Materstvo ako zmysel života: Je to normálne?
Ahojte, vopred upozorním čítateľky môjho príspevku, že sa nikoho nechcem dotknúť ani vyvolať nepríjemne pocity, či sa nejako niekoho dotknút. Mám po 4 rokoch vážny vzťah (zachvíľku to bude rok). Náš vzťah sme začínali tým, že mi bolo povedané, že deti nechce, neláka ho to, dokonca nechcel ani vzťah. V tomto som bola viac menej ticho, pretožeje to už viac ako 10 rokov čo tvrdím, že dieťa by pre mňa nebolo nájdete zmyslu života, pretože ten mám aj bez toho. Mám 29 rokov a priateľ je o kúsok starší. Vzťah sa začal z jeho strany tým, že naštrbil našu dôveru, avšak dali sme tomu šancu a celkom sa stále spoznávame a hľadali sme si k sebe cestu, neboli to žiadne motýliky v bruchu, v tomto prípade to u mňa vždy skončilo katastrofou. Chcem prejsť k pointe a tou je to, že zrazu začal hovoriť o dieťati, že či čakám, že bude už starý keď bude mať dieťa 20 rokov a pod. Celkom ma to paralyzovalo a teda pár dni som si aj poplakala. Nie je to z toho dôvodu, že by som bola sebecká alebo že sa o dieťa neviem postarať, ale jednoducho nie je tam žiadny materinský pud. Dokonca kamarátky okolo mňa, ktoré už detí majú a príde mi od nich fotka alebo video ich detičiek nič to so mnou neurobí, dám len lajk alebo niečo pekne odpíšem, ale skôr len zo zdvorilosti. Príde mi to akokeby som v tomto bola nastavená ako chlap a vnímam to bez zbytočných hormónov a emócií. Na kočíkovanie s nimi nechodím, prekočíkovala som celé detstvo. Nie je to tým, že o deťoch nič neviem, práve naopak som z početnej rodiny ako najstaršia dcéra som a stále sa aj starám o mladších súrodencov (najmladší má 13 rokov a trávime spolu každé prázdniny a aj každý druhý víkend). Niekedy mám pocit, že som z toho už unavená. Najnovšie sa učím povedať nie rodine aj deťom, lebo cítim jemné vyhorenie. Zastala som z 90% rolu druhého rodiča. Snažím sa preto nájsť na splodení dieťaťa niečo pozitívne, ale určite si neviem predstaviť byť zatvorená doma 24/7 celé 2 roky s malým dieťaťom. Viem, že su aj ženy čo sa nejdú posr*ť z detí a berú to s nadhľadom a aj skrz to sú z nich dobré matky. Takže o nejakom pude,ktorý príde už písať nemôžeme. Mám naozaj odplienkované, prebaľované, prechodené noci, pretože na maminu toho bolo veľa. Neviem, či si priateľ uvedomuje, že to nie je po narodení hneď peknučké a že naše dieťa nebude výnimkou a tiež bude pokakané až za ušami. Minule mi písal po navšteve jeho známeho (pol hodinu), kde boli 2 malé deti, že je vykoľajený. Týmto som začala nadobúdať pocit, či nebudem na všetko sama a on sa len bude prizerať ako dieťa rastie. Zodpovednosť mi tiež nechýba, sama mám hypotéku od 25 rokov, myslím vždy vopred, len viem, že materstvo ma prinúti byť doma a prídem o plat a určitý komfort. Stací to len prečkať? Mám naozaj nemalé výdavky, niekto toľko zarobí a úplne si neviem predstaviť byť odkázana na muža. Vo mne tým, že som samostatná už dlhé roky odkedy som preč z domu by to vyvolávalo pocit neschopnosti. Druhá vec, že sa priam až panicky bojím pôrodu a zmeny tela, ale snažím sa s tým pracovať, lebo ma nebaví čítať članky typu- zmení sa ti život, už to nebudeš ty, vzťah sa rozpadne, lebo nebude chuť ani čas na sex a intimné chvíle. Možno aj preto hľadám podporu v tom, že nebudem len ďalsia z tých čo tvrdia hlavne, že sme zdraví, ale o tom či sú najozaj štastné sa nikde nepíše. Sú tu aj ženy čo majú dieťa ako svojho parťáka? Nezabudli pri tom na svoje potreby a aj potreby svojho muža? Keď si chcú oddýchnuť nemusia prosiť muža, im aby “postrážil” vlastné dieťa? Taktiež prečo možno zrazu dieťa chce? Niesom typ, čo chce všetko len prijať so sklopenou hlavou a taktiež si neviem predstaviť po pôrode písať statusy typu: konečne mám dôvod žiť, na teba som celý živoť čakala a pod.
