som obnovila šatník a dala späť veci a zase sme tam kde sme boli....ja sa snou neprehadam...a keď odídem z izby urobí si po svojom. Nemať televízor alebo zoberieme hračky tiež to neplatí....
@zuzana2710 neviem ako je staré dieťatko ale čo sa týka obliekania deti to robia v určitom období ze si chcú vyberať alebo majú obľúbené oblecko a chcú nosiť dookola .A to ze si urobí po svojom ako myslíš?
Lebo ja veľa vecí neriešim, občas sa nevhodné obliekol ( po svojom ) a potom mu bolo zima alebo teplo ale pochopil časom aj sam a teraz starší si veľmi dobre rozmysli co si oblečie kedy .
Záleží aj od povahy dieťaťa ,niektoré majú naozaj veľkú výdrž a bojujú .No treba nájsť nejakú cesticku ,ja som si išla vždy za svojím keď bolo niečo dolezite ,keď to nebolo dôležité tak som nechala výber na dieťa.
@maribell presne aj moj najstarsi bol neuveritelne rozumny vsetko pochopil hneď aj spravil druhy no hrôza ťažka vychova a teraz najmladsia no niekedy neverim že je moja ale je velmi temperamentna po otcovi a stale stredobod pozornosti. Takže je to aj povahou aj okolnosťami. Vychovou možno minimalne ale ostatny ľudia to tak nevnimaju.
Ja mám pubertiacku a pocit že sa ocitnem na psychiatrii a to si nerobím srandu...ale to magnézium naozaj trochu pomôže...mám síce ešte malé bábätko, ale to je extrémne kľudne spí celé noci, zato tá pubertiacka to je horšie jak desať chlapcov...každú milisekundu života len rozmýšľam, kde robím chybu ja...lebo mám vyskúšané aj totálne kľudne správanie, aj s krikom a aj šepot hororovym hlasom...nepomáha absolútne nič
@niqua no niekedy z toho vyrastu a niekedy si to ponesu až do dospelosti. Každy človek je osobnosť a možno prave ona ma ten isty pocit ako vy a mysli si že ona je ok a ostny nie.

@niqua pubertaci sú zvláštne stvorenia kapitola sama o sebe 🤣 môj syn je v pohode ale občas sa strácam v ňom a pritom akokeby ani sam nevedel co vlastne chce a hľadá sám seba .
Tiez to mám podobne a to mám zatiaľ len jedného… deti sú len obraz svojich rodičov a tak som sa musela zmieriť s tým že čo iné sme s partnerom doma čakali… maly sa na dobrom nezastavi, je prehnane akčný, je ho veľa a všade, prakticky nespi, chôdzu nepozná a ked niečo nejde podľa jeho predstav všetko lieta okolo… vramci nejaké sebarozvoja som sa raz naučila techniku uzemnenia:
Vymenuj 5 veci ktoré vidíš, 4 veci ktorých sa môžeš dotknúť, 3 veci ktoré môžeš počuť, 2 veci ktoré môžeš cítiť (nosom), 1 vec ktorú môžeš ochutnať
Jasne že nie vzdy sa mi to podarí a veľa krát mi uletia nervy ale funguje to… samozrejme to chce trochu tréning ale možno ako nápad jedna z ukľudňujúcich technik ak ju niekto nepozná keďže dychové cvičenia v týchto situáciách nepomáhajú 🙈😂😂
@niqua no to uz ked mate pokazeny vztah a stale na nu kricis, tak neciduj sa ze uz nic nepomaha.
@finett to's řekla moc hezky 😍
@lllienka25 toto nie je technika ktora sa pouziva ked ide na cloveka panicky atak?
@yoxinka presne moje deti 🙈
Veľmi pekne ďakujem za túto diskusiu. Doteraz som si myslela že niečo rovnakých deti ako mojich. Ďakujem.
To ze sa u nás neurobí ani na 10x nehovorím, u nás sa robí až keď vrieskam ze ma až na prvé poschodie z ôsmeho pocut. Že mojim deťom nemožno dôverovať, že nevedia ísť za ruku ze ndvydrzia v tichosti ani jednu minútu. Každý boží deň si s manželom opakujeme ze uz zajtra nebude kričať a ani ráno nerozlepime oči už nás vytocia do vyvrtky.
Každý má upokojoval ze sa to zlepší ako budú rast len ze stale nic a to dcéra má už 8 a syn 7. Oni sa nehadaju ak ano veľmi málo. Oni idú spoločné proti nam proti všetkým. Keď dcéra mála tri roky a naplula otcovi do tváre po tom ako ho volala ze mu dá pusu, som si myslela že ma poruchy správania. Od vtedy sa čo to zmenilo, tento rok len tri poznámky: nevhodne sa sprava na wc, škrtila spolužiaka a porušuje skolsky poriadok.

Mne pomaha:
- medovkovy caj
- pivo (ked som nebola tehotna a nekojila som, dala som si vecer o 17.00 jedno - cely den sama na deti, nechodia do skolky. Dodalo to aj energie, aj to upokojilo)
- vela pobytu vonku - tam zahadne su konflikty skoro nulove
- deti aj ja musime mat plne brucha, inak narasta nervozita. Nie lacnych rychlych cukrov, ale riadneho jedla