Popôrodná depresia alebo som zlá matka ?
Mozno si budete mysliet, ze som este nezrela zena, mozno budete mat pravdu po tomto clanku co si precitate.
Mam milujuceho muza a dve deti, no po druhom porode sa vsetko zmenilo. Mam pocit, ze nemam ziadne city. Akokeby som nemala nikoho rada a myslim len na seba a na svoje dobro. Som teraz 3mesiace po porode a stale sa len lutujem a placem aky mam tazky zivot. Jednoducho nechcem sa starat o muza a deti, proste ja uz nevladzem a ani nechcem. Ano som sebecka, ale neviem si pomoct preco je to tak.
Na starsieho syna tiez pozeram akokeby to nebol moj, proste necitim k nemu lasku, pripada mi ako cudzi. Ked mam ist umyt riad tak hocikedy placem, ze zas ich musim umyvat a nikto mi nepomoze, lebo muz je cele dni v praci a ja doma sama s dvomi detmi, vlastne on ani riad neumyva. Ale tu nejde len o to, proste nechcem upratovat, nechcem nic robit, lebo vsetko ma po tom druhom porode boli, este aj slabiny, brucho mam akokeby som bola v 4-5 mesiaci, proste nevladzem a ani sa mi nechce. Mam to tazke teraz s 3mesacnym synom, od zaciatku stale place ale uz je to lepsie. Starsieho som uspavala do 1,5roka stale na rukach, pokial som neotehotnela, no teraz to rozhodne odmietam znovu robit, poviem si ze mam toho uz dost. Ked mam ist dat co i len jest starsiemu, tak mam chut mu nedat to jedlo a bolo by mi to uplne jedno ze bude hladny. No potom sa rozplacem a z posledny sil mu ho dam. Neviem bud som dostatocne nevyspata a unavena, alebo som fakt zla matka ktora sa len lutuje a chce kaslat na vsetkych co su mi blizky.
Ako som uz pisala, necitim k nim lasku, preco? Ved normalne by som ich mala mat rada, pretoze su velmi zlaty a manzel je bohovsky, no ja neviem. Zeby to bolo porodom? kedze som rodila 38hodin v strasnych bolestiach a nakoniec sekcia? Ja znesiem bolest akukolvke, ale co je vela je vela. Uz v nemocnici som nechcela mat pri sebe dieta, lebo ma vsetko bolelo, bala som sa ze to nezvladnem ako pri prvom, ze som bola vycerpana uplne a vstavala som k nemu v bolestiach. Ano som zrejme sebecka, ale preco? Co sa vo mne zlomilo? Je to len unavou a prejde to, alebo som ako male decko a neschopna sa starat o rodinu? Zijeme v dome ktory prerabame doslova v bojovych podmienkach od zaciatku, uz ma to nebavi a zlostim sa na vsetko. Uz mi vsetko vadi. Boli ma cele telo, stale mi kosti vyskakuju a som ubolena. Aj keby som odisla a zanechala ich tu bolo by mi to asi jedno, lebo starsi syn ma nieco cez 2roky a mam pocit, ze ma nema rad, berie ma len ako samozrejmost, ze ma niekoho pri sebe a neni sam. Ved ked som bola v porodnici a on ostal doma s babkou tak ani som mu nechybala, tak preco by to malo byt teraz inac. Ved ani varit neviem poriadne. Nejedavam po cele dni, lebo nemam kedy a potom som zlostna na deti a najradsej by som ich zbila do krvi a netrapilo by ma to. Ano, viem, co si teraz myslite,ale uz kricim od zurivosti, preco? Som tak niekedy zlostna ze chytim taky amok, ze koniec. Nemam komu sa vyrozpravat aby mi pomohol, hanbim sa to povedat aj muzovi lebo by sa so mnou urcite rozviedol, ved kto by chcel zit s takou manzelkou a matkou. Jedna starsia pani mi raz povedala, ze ked nekojim tak som ,,macocha,, no asi mala aj pravdu. Uz ma fakt nic nebavi a chcela by som byt konecne sama a kaslat na vsetko a na vsetkych. Ano, len sa lutujem, a neviem si pomoct. Viem ze to nieje normalne a chcela by som to zmenit, ale nejde to. Moja matka sa neda nazyvat matkou a to je na dlhsie rozpravanie, jednoducho moja svokra mi po porode viac pomohla ako vlastna matka, zrejme ma aj toto stve, ze nemam oporu vo vlastnej matke, ktora nas vsetkych poohovarala po celej dedine kde sme sa prestahovali, hanbim sa za nu a zlostim sa na nu. Knihu by som mohla o nej napisat. Mam pocit ze som zlaaaaa, ale preco? je to poporodna depresia ci co? Zmeni sa to niekedy alebo budem do konca zivota taka bezcitna a mysliet len na seba a na svoje pohodlie?
Len kludne mi nalozte, mozno sa konecne spamatam.
Smer lekár a riesit to čím skôr. Určite nie si zla matka, je to len také obdobie.
