Predškolák neznesie lekárov
Mám problém so synom.....proste neznesie lekárov. Dnes som bola na preventívnej prehliadke v 5. rokoch (mám 5,5) a proste hanba....Nechcel sa ani vyzuť, ani odvážiť, ani odmerať.....všetko s plačom, nasilu. Nieto vyzliecť slipy, aby ho pozrela.....Aj tričko som vyzliekla nasilu, horko-ťažko, aby mu pozrela chrbát (hanbí sa, ale neprimerane aj starých rodičov. Je to normálne v tomto veku?????)..... A to má tak odkedy začal chápať.....U zubárky na preventívke, nechcel sadnúť vôbec do kresla, nieto otvoriť ústa. A to má zubky celkom v poriadku. Skúšali sme všetky varianty, aj mu nič nehovoriť, ked má ísť k lekárke. Aj ho na to vopred pripraviť a objasniť čo všetko ho čaká....raz toto zabralo a mohla mu úplne v pohode zobrať krv a výter z nosa. To som nechápala, ale to bolo len raz. Dnes mal z toho asi aj teplotu, nemohla ho celkom dovyšetrovať a ani zaočkovať. Musíme prísť bud. týždeň......Ach jo....A u kožnej si nechcel dať dole tiež tričko, aby mu pozrela znamienka a to videl ako ich pozerala mne, že to nič nie je........A nezažil nikdy nič, z čoho by mohol mať takú paniku. Odjakživa proste nechcel ísť ani do ambulancie, nieto ešte pozdraviť. Keď mu raz brali krv, dvaja ho držali......Ja neviem kde som spravila chybu. My ako deti sme boli odvážni s mužom, aj všetci moji súrodenci, rodičia......nemal to po kom ani zdediť....Ja som ako mala u lekárky nikdy nerobila scény....Máte doma niektorá podobné dieťa? Ako na neho, aby viac spolupracoval????
@tslobik nikde si nespravila chybu , je jednoducho taký . A plne ťa chápem .
Môj syn v 5 rokoch na očkovaní pohrýzol doktorku a to sme ho držali ja , manžel a sestrička. Vresk strašný , odobrať krv no horor, zistiť glukozu , ďalší horor, CRP no katastrofa. Každá návšteva u lekára , jeden držal dvere aby nám odtiaľ nezdrhol . Do 8 rokov kontrola zubov medzi dverami u zubárky , len otvoril ústa, viac nie.
Dnes má 18 rokov, v karte napísané že pohrýzol doktorku do krvi , a chodí k svojmu lekárovi od 15 rokov sám . Zlomilo sa to v 10 rokoch , keď ho veľmi bolel zub a jednoducho musel tej zubárke otvoriť ústa..potom to už išlo .
Dnes sa na tom rehoceme.
@tslobik ale ved to neber tak osobne. Ale poznam to, moj syn mal hysaky u zubarky, casto sme odisli bez osetrenia, co sa s nim nedalo, raz dokonca pri odbere krvi rozkopal lekarke stol. Ale on chytil takuto traumu po pobyte v nemocnici chudak...Dnes ma takmer 16 a vyrastol z toho davno, neboj aj u vas to raz prejde🙂
My mame v kazdej karte napisane neosetritelne dieta, zakazdym to skusame vacsina lekarov ma aj trpezlivost o sestrickach sa neda to povedat ale nic s tym nevieme spravit je tam blok a hotovo, nie ste sami raz z toho urcite vyrastie dovtedy len pevne nervy
@0silvia0 Teraz som si spomenula až, ano, boli sme týždeň v nemocnici....možno to má odtiaľ.....Tam si s ním tiež nevedeli rady, mal vtedy 3 roky a zavolali mi k nemu psychologičku, vraj nespolupracuje.....Ešte mne povedala sestrička, že načo som tam s ním?😖 A psychologička mala pohovor so mnou, potom aj s malým, boli sme tam všetci traja, hrala sa s ním, rozprávala a verdikt bol, že je normálny chlapec, možno trochu popredu rozumovo a že proste to chce iný prístup zdravot. personálu. Tak ma ukľudnila, že nie je to nič patologické....Tak neviem.....
