Úzkosť a smútok z detskej diagnózy: Ako ďalej?
Ahojte. Viem, že toto je téma, ktorá pobúri veľa mamičiek alebo žien, ktoré sa snažia o bábätko.
Mala som zidealizovaný rodinný život, ako ma môj syn bude mat rad, ako ho naučím rozprávať, ako sa budeme spolu hrať, ako bude jedna šťastná rodina.
Opak je pravdou a ja som na tom momentálne veľmi zle. Syn má čoskoro 18 mesiacov, nerozpráva, nerozumie skoro ničomu, nikdy v živote z neho nevypadol nič zmysluplné. Viem, že nebude ako normálne deti, tie už dávno hovoria, ukazujú prstom, tešia sa na svojich rodičov. Čaká ho o mesiac neurologia ale úprimne neviem, či chcem počuť, že moje dieťa nikdy nebude normálne a môžem zabudnúť na to, v čo som odmalička dúfala.
Téma druhé dieťa je po tomto tabu a už som dospela k názoru, že naň nepristúpim.
Niekomu to môže prísť, že mi asi šibe, keď svoje dieťa odmietam kvôli takýmto veciam, ale ten kto ma dieťa, ktoré sa k nemu pritúli, povie mu mama a vidí tu radosť v očiach to nepochopí. Trápim sa vnútorne, že nebudeme mať nikdy normálny život, že sa s priateľom časom rozídeme lebo veľmi nám to ovplyvnilo vzťah, stále sa hádame nakoľko ja už som vyčerpaná z toho, že celé dni sa len snažím ho niečo naučiť, aby vedel, že ja som jeho mama, že hlúpy pes robí hau hau, že auto je auto. Tak primitívne veci, ktoré nedokáže zopakovať od svojich 10 tich mesiacov. Viem, že nikdy neprijmem ani sa nezmierim s tým, že moje dieťa nie je zdravé.
Nie som odborník, ale viem, že nikdy nebude normálny, videla som xy deti v jeho veku a každé vedelo aspoň niečo.
Všetko sa mi rúca pred očami, život, ktory som si vysnívala a žila je preč. Ráno vstávam z nechuťou, nechcem už znova další deň kedy znova budem vidieť, že nič nevie a nikdy vedieť nebude. Autizmus, mentálna retardacia to mi ide nonstop hlavou, vždy keď naň pozriem. Nemám chuť ho nosiť na terapie, ktoré určite bude potrebovať a pracovať na niečom.
Neviem čo ďalej, či sa to z mojej strany niekedy zlepší, ale bojím sa, že nie. Tak ako som syna milovala tak ľutujem, že nikdy nebude mať normálny život ani on, ani my.
Nemusíte mi písať aká so hlúpa, ako mi drbe a čo by iné ženy vôbec dali za to, aby mali dieťa. Ja to všetko viem. Ale to mi nepomôže k tomu, že môj život ma už omrzel a nikdy nebude taký, aký som chcela. Mám termín pre seba u psychológa, ale bojím sa, že mi nepomôže porozumieť tomu, že moje dieťa nebude nikdy normálne.
Potrebovala som to zo seba a viem, že komentáre na moju adresu nebudú pekne.
Pises co vsetko vedel ale nepises co predchadzalo stavu v akom je teraz?? Mozno by ti vedel niekto dat aj priamu radu ak by vedel o co ide 🤷♀️
@katkajun2019 keď som už zúfalá, tak veľmi chcem aby bol normálny a ono to je každým dnom horšie. Nad ničím iným nerozmýšľam, len nad tým aký bude mat život, čo bude ďalej. Stále dookola každý deň. Neviem z toho kolobehu ani vyliezť, keby som ho dala postrážiť a dostane svoj amok ujde ten človek.
@kulumulu123 netuším, začalo to samo. Od februárového očkovania to ide dole kopcom stále viac a viac. Každý deň niečo nové, čo nemá robiť, čo je písané alo príznak autizmu. Už ich viem spredu aj zo zadu, sniva sa mi s nimi. V decembri mal stav, že kýval rukami, nereagoval ale prešlo to, bolo dobre v januári, do polky februára. Týždeň po ockovani ešte fajn a potom zlom neskutočný.
Skús sa nad to trochu povzniesť.
Ak je iný, tak čo? Nevieš akú bude v budúcnosti. Ako ja neviem aké budú moje deti. Nikto z nás nevie či mu v škole nezrazi auto dieťa.
Nebudes potom ľutovať to, ako si o ňom písala a ako si bola deprimovana miesto toho aby si i v Tom čo máš skúšala vidieť niečo dobré?