Poporodna depresia ako z ucebnice. Urcite smer psychiater alebo aspon klinicky psycholog. Nie si zla matka, ty za nic nemozes, na vine su hormony...ale vzchop sa a zacni sa liecit, kym to neprerastie do psychozy a neublizis sebe alebo detom! Drzim palce!
Nečítam to celé, ale prosím, prosím ries to u odborníka, toto je vážna vec 🙏🙏 nepodcenuj svoje pocity a zver sa psychiatrovi, pomôžu ti cítiť sa lepsie.. držím ti moc palce..
Nie si zla, nie si sebecká, nie si horšia ako ostatné, v žiadnom prípade nie si macocha!!! Si len matka, ktorá je na všetko doma sama a zažila silnú traumu.
Máš vážny psychický blok po pôrode, poporodnú depresiu, preto si unavená, vyčerpaná, zlostna, nevieš sa tešiť a "nemáš city"... A neboj sa o tom hovoriť. Povedz to manželovi, on by tam mal byt pre teba. Ale najmä a v prvom rade - rieš to s odborníkom - najprv psychológ, potom možno psychiater (ten ti pripadne dá nejaké lieky). Snažíme sa starať o naše telo a keď máme príznaky choroby, ideme k doktorovi, avšak rovnako sa treba starať aj o našu dušu. A keď ju niečo boli a ma príznaky choroby - treba ísť k lekárovi. Nie je to hanba, ani nič zlé. Je to rovnaká choroba ako chrípka, ktorá sa dá riešiť a odborník ti pomôže ju prekonať 🙂 želám ti veľa síl 🤗🤗🤗🤗🤗
@modrykoniicek len ty si v diametrálne odlišnej situácii ako autorka. Viem, že jej chceš poradiť a pomôcť, avšak poporodna depresia je choroba, úplne rovnaká ako zápal pľúc ci meningitida... Nevyliecis to doma čajom 😉 a nemôže porovnávať seba a autorku. Ty deti nemáš, nechceš, chceš muža, ktorý ich tiež nebude chcieť. OK - veď mať deti nie je povinnosť ani žiadna svätá cnosť. Ty si tak v hlave nastavená, že ich nechceš. A kým sa nenastavis, že ich chceš, tak sa neprestanes chrániť pred otehitnenim.
Ale predpokladám, keď autorka píše, že má milujúceho manžela, že nebola znasilnena a nemá tie deti preto, že celý život síce deti nechcela, ale nejako sa posmyklo a nechcela ísť na potrat a adopcia jej asi nenapadla... Myslím si, že autorka má úplne inú vychodziu pozíciu ako ty.. Vydala sa, pravdepodobne aj a úmyslom, že si s manželom založia rodinu a budú sa spolu o ňu starať. Ale po 2.pôrode prišiel skrat - zlý pôrod, skoro zomrela ona aj dieťa, rozostavaný barak, väčšie dieťa je dozadovacne, malé plače, je na všetko sama, manžel celý deň v práci... Vieš ako mnohokrát končia takéto stavy? Samovraždou. A to myslím smrteľne vážne. Niektoré z nás sú tu psychologicky (aj ja napríklad) a viem rozlíšiť, čo je vážny problém psychiky a co je postoj. Tvoj postoj je, že nechceš mat deti. Úplne to rešpektujem a podla mňa je fajn, že majú ženy aj tento postoj, lebo ak by mali mať z donútenia rodinu, boli by veľmi zlými matkami.
Ale autorka určite ten postoj na začiatku nemala, preto si rodinu založila. Preto tie, co sa v problematike vyznáme jej radíme, aby prestala hľadať výhovorky a išla za odborníkom.
Poporodna depresia nie je baby blues - neviem sa zdvihnúť z postele, neviem reagovať na potreby svojho dieťaťa. Často prechádza do psychózy, keď žena v návale iracionálnej zlosti pod vplyvom choroby zabije svoje dieťa, potom si uvedomí, čo spravila a zabije aj sama seba. Deje sa to. Možno sa o tom nehovorí v správach, ale deje sa to.
Co je zle na tom, že je niekto chorý? Keby mala zlomenú nohu, čo je taký istý problém- tak by si jej poradila, aby zostala doma a vyrovnala sa so svojimi pocitmi? Ze načo pôjde k doktorovi, však daj si doma na to octan a ono to prejde? To, že niekomu ochorie psychika nie je zle. Ten človek nie je o nič horší ako ten, čo leží so zápalom obličky. Bolesť je to rovnaká, rovnako si to vyžaduje lieky. Prečo je stále medzi Slovacou zaužívané, že ten kto ide k psychiatrovi je blázon? Ten kto berie lieky na psychiku je horší? Ze to ma riešiť sám??? Prečo? Prečo sa nehanbimeza choroby tráviaceho traktu, obehovej sústavy, pohlavných orgánov, ale choroby psychiky sú niečo na co treba pozerať cez prsty? Pre optimálny život človeka je potrebné ako fyzické tak aj duševné zdravie, jedno bez druhého nefunguje a je to navzájom prepojené. Vieš, ja som psychológiu študovala, ale po skole som sa začala venovať aktívne inej činnosti. Nemám atestáciu na klinickú psychológiu, nemôžem za autorkou prísť a napísať jej výmenný lístok k psychiatrovi, aby jej dal lieky, ktoré jej dajú dokopy hormóny a aby začala opäť žiť, nie iba prežívať. Ale aspoň jej môžem potvrdiť, že jej prežívanie je v poriadku, že tak sa cítia všetci ľudia, ktorí majú túto chorobu. Rovnako ako všetci ľudia, čo majú zápal v tele majú horúčku a zvyšné Crp..
