Prečo sa štvorročný bojí zaspávať sám?

@anonym_autor MYslím, že to robia všetky deti. Bábätka podľa mňa nejaký strach nevnímajú, ani si to neuvedomujú, no prídu do veku dieťaťa, kedy ten strach už začína. Mne toto hovorí moj 8 ročný, že sa bojí tmy atď... koniec koncov, sám som sa bál tmy, to asi všetky deti. Človek z toho postupne vyrastie.

@anonym_autor súhlasím s komentárom vyššie.
Potrebuje ťa a je jedno, či sa z toho vytvorí zvyk.

@anonym_autor my mame 8r a stale chodime s nou do postele k tomu a.mame ročnú....obcas zaspi sama starsia ale na 90% stale ide jeden z nas so lahnut

Nejak to neriesim polezat 15min ak potrebuje poxit istoty

Možno nejde o to, že sa zrazu bojí zaspávať sám, ale o to, že práve teraz potrebuje viac istoty a blízkosti. U štvorročných detí sa strachy môžu objaviť aj bez zjavnej príčiny, ich fantázia sa rozvíja, vnímajú viac vecí a nie vždy dokážu pomenovať, čo sa v nich odohráva. To, čo sa u vášho štvorročného syna deje, zvyčajne nie je rozmar ani pokus o manipuláciu. V tomto veku dochádza k prudkému rozvoju predstavivosti a zároveň si dieťa začína viac uvedomovať svoju vlastnú oddelenosť od vás. Svet sa preňho stáva fascinujúcim, no, zároveň komplexným a občas desivým miestom. Rozprávky, ktoré predtým spracovávalo len povrchovo, podnety zo škôlky alebo len obyčajný tieň na stene získavajú nový, živý rozmer. Pristupujete k emocionálnej potrebe ako k zlozvyku, ktorý treba hneď zregulovať. Strach z tmy alebo zo samoty v nočnom tichu nie je zlozvyk ako hryzenie si nechtov. Je to stav nervového systému, ktorý signalizuje, že kapacita dieťaťa zvládnuť samostatnosť sa momentálne vyčerpala. Ak v tejto chvíli preváži vaša obava z „poslušnosti v budúcnosti“ nad aktuálnou potrebou bezpečia, dieťa nedostane odkaz, že je v bezpečí, ale odkaz, že jeho strach je nevítaný a musí ho zvládnuť samo. A to úzkosť z večerného odchodu rodiča len prehĺbi. Zvyk, ktorého sa bojíte, nevzniká tým, že dieťaťu poskytnete oporu, keď ju potrebuje. Zvyk (resp. závislosť) vzniká vtedy, keď reakcia rodiča podlieha chaosu, neistote alebo hnevu. Rozdeľte „opustenie izby“ na kroky. Namiesto rázneho odchodu po rozprávke zaveďte prechodnú fázu. Povedzte mu jasne a pokojne „Som hneď vo vedľajšej izbe, skladám bielizeň. O dve minúty sa na teba prídem pozrieť“. A naozaj sa o dve minúty vráťte, pohlaďte ho a povedzte „Pozri, prišla som, všetko je v poriadku. Teraz prídem o tri minúty“. Dieťa nepotrebuje vaša fyzickú prítomnosť pri posteli na hodinu, potrebuje istotu vášho návratu. Pracujte so symbolickým bezpečím. Zapojte hmat a fantáziu. Dajte mu do ruky vaše tričko, ktoré vonia po vás, alebo „čarovný predmet“ (napr. malý kamienok alebo plyšáka), ktorému dáte úlohu strážiť izbu. Pre štvorročné dieťa je svet symbolov mimoriadne reálny. Nevyžadujte logické vysvetlenie. Pýtate sa ho, čoho sa bojí, no, štvorročné dieťa často nemá slovnú zásobu na to, aby pomenovalo difúzny pocit úzkosti. Otázka „Čoho sa bojíš?“ ho len dostáva do úzkych. Namiesto toho validujte pocit „Niekedy je večer v izbe proste moc ticho, že? To je v poriadku, ja som tu“. Skúste pri ňom pokojne zostať, ak vás potrebuje, ale zároveň zachovať večerný rituál a postupne mu pomáhať získavať istotu aj bez vašej prítomnosti. Dôležité je, aby blízkosť nebola odmenou za plač, ale bezpečím, o ktoré môže požiadať. Potreba blízkosti nie je zlozvyk. A hranice sa dajú nastavovať aj bez toho, aby dieťa muselo svoj strach zvládnuť samo. Koho strach v tej izbe večer vlastne riešite viac, strach vášho syna zo samoty alebo váš vlastný strach zo straty kontroly a z toho, že ako rodič zlyháte? iekedy nás totiž strach zo zlého návyku vedie k tomu, že riešime budúcnosť skôr, než porozumieme tomu, čo dieťa potrebuje dnes.