@oceanahory skúšam to, ale momentálne som zahájila taktiku, ze ja o detoch nepoviem ani slovo a uvidím či bude niečo hovoriť a nadväzovať témy. Nakoľko je to
pre mňa človek s ktorým ozaj neviem začat komunikovať tak, aby mi z komunikácie neutiekol. Preslo par dní a už hodil poznámku,”že veď pôjdeme keď budeš tehotná…”vystrihnuté z kontextu, ale som z toho veľmi dezorientovaná, čize neviem či skúša on mňa alebo či sa potrebujem ja ubezpečiť, ze bude starostlivý partner a nenechá ma v tomto len samú.
@lendiskusia áno, ja som jedna z tých, ktoré majú dieťa za partaka. Od bábätka. Môj život, ktorý bol pred dieťaťom super, sa zmenil len v tom, že sa ku mne pridal syn a žijeme ďalej. Nie som jedna z tých, ktoré sa idú z dieťaťa roztopiť, svoje milujem najviac na svete, nad druhými sa nerozplyvam, prídu mi otravne :D
Ale! A to tu píšem často. Moje dieťa je usmievavé, dobre spi, dobre papa, choré nebýva, je spoločenský, dá sa s ním ísť všade. Od mala chodíme na dovolenky, výlety, do restik, na túry... Iné ženy nevedia ísť s deťmi ani do potravín, lebo ich deti sú proste deťmi a pistia (a to nemyslím nijak v zlom). Ja som vyhrala dieťa v lotérii. A aj partnera. Vieme sa dohodnúť na našich aktivitách, obaja mame koníčky spolu, od seba, trávime čas spolu iba my dvaja. Sexuálny život super. Co sa tyka mňa, do troch mesiacov som bola na pôvodnej váhe, ďalej cvičím, nepolavila som v ničom, nezanedbavam sa. Domácnosť mame na 1* lebo sa na nej podieľame obaja...
Čiže ide to. Dá sa to, nemať ťažký život pri dieťati.
Ono podľa mňa je dôležité, aby ste boli obaja zohrani a aby ste obaja boli spokojní. A keď ty necítiš ten chtic, potrebu mat dieťa, nemaj ho. Je to v poriadku. Ja som dieťa chcela veľmi, skoro som vedela co chcem, tak som makala a mam to. Ale mam najlepšiu kamarátku ktorá deti nemá rada, nechce ísť a robí si kariéru. Baví ju jej život, dieťa v ňom miesto nemá. A presne tak to ma byt. Žiješ svoj život, žiješ len raz, načo robiť niečo, čo nechceš.
Ja by som sa otvorene porozprávala s priateľom, a keď sa vaše cesty v takejto dôležitej téme rozdeľujú, asi by som nepokračovaka vo vzťahu.
Noooo. Čakám druhé, a materinske pudy nikdy neboli, ani extrémna chuť mať dieťa, ani pri jednom, ani pri druhom. Vždy to bolo také racionálne vyústenie nášho vzťahu. Presnejšie pri prvom vôbec, ale po ňom (čo som si sama presla fázou od pomaly popôrodnej depresie, vyhorenia, utekania späť do roboty o dosť skôr, aby sme doma nezosaleli) po určitom čase (rozumej skoro 5 rokov) som zistila, že naozaj najzmysluplnejsie, čo sa mi stalo v zivote a čo som robila je práve to moje dieťa. V práci som nahraditelna. Vždy. Každý sme, každý jeden z nás. V role matky nie. Ťažko ti napísať plusy, lebo keby sme to dali na papier, tak by možno tých plusov vyšlo menej ako mínusov 😃 a ty už akú takú skúsenosť dokonca máš. Ja som ju napríklad nemala. Čiže som ani len netušila, do čoho sa rútime a čo nás čaká. Život sa ti zmení. Úplne. Akože na totalku. A tažko sa to niekedy prijíma.
Nejde o to, že keď nespís, tak zistíš co to je naživo keď naozaj ze sakra nespíš, alebo čo to je, ak ti dieťa plače v kuse. Toto treba zažiť ako rodič, aby to človek naozaj precitil. Mám na mysli tu emočnu stránku celkovo: keď ťa realita prefliaska a tak veľmi by si čakala tie pocity eufórie po pôrode a v realite chceš mať len svätý pokoj, ideálne bez dietata, vyspať sa, dať sa dokopy... Teba nikto nebude ľutovať, málokto sa bude úprimne pýtať, ako sa máš TY. Alebo keď čakáš, kedy už prídu tie ultra materské pocity, a ty funguješ viac menej ako stroj. Aj to improvizujes, lebo surprise, ani tie typické vraj vrodené materské skillsy dajak nechodia..
