Popôrodná depresia
Ahojte ženy.
Neviem či píšem do správnej skupiny ale chcela by som hlavne od žien ktoré si tým prešli vedieť ako ste prešli týmto obdobím.
Keďže je to citlivá téma a nechceš o tom písať do komentárov kľudne mi nechaj 💗 a môžem ti napísať správu.
V prvom rade musím povedať že túto diagnózu som nikdy nemala potvrdenú lekárom ale mám pocit že ju prekonávam alebo našťastie som už sčasti prekonala. Je možné tento stav prekonať aj sama? Bez liekov, len tým že prejde nejaký čas, uvedomenie si určitých veci a pod? Mam pocit že čím menej je malý kojeny tým je to lepšie zo začiatku to bol asi aj tým ,,udrenim mlieka do hlavy,,.
Začiatky ako matka boli veľmi ťažké prvé mesiace som fungovala ako stroj bez lásky a citu a malého som len odkladala k mužovi. Nikdy som mu nijako neublížila ale aj keď už ma 10 mesiacov a viem že toho máme ešte veľa pred sebou už teraz ma to trápi a mám pocit že som toho s ním veľa zmeškala a o veľa prišla. Dodnes si pamätám ako som doma plakala že ho nechcem, odmietala som ho a dokázala som povedať veci pri ktorých sa mi teraz tisnú slzy do očí a aj vzťah s mužom to dosť poznačilo. Vedel že mám nejaký problém ale nič viac ako len poslanie k psychiatrovi neurobil a ja samozrejme som ho kvôli hanbe neposlúchla.
Tie prvé mesiace keď len človek dáva a nič nedostava ma akosi prevalcovali pritom tehotenstvo a pôrod boli bezproblémové a ukážkové nemám žiadne traumy takže si to neviem vysvetliť prečo práve ja, ale žiaľ stalo sa.
Momentálne je to už lepšie malý ma 10 mesiacov je viac vnímavý vieme sa zahrať a stráviť spolu čas. Je to zlatíčko.
Stále sa snažím s tým bojovať sama a vidím pokroky aj keď nervak som stále. Celý deň som ok ale keď príde noc a jeho zlý spánok stáva sa zo mňa hrozný človek.
Veľmi by som chcela aj druhé dieťa ale bojím sa že sa to zopakuje. Alebo naopak že až pri druhom pocitom tu nekonečnú lásku a len mi bude ľúto že pri prvom som to nezažila a ukratila ho o to.
Neviem čo robiť. Takže tie ktoré ste zažili? Prekonali ste toto samé alebo boli nutné lieky návšteva psychológa a nieje možné aby to len tak prešlo, skončilo? Ako ste to mali pri ďalších deťoch? Zopakovalo sa to?
Ďakujem veľmi pekne za prečítané a prípadne odpovede 🙂
Nic si nevycitaj, neurobila si to umyselne. Dakuj Bohu ze uz si z najhorsieho vonku, popros malickeho o odpustenie (aj ked sa tomu nebude rozumiet). On si nic nepamata a ani netusi co si prezivala. Urcite by ti odpustil, keby tomu rozumel. Napis si vsetko na papier, kludne ako dlhy list malemu. Potom ho spal alebo roztrhaj a zahod a slub si, ze uz zijes len pre pritomnost. Tes sa vzdy v konkretny den z toho co momentalne zazivate spolu, dakuj za vsetko 😊
Niekedy stačí to napísať a po sebe prečítať,vypočuť si iné názory a skúsenosti a hneď to človek vidí inak. Držím ti palce a už sa neobzeraj a užívaj si pritomnost
Ahoj, ako si dopadla? Už si na tom lepšie? Ja som prekonala popôrodnú depresiu 3. stupňa spojenú so psychózou, neželám nikomu, ďalšie tehotenstvo mi nie je odporúčané, nakoľko možno budem brať lieky celoživotne a za ďalšie na 90 percent sa to vráti, a to by som sa asi zabila, pretože sa to nedá vydržať...
Iba podotknem, žienky, pozor, pri PD nemusí absentovať láska k dieťaťu... Ja som moje dieťatko milovala od samého začiatku, láska mi "vypadla" asi iba na týždeň...
Nepokladám "vypadnutie lásky" za najhorší prejav skutočnej popôrodnej depresie, sú tam ďaleko desivejšie záležitosti...
Ďalší častý omyl je, že PD začína udretím mlieka do hlavy po pôrode.
PD mi začala, keď mala malinká pol roka, nikdy som nekojila.
@rata
@angela85
@slovakboy
@mamatroch
@igiana
@bambulalala
@danulicek
@zuzanna33
Baby ďakujem veľmi pekne za milé slová a podporu, som až prekvapená a nečakala som to ❤️ myslela som že ma tu skôr ženy zhejtuju lebo som blázon ;) druhé dieťa samozrejme ešte nechcem ani si momentálne neviem predstaviť že by som ho mala, to bolo myslené skôr do budúcnosti keď bude malý väčší že sa bojím aby sa to nezopakovalo 🙂
Skúsim na sebe tvrdo pracovať hlavne naučiť sa ovládať svoj hnev a nevybuchnut pri každej maličkosti, myslím že depka to už u mňa nieje, to už je asi zamnou lebo tak ako som kedysi plakal že malého nechcem a že mu asi niečo urobím tak dnes si už neviem predstaviť že by s nami nebol 🙂 momentálne je to už u mňa asi iba obviňovanie sa za to aká som bola a hanba sama pred sebou a smútok za tým že som o veľa lásky prišla.. a o ten čas ktorý už nevrátim.. keby sa dalo vrátiť čas späť veľa vecí by bolo inak no žiaľ sa to nedá tak už mi nič iné neostáva len vynahradiť malému všetko ☹ och až mi je do plaču.. a čo sa týka tej návštevy gynekológie kvôli tomu hormonálnemu profilu určite sa ozvem doktorke a spýtam sa jej na to 🙂
Ešte raz ďakujem 🥺🤍