Nikdy nevieš ako dlho tu tvoje dieťa ešte bude. Nikto z nás netuší ktorý deň je jeho posledný. Možno sa nad tým skús zamyslieť.
Ked si to takto vzdala, tak ho chces dat na adopciu? Lebo on si zasluzi aby ho niekto ucítil veci aj ked to nepochopí na prvykrat ani na tisicikrat aby ho niekto miloval aj ked je iny, resp. nie podla tvojich predstav. Vsetko mohlo byt horsie, mohol mat ovela horsie diagnozi ako je autizmus. Ak ked to nema diagnostikovane. Skus ho prijat, ze je takyto a ty mu vies spravit to detstvo skvele a najlespie ako moze zažiť. Poznam mnoho pribehov chorých deti ale to boli deti bojovníci, su uz dospeli a ziju si normalne zivoty. Ale vies co ich spája? Mali matky bojovníčky, ktore s nimi makali, kazde ucenie si oddreli, kazdu znamku v skole. A vdaka nim, tie deti mozu zit samostatne. Tvoj maly chodi, niečomu rozumie, evidetne, ked sa bucha o zem, to su nespracovane emocie, nevie ako s nimi naložiť. To bude este dlho trvat ale ty ho to uč, dookola opakuj, vysvetluj, ukazuj. Vsetko ti to vrati.
Poviem ti to takto: ak syn nie je úplne v poriadku, nespravis s tym nic, nezmenis to, ale mozes mu pomoct svojim pristupom.. a ako som ti vyssie pisala, naozaj chápem tvoju frustráciu, mne nikto neveril, ze je iny a je tam nejaky problem, zvlastny kazdemu prisiel az v poslednom rocniku v skolke. Ked prisli diagnozy, moja rodina bola napr proti specialnej zs,lebo vtedy uz na pohlad posobil normalne, doteraz si nepripustili, ze je proste iny.. Ale opakujem, svojmu dietatu velmi pomozes, ak sa nebudes na neho divat ocami,co vsetko nevie, aky bude neskor, ale tym, ze budes s nim a aj napriek tomu,ze nenapreduje tak, ako si chcela/ako je v tabulkach/ako ine deti, stále sa mu budes venovat. Pomozes aj jemu,aj sebe. Je to tvoje dieta a ty ako jeho mama, si pre neho cely svet..❤️ skus si to prosim ta uvedomit
Dajte mu šancu, viem aké ťažké to je, je to ponorka, ako mama sa cítite bezmocne, slabo, miestami nefunkčne. Napriek tomu to celé má veľký zmysel. V čase, keď bol môj syn maličký zúril všade Covid, boli sme veľa doma a bolo to veľmi frustrujúce, plakala som od žiaľu, od bolesti, hnevala sa na celý svet, bolo ťažké v sebe nájsť pokoj. V láske som však nepoľavila. Netvrdím ani, že to bude Váš prípad a že všetko bude super, to teraz naozaj nevie povedať a potvrdiť ani neurológ ani psychológ, ani pediater, preto diagnostika okolo 3 roku je efektívnejšia, nervová sústava dozrieva, dieťa vníma svet okolo seba, učí sa od najbližších často len "tichým" pozorovaním. Môj syn bol až hysterický, keď niečo chcel a nevedel to vyjadriť. Od 3 rokov doteraz, čo je len rok a pol, urobil mìľové pokroky, málo komu sa chcelo veriť. Ja som tomu veriť neprestala, ani môj manžel ani naša pediatrička. Dajte mu prosím čas a on vám dá presne tu lásku, ktorú túžite dostať od neho občas späť. Prajem Vám všetko dobré a veľa síl.
Také malé dieťa neudrží pozornosť dlho, nečakaj, ze sa budeš s nim hrať pol hodinu to isté... Áno, môže mať črty autistu, ale v takom veku to je fakt veľmi skoro diagnostikovat. Co viem, tak cca v 3-4rokoch už sa dá presne povedať,či ide o autizmus. Skôr to je také domnievanie sa, predpoklady...
A aj keby bol autista, tak nič sa s tým už nedá urobiť, len sa zmieriť a snažiť sa s ním pracovať v takej miere ako sa dá.
No v prvom rade vy ako rodičia musíte byť ok. Keď budeš denne zničená, zlomená a doslová mu "servírovať" svojim aj podvedomym konaním, ako strašne ta to trápi, aká si ním sklamaná a ako nevieš, co máš robiť, tak áno, tvoje dieťa ostane úplne "zaseknute".
Preto to ženy odporúčaju navštíviť psychológa, ale tebe, nie dieťaťu.
