Kedy sa vaše dieťa stáva vaším synom alebo dcérou?

@any_soj este pred oplodnenim som vedela ze ho chcem, je moj a "volam si ho"

@zuzanockamt ....prečo by sa mal niekto uraziť,ak sa ho to tvrdenie netýka?
Prečo sa vôbec uraziť na názor cudzieho človeka na internete?

@zuzanockamt hej vsimam si

@zuzanockamt ale treba pisat aby si nemysleli ze svet je len biely ale je aj cierny

@doriiis napisala si ze VZDY to pisu len zeny kt.piju a fajcia...NIK iny to nepovie..tak ta sklamem ale nefajcila ani nepila a ano povedala som to

@any_soj odkedy sme zistili,že som tehotná,odvtedy sme sa na naše deti tešili.

Ja neviem ci uplne rozumiem otázke ale rada by som zdoraznila, ze som sa od prveho momentu postupne zamilovavala ani nie tak do toho embrya ale do nasej predstavy ake to bude, to dieta existovalo hlavne v predstavach, v srdci aj ked to vlastne este nebolo dieťa.

@terezka1947 Ale autorka diskusie sa nepýta na to, či sme sa na deti tešili/netešili.

@zuzanockamt áno,viem ...ale beriem to tak,že keď sme sa tešili,brali sme ich ako naše deti.

@doriiis Spochybňujem tvoju teóriu, nepijem a nefajčím ani bez tehotenstva, takže ani v tehotenstve 😜 to, že je to pre mňa do určitého času plod a až potom dieťa, nevyjadruje nič o tom, kedy vznikol pocit lásky a zodpovednosti k tomu plodu 😉

@any_soj Hranica premeny je podla mna psychologicka - vytuzene dieta moze zena vnimat ako dieta okamzite, u mna to tak bolo, i ked v jednom tehoenstve boli problemy, tak tam som kolisala na hranici plod/dieta, kym nepotvrdili, ze je OK.
Ale moja kamoska, co mala za sebou x potratov, pri uspesnom tehotenstve plod nepovazovala za dieta az kym by uz pri pripadnom predcasnom porode nebolo schopne same prezit - myslim, ze az okolo 30. tyzdna sa uvolnila a bolo to jej dieta. Bola to z jej strany sebaobrana pred dalsou bolestou.
Takisto, zena, co tehotna byt nechce, nebude ten plod volat dieta. A moj syn(ovec) sa nim stal az o niekolko rokov nasho spoluzitia.

Ja patrím k tým " je to len embryo". Deti som mala plánovane, nemala som problém otehotnieť. Samozrejme, tehotenský test mňa aj muža potešil, ale stále sme to brali s rezervou, že je to ešte len začiatok a nemusí to skončiť úspešne. Také to stotožnenie aké spomínaš, u nás myslím prišlo po NIFTY a veľkom UTZ. Vedeli sme totiž, že ak dieťa nebude zdravé, pôjdem na interrupciu. Vtedy sme sa tiež dozvedeli pohlavie a na základe toho sme začali vyberať mená. Navyše, zhruba v tom období som začala cítiť pohyby, takže všetko toto dokopy zohralo úlohu posunu od "je to len plod o ktorom dúfame, že bude naše dieťa " po vnímanie, že je to reálne dieťa.

@any_soj od pocatia

@any_soj viem, na základe akej diskusie si položila túto otázku, no myslím, že pletieš hrušky s jablkami. Je jasné, že iné pocity má matka, ktorá po dieťati túži, otehotnela vedome, prípadne aj nevedome, ale má vytvorené vhodné podmienky na to, aby vychovala dieťa a inak bude v danej chvíli prežívať "počatie nového života" žena, ktorá o dieťa v danej chvíli nestojí, prípadne ju "otecko" pošle s dieťaťom do kelu. Inak neviem, prečo sa tá nezodpovednosť a ľahkovážnosť hádže len na ženy, ktoré sa rozhodli alebo uvažujú o potrate, keď na splodenie snáď bolo treba vždy dvoch a obaja sa mohli chrániť. Jasné, následky nesie hlave žena.
Čo sa týka tvojej otázky, asi ani neviem odpovedať, nepamätám si to. Za "moje dieťa" som syna považovala odkedy som si spravila test, keďže sme sa s ex snažili cca pol roka, no za dieťa ako také neviem, možno pri prvých pohyboch mi to došlo? Fakt neviem, proste dlho to bola asi len taká abstraktná predstava, ktorá v realite vypálila úplne inak.