Ale po čase sa to nejak zmení, preklopí sa to do inej roviny. Zrazu som zistila, že mám doma super parťáka, s ktorým sa viem niekedy porozprávať lepšie ako s dospelými ľuďmi (a to ma 5 rokov). Že keď sa na neho pozriem, tak cítim niečo, čo ani predtým, ani potom už nikdy pri nikom a ničom nebudem citit. Ako keď máš radosť z vlastného úspechu, ale úspech (aj banálny) toho dieťaťa ta naplna ešte väčším stastim. Vieš prežívať cez neho veci tak, ako nikdy pri ničom a cez nikoho. Proste som raz zistila, že si hovorím: toto ma skutocny zmysel.
Neprehovaram ťa na to, a nemyslím si, že každý musí rodiť, alebo by bolo sebecké nemať dieťa, presnejšie nechciet mať dieta. Rehoľných sestier sa tiež nikto nepýta, ani sa nad tým nepozastavuje.. iba som sa ti snažila zodpovedať tvoje otázky, dúfam, ako tak vyčerpávajúco 🙂
@lendiskusia tak si ujasni co chces.
Tvoja nechut k detom prameni z toho, ze si obskakováa surodencov.
Ale obstarat surodenca a vlastne dieta je nieco uplne ine.
1) je to tvoje dieta
2) ste, mali by stebyt na to dvaja
A ak po detoch az tak netuzis a jemu sa hodnoty zmenili, tak by bolo najlepsie povedat mu, ze ty stale nechces a ak sa citi, ze o 20 rokov bude stary nech sa zariadi, ale ty to momentalne nemozes zarucit
@lendiskusia Boooze zena, ty fakt nemaj dieta. Pri tolkej lamentacii z toho vsetkeho, z materstva a tak. Fakt, na rozum povedz tomu svojmu, ze dieta ty nehces a nechces prist o svoj terajsi zivot, postavu, komfort, peniaze, samostatnost, volnost atd. Atd. Atd. On nech si hlada taku ktora sa na to dieta s nim bude naozaj tesit aj ked dopredu vobec nebudu vediet co ich caka. ( lebo to nevie nikto za ziadnych okolnosti).
@lendiskusia nepovazujem, to ze nechces deti, necitis sa na to, za nieco hrozne... pohovorte si o tom proste vazne, spolu.. ako to citis a mas... naozaj nic na tom nie je zvlastne ani divne, ja som dieta chcela uz hadam ako 18rocna, mala ho az neskor podstatne, a po trapeni (a chlapovi bolo jedno) ale ja som bola vysporiadana nakoniec s tym, ze nebudem mat deti a nechybalo by i to, proste mala som co robit, comu as venovat, co ma bavilo.. a aj ked uz dieta mam, moj zivot sa nikdy netocil len okolo plienok a dietata, aj ked napr. partner sa nejak extra neangazoval kym bola babatko... proste ako sme si zariadili tak sme mali.. nesedela som doma roky... ano preskakala som si choroby, dietau sa venovala ale aj sme cestovali aj chodili kade tade aj som pracovala cely cas... ziadny stereotyp. CIze ty neporovnavaj kto to ako ma, ty to budes mat tak ako si urobite. A aj ak nebudes mat deti, aj nikdy, a budes tak spokojna, vsetko bude v poriadku.
Ale jedna vec ma zaujala? Z coho bol vykolajeny po navsteeve znameho? lebo moj bol tiez vykoaljeny.. ale pozitivne :DDD druha vec, niektore deti su ako odrhnute z retaze a to tiez cloveka vykolaji ´= negativne, ale to zase ni eje pravidlo doma...
@lendiskusia ja mam z tvojho zadania pocit, ze voci chlapovi nemas dostatocnu istotu a nie je napad dietata dost zrely...nesla by som teraz do toho s nim len preto, ze on chce...mozes to olutovat...a nie je to len preto, ze si realisticky uvedomujes aka staroslivost o dieta naozaj je...je to aj jeho pristupom...co sa tyka toho co dieta moze byt partak, urcite ano, ale po dlhych rokoch...3r plnej starostlivosti, dalsie cca 3 roky soplov...co sa tyka penazi, nevies si vopred nieco usetrit aby si nebola na rodicaku plne zavisla od partnera?