@kvetinka75 Ani nie, len pri lekároch.....Napr. sme boli u logopedičky a tam v pohode, ukážkovo spolupracoval, opakoval, aj ho pochválila.....Ale je pravda, že máva svoje nálady.....ale vždy sa to dá, aj v škôlke je v pohode.....Len ísť s ním k lekárovi.....hrôza
@tslobik ako nic v zlom, ale uprimne som sa zasmiala... Ja som bola take dieta a veru dost dlho, bola som schopna sa pobit na zivot a na smrt, jednoducho nic nepomahalo, ani podplacanie, nic a preslo to same, asi okolo 12-13, ja si zivo pamatam to odhodlanie, ze ja si krv zobrat nedam a veru zvitazilla som😉 vzdali to vsetci strapati a ja spokojna a nasupena som prchala z ambulancie s maximalne nasratou mamou😅
@tslobik možno iba neznáša bolesť a to, že sa hanbí, je asi normálne. Po prečítaní tvojho príspevku som sa zasmiala, lebo som si spomenula, že keď som chodila do škôlky, mohla som mať asi 5 rokov, prišiel k nám detský lekár (chlap, nie žena). Všetky deti sme stáli v rade iba v gaťkách/slipoch a od pása hore holé. Pamätám si, že mi to bolo nepríjemné, že iní ma vidia polonahú. Keď sme sa už dostali k doktorovi, tak nám stiahol gaťky a pozrel sa. Keď som už bola pri ňom a chcel mi ich trošku stiahnuť, tak som si ich chytila a povedala mu: "Nechaj!" Tak ma nechal. 🙂 A inak som hrozný bojko, strašne citlivá na bolesť a tiež ma naháňali po ambulancii. Teraz sa už statočne držím. 🙂
On sa bojí, lebo začal plakať ešte doma a vyzvedal čo mu budú robiť, ako veľmi to bude bolieť a pod. otázky.....On podľa mna neprimerane zvláda aj keď sa mu niečo stane, napr. sa porezal a katastrofa....Raz spadol z bicykla odrel sa na dvoch miestach a čo robil......celý deň sa z toho nevedel spamätať. Nasilu som ho ošetrila dezinf. Ale pritom nič až také hrozné.... On sa napr. bojí aj muchy v izbe.....Aj keď mu ostrihám nechty troška viac, aj to ho vraj bolí......Proste, čo sa týchto lekárskych vecí týka.....katastrofa
@tslobik mozno to ma stale niekde v podvedomi. Ber to tak ze za to nemoze. Aj mne bolo od zdrav. personalu vycitane co to mam za decko a ze jeho spravanie nie je normalne a posielali ma s nim ku psychologovi. Hanbila som sa ako pes ale nejako sme to vzdy prezili a pediatricka nam predpisovala pred odbermi radsej diazepan tusim na upokojenie. Dnes synovi nerobia lekari problem. Pred mesiacom si zlomil ruku, napravali mu ju a ani necekol🙂
Tiez mam rovnaky problem s takmer trojrocnou dcerkou. Nasa pediatricka ju uz pozna a ma s nou trpezlivost. Tiez povedala, ze z toho musi vyrast. Ale ked sme boli naposledy na kontrole so srdieckom v BA, tak doktorka namiesto toho, aby nam vysvetlila vysledky, co popisala do spravy, do nas aj s muzom nahukala aki sme neschopni a ze ju treba na vysetrenie pripravovat a pracovat s nou lebo ze dvojrocne deti uz take vysetrenia bezne zvladaju. No citila som sa ako posledna chudera. Stale neviem, ako s nou mam pracovat. Kupili sme jej tu detsku doktorsku sadu aspon a hrame sa na dr. V septembri nas caka zubar a kardio kontrola tentoraz ale u nasho rajonneho kardiodr. v BB, tak sa uz "tesim".
Ja som práve nebojácna.....a keď som sa ako dieťa možno bála, tak len sama pre seba, nechcela som dať strach najavo. Vždy ma len pochválili. Mama mi hovorila, že s nami (aj súrodenci) bolo radosť ísť k lekárovi, žiadne plače, scény, nič....Tak to asi očakávam neprimerane aj od neho.....a preto som sklamaná.....Ale o mna nejde. Proste len chcem, aby ho mohli vyšetriť ako treba, aby sa nič nezanedbalo....Kašlať už aj na hanbu....