@any_soj od pocatia, kazde jedno. Dosvedcuje to aj to, co sa nam stalo teraz v posledne dni. Dala by som otazku, kolko lasky sa zmesti do jedneho tyzdna? A mala by som odpoved. Cely jeden ludsky zivot. To je mega laska na tej najbazalnejsej urovni ludskeho bytia. Ked vies, ze "je", ze ho citis a zrazu mas v sebe prazdne miesto. Ty to poznas uplne, lebo si prisla o "hotoveho cloveka". Ale ta bolest aj na zaciatku, ked tam zrazu nie je, je velka. Nedokazem to porovnat, vdaka Bohu a mas u mna jeden velky obdiv za to, s akou pokorou to nesies.
No mozno by si ludia povedali, ze som sibnuta a mam predsa deti dost. Ale zrazu, akosi ich je malo...

@annm81 Presne si opísala naše vnímanie. Ale autorka je známa prilife fanatička a ja jej názory beriem s rezervou. Pamätám si diskusiu, kde zúfalá žena písala, že jej vyšiel z amniocentézy Downov syndróm a srdcová chyba a ide na UPT. A ona ju presviedčala, že to je dar od Boha a že by si chcela adoptovať cigánča s downom, že to je jej sen. A ešte s jednou podobnou, ktorú potom zablokovali, sa na tej chudere dosť nechutne odbavovali. Tá druhá zas pridala link na profil škaredého obezného dievčatá s DS a písala tam, že takýto poklad bude mať. Podľa mňa je obrovský rozdiel medzí plánovaným, vytúženým tehotenstvom a tehotenstvom, kde žena otehotnie nechtiac, v nevhodnom čase, s nevhodným partnerom. A ešte, či čaká zdravé dieťa, alebo dieťa, ktoré bude celoživotne postihnuté a s ním si samozrejme svoje pretrpí aj matka. A samozrejme, či je žena fanastická veriaca a boji sa Boha, alebo vníma tehotenstvo skôr ako biologický proces.

Keď ide len o môj pocit, tak ozaj ten druhý trimester. Vnímala som viac zmeny na sebe, prvé pohyby, meno bábätku sme hľadali,okolie vedelo, že čakám.. Ináč súhlasím, že od počatia. Mám tri deti v nebi.

@heleninamama Mne je zrejmé, že moje vnímanie, že radšej interrupcia ako postihnuté dieťa, bude mnohými brané extrémne negatívne. Ja som ale racionálny človek a nerada sa nechávam prevalcovať emóciami. Keby sa ukázalo, že práve naše dieťa, ktoré sme plánovali, má nejaký postih, iste by sme to oplakali, ale nemyslím, že by som to vnímala ako že som si zabila dieťa - jednoducho nevydarené tehotenstvo, tak ako desiatky percent iných, ktoré ukončí príroda sama. A takto by som to vnímala aj v prípade len obyčajného DS. Viem, že takýto ľudia v živote nijako extrémne netrpia, napriek tomu by som šla na interrupciu. V prípade vážnejšie diagnózy by bolo moje presvedčenie len a len silnejšie. Pretože nechcem venovať energiu a čas dieťaťu s diagnózou - za toto si iste vyslúžim opovrhnutie, tak by som len chcela zdôrazniť, že sa stále bavíme o plode. Iné je, ak sa diagnóza zistí neskoro, dokonca po pôrode - lebo to už je cítiaci a mysliaci tvor. A úplne iné je, ak dieťa ochorie alebo má úraz vo vyššom veku, kedy sa k tomu pripojí nádej rodiča, že medicína mu nejako vráti jeho dieťa také, aké bolo predtým.

@annm81 suhlasim, mam rovnaky nazor.

@any_soj staci ze lekar povedal “ v ziadnom pripade sa to 12tt na to neviazte “, nemyslel to zle, chapem tp prave v mojom pripade. Hlavne ked zeny maju kopec tehu, co nepresli cez 10/12tt, tak vziazat sa na nejaky zhluk buniek mozno nie je idealne skrz psychiku. Lebo to obera o silu pre dalsi pokus. Poznam vela zien, co nikdy nepresli potom cez to a stale ich to vracalo do tej traumy, lebo si uz vysnivali babatko. Ja som skrz toto ani do 12tt nic nekupovala, ako je tazke to nejak oddelit emocionalne, ale inak by som sa zblaznila

Ďakujem, dievčatá, za zdieľanie, za odhalenie toho, ako to vnímate.

@any_soj vyborna otazka. Moje boli moje od pocatia.
Ale vela zien si zabije deti, pokial ich nevidia. Kludne aj vo vyssych stadiach.

Krasna tema ❤️ Moj syn bol mojim dietatom od prvej sekundy, ako som sa dozvedela, ze ho cakame. Nikdy nezabudnem na moj prvy “preslov” k nemu, hoc bol len mala bodka. Ze je milovany, vytuzeny, velmi ocakavany a velmi sa nanho tesime. A ze ho prijimam, nech sa narodi akykolvek.
A potom uz v tom 21.-22. Tyzdni, ked zacal kopkat, to uz bolo hmatatelne, citelne, este radostnejsie.

@any_soj úplne od začiatku 💕