Lebo očividne najväčší problém máš momentálne ty,kedze nedokážeš sama prijať a spracovať fakt, ze tvoje dieťa je iné, ako si čakala. A to môže byť 100x horšie, ako (možno) diagnóza autizmu u tvojho dieťaťa.
Ty si s odborníkmi zatiaľ iba telefonovala nikto ho ešte poriadne nevysetril.Chapem, že si vystresovaná, demotivovana, ale treba sa dať do kľudu a nevidieť hneď všetko najhoršie.Niekde píšeš, že nevyhľadáva tvoji blízkosť ďalej píšeš, že keď sa buchne príde sa pomojkat.Su deti aj, ktoré nemajú radi kontakt vyslovene rodičov odtlačaju
Nebudem Ti tu písať, že je zdravý niečo tam bude, ale ty ho uz vidíš ako skriekajuce dieťa, ktoré nebude schopné ničoho.
Že pozoruje kolieska je to pre neho niečo nové autisti sa často ani nevedia funkčne hrať nevedia, že s autom treba posúvať.Nelam nad ním palicu počkaj na vyšetrenia a potom začnete čo bude treba.Chlapec v 18 m. máloktorý rozpráva a to Ta nechlacholim ozaj nemusia vedieť povedať ani to hav ani nič.To, že si nepýta jesť v 18 m je tiež normálne.Zle je, že je naučený jesť pri TV, ale tak už kašľať na to.Moja kamarátka ma dieťa s NKS najprv si myslela, že autizmus v 3,5 r vedela pár slov, od malička sa hrala veľmi zvláštnym spôsobom teraz má 7 r. a chodí do nultého ročníka na spec.školu rozpráva, hovorí básničky, ak by som nevedela myslím si, že normálne dieťa.Ale!!tie 4 r chodili k logopedicke, neurológ, psychológ, psychiater všetko pobehali chceli mať čo najviac informácií a doma s ňou pracovali.
Jednoducho, ak to syn bude potrebovať tak to robiť budeš, lebo si ho porodila a chces, aby bol zdravý.Velmi prehanas, ale to bude tou úzkosťou a neistotou.Kasli na nejaké hav a mňau.Inak tie príznaky àutizmu by sedeli pri niektorých deťoch na 95% mama je už potom v takom strese, ze kazdy príznak jej sedí na jej dieťa.
Ty už vidíš, že dieťa bude šikanovane, vy pokazený život atď....a druhá vec nebojuj niekedy musí človek prijať čo mu je nadelené tak to nefunguje, že myslím si, že keď pôrodim už bude všetko dobré a ružové.Tvoj syn nemá smrteľnú chorobu aj, keď viem, že aj tvoje trápenie môže byť veľké.
Si uvedom ze on to emocialne nevie dat najavo...necakaj od neho prejavy ako od zdraveho dietata.....ty mu musis dat lasku a nehu a on ti raz vrati...ale ty ho akceptuj aky je a nevrav furt co nerobi a ty to tak chces.....bola by so stastnejsia keby ta dieta obimalo a vravelo mama a pritom malo diagnistikovanu rakovinu? Mam dvoch chlapcov....jeden mu uz 8 rokov nepovedal inak ako mama....mladsi ma vola maminka...trhalo mi srdce pri starsom s tym mama...ale viem ze ma obaja lubia aj ked nemaju rovnake prejavy jeden je uzavrenejsi a druhy ma dokaze vypusinkovat aj v autobuse.
Koľko času trávi na tablete mobile a pri telke?
@blonde_bella tablet 0, telefón len vezme do ruky a akože telefonuje, nehrá sa na ňom, telka ako kedy. Je pri nej, inak v klude neje a otáča hlavu od lyžičky. Niekedy keď si potrebujem niečo urobiť a nevie čo so sebou mu zapne Fihu alebo Smejka a Tanculienku. Nerátam koľko ale nie je na tom cely deň, ani väčšinu dňa
Ked “akoze telefonuje” je dobre 🙂 vsetky “akoze” hry vacsinou autisti nerobia 🙂 bude lepsie treba si oddychnut a nacerpat nove sily a trpezlivost 🙂
viacere zeny ti tu pisali, ze vyvoj ich dietata bol rovnaky a o par rokov dobehli rovesnikov. sledovala som celych 7stran diskusie a ani jedinykrat si sa takejto spravy nechytila. len tych negativnych, uplne fixovana na to, ze URCITE je nieco zle. ty proste ani nic pozitivne pocut nechces.