@dadilienka Ja som mu to práve doma vysvetlila, čo ho čaká, pripravila.....nepomohlo. Raz mi to ale pomohlo, keď mu brali krv a CRP a výtery. Len to bolo až jeden jediný raz. Ale keď mu predtým nič nepoviem, nedajbože by som ho oklamala, ešte horšie....Raz veru aj mne vynadala jedna lekárka....odborná, lebo si nechcel dať zobrať vzorku spod nechtu.....Ale to mal cca niečo cez 2 roky len.....To som bola ja napálená na ňu
a ja som si myslela, ze len moja skoro uz 8 rocna je taka problemova.. u lekarky ani usta neotvori, aby jej pozrela do hrdla, vyter nehrozi, crp ani omylom a co sme si zazili pri poslednom ockovani, ani nepopisujem... 😉 a to chodime k lekarke vzdy spolu aj s mladsou, ktora sa u lekarky sprava uplne v pohode, ide prikladom starsej, ale ani to nepomaha..
@tslobik - to poznám. Môj spolupracuje, zatiaľ u zubára všetko ok, neriešim. U detskej, ak mu pozerá do úst a počúva, ok, aj odpovedá, ukecaný je. Ale výter...krv...a testy na alergo. Predstav si, že neplače, ale reve. Doslova, otvorí, čo najviac ústa, a najsilnešie ako sa len dá, do zachrípnutia kričí. Keď je hotovo, tak zlosť nevyprchá, ale päsťami búcha po lehátku, alebo kope do najbližšej nôžky stola, stoličky, postele...Som z toho sama zlostná, ako ho chytá amok. Inak on aj doma pri zranení, akomkoľvek, plače, fňuká. Raz mu pichla asi 1-2mm do kože trieska, trčala, kludne ju mohol vytiahnuť druhou rukou. Ja by som to ani necítila. On ručal, asi traja sme ho držali, aby sme mu to v stotine sekundy vybrali. Pomaly do mdlôb šiel.
Môj to robí zo strachu z bolesti.
Aj ja som si koľko hanby zažila s dcéru prvý krát jej brali krv ale 10-11 a zdrhla z ambulancie aj S gumu na ruke von a manžel ju naháňal po nemocnici,aj u ocnej rozkvapkavala jej oči a to mala 12-13 a kričala ako drbnuta s prepáčením všetci sme ju držali a malé deti V čakárni boli vystrašene a syn 5-6 roci ani nepipol ja som bola na nervy keď som mala ísť snou lekárke a to co urobila u zubarky ani nehovorím a to už mala ale 15 prvy pokazený zub Panika strach, nás všade poznali kde sme sa vracali a smiali sa odstupom času čo porobila čistá katastrofa
Inak ma napadlo , synov biologický otec ( ten čo pohrýzol doktorku ) ..mal dva metre a 115 kg a keď mu robila zubárka zub , len vŕtala a blomba, tak bol spotený tak strašne a tak ujúkal , že mu zubárka vraví že tu sa posaďte a trocha oschnite, lebo keď takýto vyjdete von , tak mi všetci zutekajú z tej čakárne.
Potom keď mu brali krv, ja som si spolu s ním dávala robiť nejaké potvrdenie, sa dívam zrazu buchot a on sa z ničoho nič zvalil zo stoličky čo mu prišlo špatne , inak zdravý chlap. kvôli vyšetreniu prostaty nespal skoro týždeň , takmer tam nešiel, takže keď to tak vezmem , ani môj exmanžel zrovna nebol nebojácny kus.
@tslobik neviem radu. Okrem rady, že z toho vyrastie, určite hľadať aj iné, pretože my napr. v rodine mame takého, ktorý nevrástol. Je sluchovo postihnutý, takže lekárov absolvoval mrte. Potom ako asi 5 rocny mal úraz a bol v nemocnici. Síce s rodičom ale trauma pre trvala. A je to horor keď napr. dostal zápal okostnice ako dospelý a trvalo pár dní, kým sa ho podarilo dostať k lekárovi. Pri odbere odpadne a tak. Myslím si, že práve jeho rodičia zanedbali ten strach. A teraz si to nesie ďalej
@tslobik pocula si uz o pamati tkaniv? Je to teoria kedy stres sa nam uklada v tele pripadne mysluenky pocity ktore sa nemohli pustit von. Nie je to ezoterika ale normalna veda.... ked ma tvoj syn bolesti ide skor do smutku alebo do placu? Zjavne nevie sam prekonat bolest vyrovnat sa s nou takze preto sa tak boji. Sla by som k psychologicke systematicky
Ďakujem žienky.......snáď z toho vyrastie....Ja sa snažím aspoň tak, že ked ja idem k lekárke, alebo sa mi niečo stane neprejavujem strach, nefňukám, zbytočne to nerozoberám....aby videl, že je to normálna vec. Syn vie, že budúci týždeň ideme k lekárke znovu, aby ho dovyšetrovala a zaočkovala, keďže včera mal teplotu, asi zo strachu, z plaču, z tepla....neviem.....tak som zvedavá.....