My matky do istej miery vieme pochopiť, ako sa autorka cíti, lebo s deťmi je to naozaj náročné. Ale žiadna zdravá matka nepreživa takúto intenzívnu nepohodu. Moje dieťa chodí od svojich 6 týždňov na víkendy k starým rodičom a tiež nám posielajú fotky, ako je u nich malý vyteseny a rehoce sa na celý svet a ako u nich pekne spinka - a som šťastná, že je u starých rodičov spokojný. Ja sa naňho teším, keď nám ho vracajú nazad a viem, že aj on sa na nás teší. Je to naše dieťa,ktoré ma bez ohľadu na naše povahy najradšej nás, svojich rodičov. Nikdy by mi ani nenapadlo, že kvôli tomu, že je spokojný u babiny, tak mňa už nemá rád. Jasne ze ma, ale ja som preňho prirodzenosť, viem, že mi ako 2-3 ročný nebude vďačný za starostlivosť a lásku... Lebo je to pre neho prirodzene. A jasne, ze bude vždy rad u babiny a deda, lebo to mu je vzácne. Ja krmim svoje dieťa podľa harmonogramu a tiež musí počkať niekedy aj 20 minút, kým dostane, lebo skôr mu nedám. Ale zatiaľ ho zbavím, zahrám sa s ním, pomojkam, pocvicim, podudluje si cumel... A ani neviem ako a prejde pol hodina a zarábam mlieko. Učím ho, že nedostane všetko hneď. Ale nie je zdravé mat tu emóciu, že nedám dieťaťu jest a je mi jedno, že bude hladné, musieť sa prekonávať mu zabezpečiť základné potreby.
To nie je otázka nastavenia. To je priznak choroby, ktorá sa ale nelieči čajom a obviazanym hrdlom. Od nás tu pomoc nedostane. Tá pomoc je vonku, sedí tam doktor, ktorý bez predsudkov, bez narazok bez akýchkoľvek ppsmeskov svojho pacienta vyšetrí, stanoví diagnózu a určí liečbu, ktorá pacientovi pomôže. Ľudia na túto chorobu umierajú. A v oveľa väčšom množstve, ako ich umiera na cukrovku ci cholesterol. Len je to tabu, nikto to nechce vidieť. A pritom je to rovnaký zdravotný problém ako čokoľvek iné.
@elementissa Ja som nikde nenapísala, že dieťa nechcem ale, že nie je vhodný čas a muža mám takého ktorý dieťa chce.Ja osobne nemám podmienky na dieťa nie, že nechcem.A mám menší blok z ktorého sa postupne dostávam.
Ja netvrdím, že netreba ísť k lekárovy ale je tu možnosť, že nepotrebuje tabletky.Možno len potrebuje podporiť, počuť názor nezaujatej osoby.
Možno je to na ňu priveľa.
Ja osobne som zistila, že tabletky to len zhoršili.Musela som nájsť príčinu.Žiadne tabletky mi nezmenili myslenie.Dostali ma do ešte horšieho stavu.A nie nebola to ľahká depka.Nevedela som vstať z postele.Nepila som, nejedla som, plakala som, mala som triažky.A nechcela som ani žiť lebo som nevedela prečo.
A nezažila som to raz ale 3 krát v živote.
Tiež som mala hormóny hore dole... Ale to čo trápilo mňa.S tým by mi nik nepomohol.Pretože riešenie neexistovalo.Len sa s tým zmieriť.
Určite potrebuje pomoc netvrdím, že nie...ale nie všetko dokážu vyriešiť tabletky.To som tým chcela povedať 🙂
Necitala som vsetko. Tiez mi to ale pripada ako poporodna depka. Spominal sa tu serotonin. Ak sa ti neda ist doktorke, zatial si zozen z netu alebo v lekarni nejake prirodne antidepresivum. Posobi takto napr. chlorella, tu dnes dostat vsade mozne. Mozno ti pomoze prekonat to najhorsie zo zaciatku, aby si sa odhodlala ist k odbornikovi.
Je to urcite poporodna depresia aj ja som ju mala a nepomohli mi lieky z lekarne ale vyhladat psychiatra a pomohol mi a uz mi je dobre,nie je to ziadna hanba len to treba liecit,,proste je to ako chripka ci ine choroby aj poporodnu depresiu treba liecit a neboj si dobra matka lebo si to uvedomujes,ze si aka si a to sa vsetko zmeni ked sa preliecis🙂
Ahoj, nechcela by si si trosku písať?? Ja prežívam presne to iste ako ty 😰
Tak keď nechceš ísť k lekárovi kup si v lekárni Persen