Nemas ziadnu istotu v partnetovi, preto ta to tak vzalo. Vsetky tie otazky, ako si predstavuje vychovu a vsetko to staranie sa, si treba vopred vydiskutovat. Dohodnut sa. Ale ani to ti nezaruci, ze pri prvych problemoch nezdrhne.
@lendiskusia pozri je to individualne, ja mam fajn zivot aj s detmi, ale my sme s muzom obaja mali jasno v tom, ze deti velmi chceme a tesime sa na ne.
Na tvojom mieste ak tuto tuzbu nemas (co sa ani nedivim, ked na teba bola hodena rola rodica tvojich mladsich surodencov, co je velmi nefer), tak by som sa do toho nenechala dotlacit/prehovorit a partnerovi narovinu este raz zopakovala to co na zaciatku vztahu, ze deti nechces. Je uplne vporiadku nechciet a nemat deti. Ty vies co vsetko to obnasa.
Podla toho co pises, tak tvoj partner ma trosku naivnu predstavu o dietati a nepripada mi ako vhodny adept 🙈
@silvike Nerozumiete čo píšem, z takeho pohľadu som ho mala poslať k vode ešte ma začiatku keď on nechcel ziadne detí ani vzťah. Riešim aj niečo iné ako len komfort a postavu a pod. a áno aj to je potrebné. Kolko zien je podvadzanych a ani o tom netušia, čize chcem ostať atraktivna aj pre seba a aj pre chlapa aj popri dieťati, neviem co je na tom zlé?
@milanemila lenže na začiatku vzťahu to povedal on mne nie ja jemu, preto aj tie obavy, že čo sa zmenilo za pol rok… vek na to už ma aj pár rokov a naozaj bol rázne proti, ale prvé týzdne stretávania sa to neriesiš, lebo sa len spoznávate a ledva vieš akú veľkosť topánky ma. Nechám tomu ešte čas, to mi celkom vždy pomohlo.
@komplikovana vôbec to tiež nevylučujem. Poznáme sa asi krátko pre mňa na to, lebo neviem ani ako reaguje v skratovej situácii a sa do niečoho uhnať.
@simca06022011 Netuším z čoho, len mi pristála taka správa, že nie je to sranda tie deti trošku som z toho vykoľajený😃 ale zároveň sa smial. Zrejme sa až teraz realne začat uvažovať nad rodinou a pozoruje to aj v okolô. Opýtala som sa ho, ale nereagoval mi samozrejme na tu otázku. Akože pre mna kebyze som prilis vážna tak si poviem, že ked si vykoľajeny z pol hodinovej navstevy cudzích detí, tak neviem co budes keď budeš mať svoje. Mňa to neprekvapí skrz skúsenosti a nechcem byť na neho nejaka útočna alebo tvrdá,aby som nereagovala nejako, že a čo čakáš alebo pod. rešpektujem to ako si to začal všímať, ale niesom zastancom starodavneho názoru, že dieťa musí vedieť zaobstarať len matka, lebo on bude robiť a nosiť domov peniaze. To by robil tak, či tak aj teraz to robíme obaja, ale toto je iný typ zodpovednosti.
@lendiskusia vies co, nememu ani vlastna mater nerozumie. Neviem cim ta ocaril tento jedinec, ktory podla tvojich slov nevie komunikovat a pri pokuse o otvorenie (beznych a potrebnych) tem sa odpovedi vyhne. Je pre teba naozaj toto vhodny adept na otca dietata? Pre mna by nebol ani ako partner.
@maranta_leuconeura Jedine cim si stojim za tym, ze to ma zmysel je len to, ze sme obaja mali zle vztahy (nevery a pod.) a cez nas vztah sa akokeby spolocne uzdravujeme a robíme malé pokroky, teda aspoň on. Ja som v komunikácii veľmi zručná, on mi sám povie, ze neviem tak reagovať na mňa. Na zaciatku to bral tak, ze ho utlačam tým, že ja viem vyjadrit emocie a potreby a on nie. No zacal to robit cez iné veci ako objatia a pod. Navrhla som mu aj to, ze ok ak mi nevies prejavit emocie tak mi daj pusu na čelo a pod. Do 24 hodín to robil. Teraz uz to aj povie, ale mal obavy tak ako aj ja.