Moja ma 5,5r a tiez riadne vystraja u lekarov. Ale uz od malicka. V 3r ochorela a odvtedy to je este horsie. Kazdy odber krvi a kazde vysetrenie je uplny hysak. Lekarka vie ze s tym neurobi nic. Snazi sa v klude na nu. Bola som aj u psychologicky,a len cakat kym vyrastie a sama sa zmieri s tym,ze musi k lekarom chodit. Tak zazivame kazdy mesiac boj a plac
No tak ja so syndromom bieleho plasta ti o tom nieco poviem. On z tej ambulancie z nejakeho dovodu strach ma. Nesprava sa tak nahodou a ani naschval. To, ze si ty myslis, ze nema dovod sa bat neznamena, ze jeho mozog si nepamata nieco z ranneho detstva, kedy staci, ze ho len napr. zaockovali a pamata si spojenie - biely plast - ihla - bolest...Mojho starsieho syna tak poznacil neprijemny zakrok v 2mes. kedy bol znehybneny a odvtedy ma problem s tym, aby zostal znehybneny pri akomkolvek zakroku, dokonca neznasa odvtedy objatia. Dcera ako babatko bola pokojna, nemala strach z lekarov. Az kym nezazila jedneho neprijemneho bradateho, ktory ju vysetroval tak, ze sa nad nu sklanal a ona sa jeho brady bala. Odvtedy sa zacala bat cudzich chlapov, neznasa, ked jej do urovni tvare pride chlap, ktory sa jej prihovori a nebodaj ju ma vysetrit, tak to je hystericky zachvat, ze sa az povracia. 2x bol u nas lekar z pohotovosti, velmi mili, mladi chalani, s detmi to ozaj vedeli...rucala ako tur. Prisla neskor lekarka, tej sa uz nechala. Ja mam tiez zrejme z takeho skoreho detstva nejaky neprijemny zazitok za sebou, lebo od malicka sa bojim lekarov a vsetkeho, co suvisi s nemocnicami a navstevou lekara. Len na preventivku idem a pulz mam asi 130, co sama neviem, coho sa bojim. Moj mozog, zial tieto situacie vyhodnocuje ako vysoko nebezpecne, takze nieco sa tam stalo. A hovorim to preto, lebo to mam prediskutovane, ako s psychologickou pre dospelych, tak s tou detskou. Obe mi potvrdili, ze to suvisi so zazitkami z detstva a neda sa to ovladat. Mna to sprevadza cely zivot a nepomaha mi vobec nic a nevyrastla som z toho, lebo to mam zapisane v mozgu ako zlu skusenost. Najhorsie, co mozete spravit pre neho, je "dobre mienene" rady typu "neboj sa", "coho sa bojis" "ani ja sa nebojim"...toto ked mi niekto aj teraz povie, taka zlost do mna vojde, ze by som ho vyfackala na mieste 😀 Strach je reakcia, ktora vznika v primitivnom mozgu a vedome nie je mozne ho ovladat, takze tieto rady su tak na dve veci. Skor mi pomoze, ked ide muz so mnou a hovori mi, ze vie, ze to urcite zvladnem, lebo som to zvladla uz x krat predtym, ze som silna a ze ma obdivuje, ako to aj napriek strachu zvladam. Toto doda cloveku so strachom odvahu. A potom sa vzdy nejako odmenim, ked mam nejaky zakrok za sebou. A nieco pekne, alebo dobre si kupim 🙂 Mozno by ste sa mohli dohodnut, ze ked bude po vysetreni a bude spolupracovat s Dr. pojdete spolu do Dracika, kde si moze nieco vybrat 🙂
a doma s ním problémy nemáš? Alebo v iných situáciách. Je to iba pri lekároch? Lebo kamarátka mala toto isté ale aj pri iných veciach - ale chlapec bol jednoducho rozmaznaný. Robil iba to čo chcel a mal obdobie kedy nechcel nič, tak nikde s ním nepochodila. Doteraz sú s ním problémy. Iba keď ho zub už tak bolel, že to asi nemohol vydržať tak s plačom išli k zubárovi aby mu ho vytrhol. Ale ten cirkus okolo. Neviem ako je to u vás ale oni okolo neho skáču a keď sa chlapec sekne tak s ním nepohne nikto. Ani lekár, ani učitelka v škôlke, ani cudzí človek.