Autorka, ber môj komentár len a len v dobrom. Neviem koľko takých detí si už videla vo svojich mladých 24r, ale ak si aj obklopená deťmi, nebola si s nimi ani deň vkuse aby si vedela porovnávať a vynášať súdy.
Mám 4,5 ročne dieťa. Rozprávať začala po 3r. V 18 mes. nepovedala ani mama, áno, očný kontakt mala, nebola urevaná ale uškriekaná veľmi - nevedela to inak povedať. Furt mala nervy až zatínala päste, lebo ja som nevedela a tipovala čo chce. Ukazovanie prstom, mávanie, ťapušky a pod. robila vždy len krátke obdobie a ked sa naučila iné, to pôvodné už nikdy nezopakovala. V kočíku sedela len otočená odomňa, spať zasadne sama v postieľke/posteli aby jej nikto neuberal priestor. A tie aktivity - natrhať toaletak, vytiahnuť veci zo zásuviek, vlhčené vreckovky vytahovala a hryzala, vypučila kremy, behala dokola, točila sa na mieste, z pieskoviska vyhádzať piesok, trhať trávu päsťami a stavím sa, že takéto aktivity tu môže napísať skoro každá. Tiež som bola frustrovaná, lebo som nevedela ako na ňu. Ale nikdy som si neštudovala, či je alebo nie je autista. A ani som ju nevnímala ako nenormálnu. Určite mi moja prišla “normálnejsia” ako susedova, čo síce v 2r diskutovala s kuriérmi cez plot, ale vôbec sa nevedela hrať s deťmi, požičať hračku, cudziu si rovno niesla domov z ihriska a pod.
Daj si oddych, synovi sa venuj, čítaj mu knižky, aj keď odbehne, čítaj ďalej, trieď farby, maľuj. Jeho nechaj nech sa zapojí a aj odbehne. Ak vydrží v kočíku, choďte veľa po vonku, ukazuj mu čo vidíte. Nerieš či chápe. Každé dieťa má svoje tempo. Držím ti palce!
@tamtumdo ono casto nastup do skolky sa zhoduje aj s dozretim cns , ktora je bud nezrela od narodenia alebo jej dozrievanie je niecim narusene /stres, choroba, ockovanie/. Takze tazko rozlisit, ci nahly pokrok dietata je dany skolkou ci dozretim. Ale je super, ze tvoj syn takto pokrocil, dobre sa to cita. Moja dcera to mala podobne.
Smutne čítanie.
Ty si nad svojím synom zlomila palicu😥
(Ak to teda nie je vymyslený príbeh, kde nám postupne davkujes "autizmus spôsobený očkovaním")
@missviolet čítam všetky komentáre ohľadom detičiek, ktorým sa to zlepšilo registrujem, neprehliadam ani jednu
@mareka49 Och nie, nie som názoru, že očkovanie spôsobuje autizmus, ale že ak tam ten autizmus od narodenia je, tak po očkovaní plne prenikne na povrch. Nie je vymyslený, bohužiaľ som na tom vážne emočne a psychicky zle, uvedomila som si z dnešných komentárov dosť. Viem, že moje reakcie sú prehnané a vyzniem ako niekto, kto by ani dieťa nemal mať. Ono sa mi teraz ťažko prejavuje pozitívna emócia, snažím sa si to nechať v hlave uležať všetko.
@kosican1 určite nechcem odložiť dieťa do domova, vždy som chcela mať rodinu aj keď som mala veľmi ťažké tehotenstvo, nemyslela som nikdy na to vzdať sa syna. Ja viem, že môj prejav v príspevku a v komentároch je dosť vyhrotený, ale malého by som nedala za nič. Budem múdrejšia po návšteve neurológa a vo svojom prípade psychológa, možno vážne mám nejakú formu popôrodnej depresie.
Jedno viem, nechcem prísť ani o syna ani o priateľa a preto musím dať v prvom rade seba do poriadku
autorka, hlavne ries tych odbornikov, lebo urcite budu aj nejake cakacky. a zatial to nechaj tak, daj si aspon tyzden pauzu s ucenim. aj ty si len clovek. len nad nim nelam palicu, je vela pripadov aj v mojom okoli, ked sa postupne - niekedy samo, niekedy s pomocou odbornikov - vsetko zlepsilo.
@deedol riešim zatiaľ len neurológa a ušné ako mi pediatrička povedala, odtiaľ sa pohnem ďalej podľa výsledkov z vyšetrení
Nesúdim tá. Naopak, prajem ti, aby ta maly potešil nejakým mini pokrokom co najskor a verím,že ti to psychicky veľmi pomôže.
Moj prvýkrát zakýval ako 19 mesacny papa a doteraz mám to video,lebo som bola najšťastnejšia ma svete. Tiež vo všetkom zaostával a bol cudný.