@lendiskusia malo to byt pre teba tá odpoveď vyššie
@lendiskusia som na tom rovnako ako ty. Odchovala som si brata, venovala som sa mu snad viac ako rodicia, celu pubertu a obdobie VS som ho v podstate mala v izbe, starala sa, hrala sa s nim. Mam 32r a pocit, ze ked priatel hovori o detoch, nema ani paru co vsetko co obnasa. Zazila som si to a preto sa na to pozeram mozno az prilis triezvo a nevrham sa do toho s ruzovymi okuliarmi. Biologicke hodiny mi nic nehovoria, nikdy som sa nerozplyvala nad babatkami v kocikoch, nemam to vlastne doteraz. Vztah mam ok, byvanie poriesene, vsetko okej. Dieta chcem. Ale nejdem sa vrhat pod vlak, ak ho nebudem mat do roka na svete. Skor to odkladam kvoli vlastnemu pohodliu, lebo viem co ma caka. Moj chlap, ktory nema ani paru o detoch naopak ma silne reci ako je prenho zmysel zivota byt otcom. A ano, tiez sa bojim ze budem jedna z tych, co bude cely den cakat kym sa muz vrati z prace, a on namiesto toho aby sa povenoval dietatu si lahne a povie “dajte mi pokoj, som unaveny”. Ale to je asi len moje negativne nastavenie odcitane z modreho konika 🤣
@lendiskusia no to je pekne co pises, tak sa ta este raz spytam, myslis si, ze v momentalnom stave, ked sa obaja uzdravujete a ucite spoluzitiu je vhodne do tohto stavu priviest dieta? Lebo reakcia tvojho partnera je asi taka, ze videl som to u znamych pol hodinu, bolo to zlate, chcem to doma tiez. Ty si mu nastavila zrkadlo ze to nie je len o tom, ze je to zlate a on radsej neodpoveda na tvoje otazky. Nevies ako to bude a od neho sa to zjavne ani nedozvies lebo neodpoveda, vies len ze to chce. Jeden z vas. To je dost malo na to, aby ste vychovali dieta ako rodicia, ako zohrata dvojica.
@lonely66 ja netusím, ale ten názov bol iný a zrazu sa zmenil😀
@maranta_leuconeura za mňa to chce určite čas, hlavne priestor na zlepšenie komunikácie, ktora je niekedy naozaj bez odpovede a to sa nepýtam nič tragické, len teda ked sa tak rozhodol, ze zrazu chce tak ci mi bude oporou a kym je to bez odpovede, tak pre. na to je signal zatial s nim nemat dieta
@lendiskusia No ved tak nemaj deti, ked to nechces risknut. Btw, kopec zien vyzera super aj ked maju deti.
@lendiskusia Prečo mu nešplechneš do tváre, že to bol ON, čo nechcel deti...A ty si sa vlastne tak nastavila a deti nechceš. A že on zmenil po rokoch názor, by ma absolútne nezaujímalo. Nechcel si deti, tak nebudú a hotovo.
@lendiskusia a teraz aj nieco pozitivne, lebo si si pytala motivaciu...uvedom si, ze tvoje dieta nebude ako ked si sa starala nutene o surodencov a nahradzala rodica...tvoje dieta bude tvoja vlastna skusenost, ktoru si urobis podla seba...ty naplnis dni tym, co ty budes chciet- sposob hrania, jedlo, prechadzky...ja som si to v podstate uzila, hoci som malo spala prve roky...prvy rok som bola v akejsi az euforii, ze wau to fakt mam dieta...kazdy rok je iny, dieta rastie, a je tvoje...ty mu davas tu blizkost a ten pocit je ozaj jedinecny...za mna je materstvo skusenost, ktoru som sa viac bala o nu prist, ako ju prezit aj s tou narocnostou...ale, urcite az v case, ked ty sama budes chciet sa mamou stat
@mabenn Starať sa o svoje dieťa je celkom iné ako starať sa o súrodencov. Ja som chcela mať dieťa a aj muž a keď sme ho mali, tak sa pre oboch stalo najdôležitejším a nebolo to nič tak náročné, žeby sme nemali čas pre seba. Ja som ani nepribrala a ďalej som sa obliekala moderne a muž síce trávil veľa času v práci, ale zvládli sme to.
Skôr som videla ženy, ktoré už mali po štyridsiatke a ľutovali, že nemajú dieťa.
K dieťaťu je celkom iný druh lásky, ako k rodičom, mužovi, psovi.
Len vo vašom prípade sa treba s mužom porozprávať či ho naozaj chce, ako k tomu dospel a ako bude pomáhať. Aby to bolo jasné a isté.
@petronelag asi si chcela oznacit autorku, ale plne s tebou suhlasim
@lendiskusia prehanas... preco by sa o dieta nemal starat? na zaklade jednej vety?
@lendiskusia myslim ze je ok, ak niekto meni postupne na nieco nazor (ako tu tvoj partner na deti), ale z toho co citam sa mi zda, ze vas vztah nie je dostatocne zrely na to dieta. Ked som zacala chodit s manzelom tak som v nom vnimala, ze je muz s ktorym sa mozem porozpravat o hocicom, vyjadrit svoje obavy, rozoberali sme nase priority a hodnoty, nase nastavenie, ako sme vyrastali v rodinach, co sme zazili a zistili sme ze sa zhodujeme skoro vo vsetkom. Preberali sme aj nase predstavy do buducnosti a utvrdili sme sa v tom, ze chceme byt spolu a prijmeme aj deti ako nejake zhmotnenie nasej lasky. Ale zaklad pre mna bol, aby mi to manzel “dokazal” a poziadal ma o ruku. Lebo dieta je naozaj zavazok a ako pises zena sa vzdava komfortu, istoty. A to som “pozadovala” od muza - ak sa ja budem starat o deti, tak sa on musi starat o mna. Aby to nebolo tak, ze pre mna je rodicak a nejake nasporene peniaze a on ma vyplatu. Nie, mame spolocny ucet a v uplnej slobode obaja vyuzivame financie podla toho ako sa dohodneme, nestratila som komfort. Ale to predpoklada, ze v tom muzovi musis mat naozaj oporu a istotu, ze bez toho muza nechces zit svoj zivot. A je to naozaj ine starat sa o surodencov ako o vlastne. Surodencov clovek prirodzene ma rad/lubi, ale ked sa ti narodi dieta, tak v mozgu sa udeje nejaka zmena a uplne inak vnimas to dieta. To je fakt ine, toho sa neboj. Aj ja mam mladsich surodencov, cudzie deti a babatka ma extra nevzrusuju, ale pri vlastnych detoch je to nieco uplne ine. Mame 3 deti. Ja chodievam cvicit, 2x do tyzdna par hodin robim z domu, studujem externe, s manzelom spolu chodime na kurz, on ma vlastne kurzy a zaluby a naozaj sme zaclenili deti do nasho zivota 🙂 ale ako vidis, je to o tej dvojici, ako je to odkomunikovane, ake mate vy dvaja predstavy
Ahoj. Keď ti teraz povie, že ti bude pomáhať a všetko posľubuje, to ti bude stačiť? Lebo môže sa stať, že sľúbiť sľúbi, ale v realite budeš aj tak na všetko sama a vrátiť to už nepôjde. Poznám kopec chlapov, ktorí chceli deti, ale keď sa dieťa narodilo, tak tú realitu nejako nepobrali. Ja mám deti tri. Mám muža, ktorý sa odjakživa o deti staral, pomáhal mi so všetkým od bábatka, bol mi vždy oporou. Teraz sú decká už veľké (13, 9, 6), ale on nikdy nemal problém s nimi ostať. Pokojne som mu mohla nechať všetky tri, keď bolo najmladšie pármesačné bábo a mohla som si ísť, kde som chcela. S manželom máme veľmi pekný vzťah a veľmi tvrdo sme pracovali na tom, aby náš vzťah bol dostatočne vyživovaný aj popri deťoch. O deti sa odjakživa staráme obaja, jasné, kým som bola na materskej, bolo to viac na mne. Avšak ako obaja pracujeme, všetko okolo detí si delíme. Aj on vie ísť do škôlky, aj on vie ísť na krúžok, aj on vie ísť s dieťaťom k lekárovi, aj on vie ísť na rodičko. Všetko riešime operatívne podľa pracovnej vyťaženosti. Ďalšia vec je, že ja osobne by som nikdy nemala deti, keby ich ja nechcem a už vôbec by som ich nemala, aby som niekomu spravila radosť, to je fakt veľmi zlý nápad. Nemusí mať každý deti, podľa mňa a napriek tomu, že mám tri deti si nemyslím, že jedine deti sú zmyslom života. Zmysel života je život sám. Úprimne, ja ženy, ktoré sú pripacpnuté na deti a nič iné v ich životoch im nedáva zmysel, nechápem. Milujem svoje deti, nedala by som ich za nič, všetky boli plánované a chcené, ale nie je celý môj život iba o nich.