Ten pocit si pamätám dodnes,keď zakýval. Úľava alebo ako to nazvať. A neskôr vsetko pribúdalo, v 20 mesiacoch mi v kočíku ukazal na na auto a pozrel na mňa.
Drzim vám obom palce 🤍
Autorka, mam doma dieta, ktore si tvrdohlavo ide svoje..prve slova zacalo v 2.5 roku, dovtedy som SA mohla aj rozkrajat a nic. S cudzimi ludmi nikdy nemal problem, teraz sa hocikomu prihovori na ulici, popyta SA co chce vediet.
Napodobnovanie zvierat v knizke, auto, zamavanie? To brala ask ako natlak a ignoroval.
Vo vela veciach is inak ako tabulky. Sledovany na neuro, kardio, chodili sme cvicit.
Ale jeden rozdiel vidim. V pristupe rodicov - my sme brali veci ako isli a snazili sa mu ulahcit, co sa dalo. Pomoct. Navstivili sme kazdu odbornu ambulanciu, a skusili, ci to pomoze.
Mal tazky porod, bol priduseny, ozivovany, v inkubatore, narodeny predcasne. Stale mam pocit, ze je to moja vina a v niektorych oblastiach ma mata, ci sa neprejavia nejake problemy. Ale lubim ho najviac na svete a kazdy den sa ucim mu porozumiet, spolupracoval, vychadzat. Urcovat hranice.
Lebo je nasim rozhodnutim, ako sa vzniknutej situacii postavime. Ci zabojujeme, alebo nas zlozi.
Drzim palce, aby si si uvedomila, ze ta najvacsia hroza jen zatial len v.tvojej hlave a hladala cestu k svojmu drobcovi.
boze chudak decko, mat taku mater sebecku, furt len ja ja ja. Mala si si kupit psa a nie robit si decko. Tvoje decko mozno raz bude velky talent, sachista, vedec, len je tichý ma svoj svet a vela geniov bolo takych a ty sprosta ho nemilujes bezpodmienecnou materskou laskou, len si karieristicka premotivovana a chudak decko to asi uz aj citii, fakt do buducna poprosim radsej toho psa, lebo toto fakt nie, normalne ma napinalo na vracanie, ked som toto citala, dufam ze si fejk.
Toto je asi najsmutnejšia téma, aku som na konovi za poslednú dobu čítala.. Strašne ťažko mi ostalo a veľmi držím tomu drobcekovi palce, aby si vybojoval svoje šťastné miesto na svete, keď nad ním uz v 1 a pol roku nezmyselne zlomila palicu jeho vlastná matka..
Autorka, ty prosím skutočne vyhľadaj pomoc (psychológ bude podľa mna malo), lebo nie ten drobcek Vam nici život... Nicis ho ty jemu...
Moje dieta bolo velmi velmi podobne tvojmu v tom veku. Tiez sme boli u odbornicky na autizmus, vyjadrila sa, ze ona tam vidi vela znakov. O rok pozdejsie ich uz nevidela. sice v niecom dieta trochu zaostava za tabulkovymi detmi, ale to co mu "chybalo" v 1,5 roku dobehol. Hlavu hore, nic este nemate potvrdene, netlac na neho, uzivaj si ho, rob s nim to, co ho bavi a ak sa nejaka diagnoza potvrdi, budete na tom pracovat.
Každému je občas ťažko. A deti mávajú občas regres vo vývoji, chovaní, že akoby zabudnú, čo už vedia a chovajú sa divne. Ale aj keby to tak nebolo a malý mal naozaj nakoniec diagnózu, tak to zvladneš. Jednoducho si zvykneš a prijmeš to. Len to trochu trvá. Nenechaj si teraz tým strachom a neistotou oslabiť vzťah, teraz je ten moment, keď sa s partnerom potrebujete, buďte pri sebe a malom. Nikto nevie, čo ho v živote stretne. Tak vás stretlo toto, bude to skúška, ale to, ako sa vám bude žiť, nakoniec aj tak vždy záleží len od vás. Sú ľudia, ktorí majú autistické deti a zahrabali ich aj seba v depresiách a smútku a sú aj takí, ktorí s nimi žijú krásny plnohodnotný život. Držím vám všetkým trom palce.
@minimie Ďakujem pekne sa milé slova 😊 riešime to dnes s priateľom, že budem musieť na víkend niekam sama vypadnúť.
@kingstonka ďakujem, niekde v kútiku duše stále dúfam, že je to zlý sen a nič take sa ho netýka, že je to len prechodne…