Podarilo sa vám prekonať traumy z detstva?

Nie nepodarilo.

Chodil som posledné obdobie vyše roka na psychoterapiu a od 20tich chodievam pravidelne na psychiatriu, budem mať pomaly 50. O mojej traume z detstva písať určite nebudem.
Z vážnej ťažkej traumy z detstva sa podľa mňa dostať úplne celkom nedá, vždy tu bude tieň minulosti, spomienky, spúšťače flashbackov, občas nočné mory a tak. Ale dá sa s tým naučiť žiť, dá sa naučiť znova sa mať rád a mať rád život, tešiť sa z vecí. Je dobré nebyť na to sám. 🤗🍀 Nevzdávaj sa!

@anonym_autor nedá sa toho úplne zbaviť. Nech je psychoterapia akokoľvek dlhodobo super, pozitívne zmeny v živote. Vymazať sa to nedá.

Mňa to prenasleduje vkuse. Nepodarilo sa mi toho zbaviť 😞

@anonym_autor Ja rozmyslam a asi nepoznam nikoho, kto by sa z toho uplne dostal. Ale vela ludi rokmi urobilo pokroky, nieco pomenili a dokazali zit ovela lepsie, ako zili vo svojej rodine. Poznam ale aj tazko traumatizovanych, kde sa to napriek dlhorocnej snahe nepodarilo. Ja som inak velky fanusik psychoterapie a sama mam s nou vyborne skusenosti, ale su ludia, pri ktorych si uvedomujem, ze proste ma svoje limity.

@marianarem pri akých ľuďoch má limity?

@anonym_774225 Tak pisem tu viac menej pod svojim menom, takze nebudem radsej opisovat tazke traumy ludi, ktorych poznam. Bola som raz na lieceni v Pezinku a tam som spoznala aj ludi, ktori opakovane chodia po lieceniach, maju za sebou roky terapie a nielenze stale trpia svojimi psychickymi problemami, ale aj sa im naozaj v nicom nedari...ani v praci, ani vo vztahoch, ani priatelov nemaju, zdravotne su na tom zle, proste su nestastni.

@marianarem jasné chápem. Je to smutné že sa im nedá pomôcť

Spravila som velky pokrok v poslednych rokoch, ale nie, nepodarilo. Stale sa urcitym sposobom motam v kruhu. Su obdobia kedy mam pocit ze je vsetko v poriadku ale vacsinou sa to vzdy v nejakych oblastiach prejavi. Metaforicky je to ako plavit sa na lodke na ktorej sa neustale spravi nejaka diera a zacne do nej tiect. Nejaku zaplatam, opravim, chvilu si vravim ako je super a potom vytryskne voda odinakadial. Ta lodka uz nikdy nebdue ako nova. Ale mozno sa da ju nejako zvladat udrziavat.

Dodam este k predoslemu komentaru, partnerske vztahy mam nulove. Vyhybam sa im. Bojim sa zlyhania, bojim sa zaroven aj doverovat (nemyslim teraz neveru, ale skor to ze to niekto so mnou mysli vazne). Bojim sa ze stratim niekoho na kom mi zalezi, a este viac toho, ze ho sklamem. Pritom ani nehovorim o konkretnej osobe. Vyhybam sa zoznamovaniu celkovo. Stale premyslam aj nad tym, ci je vobec dobry napad chciet mat deti, rodinu. Nechcem byt ako moja matka. Bojim sa ze zlyham a narobim len skody. Byt sama je bezpecnejsie. Ale chyba mi niekto blizky. Na terapie nechodim, nevedela by som asi doverovat teraputke/terapeutovi. Bala by som sa ze vravia to co vravia len kvoli tomu ze im za to zaplatim, ze si povedia ze si vymyslam. Jedine ze by to bol clovek ktory sa specializuje na toto.

Ja si myslím, že v celku dobre
Treba veľa sebakritiky a cielov aký človek chce byt
Niesom úplne v top forme vo všetkom z toho
ale dobre
Aj som bola u psycho v akom som stave a pod,nech viem na čom pracovať
Chce to veľa psychohygieny
Jediné čo mam aktuálne problém, mám malé dieťa, nevyspatost, zdravotné veci,tak veľa krát sa pristihnem v neprimeranej reakcii ale na tom pracujem a keď mi to nepôjde,tak určite nájdem odborníka
Takže v celku je to viac lepšie ako horšie 🙂

S suhlasim, že vymazať sa to nedá,je to súčasť života
Ale vela je o tom ako s tým človek naloží
Ked rozmýšľam nad tým, napríklad koľko ľudí vo svete sa narodí do vojny,do hladomoru, vlastná rodina ti trha z úst jedlo, potom ich niekto zabije a vtlkaju ti do hlavy zlo,cele okolie čo poznáš, predajú ťa ako tovar a nemá ti kto pomôcť
Je mi to tak veľmi ľúto tých ľudí a veľa krát nemajú nič vo vlastných rukách a to mi da motivaciu a pocit šťastia, že ako dobre na tom som a je to obrovské šťastie
Lebo chudáci ľudia...fakt

@anonym_d463d4 a možno tá empatia a sucitnost
I keď človek zažil zlé ale stále je to nič ako niektorý trpia a maju neuveriteľné traumy ,viac človeka povzbudí, že aké má šťastie
Veľa ľuďom pomáham,i keď stále je to málo,take minimum, čo človek môže urobiť
Áno človek zažil zlé ale je to kvapka v oceáne a trochu do toho sám dať svetlo tou pomocou
Prepáč rozpisala som sa
Ale tak nejako to mam ja

u mna dopad aj na fyzicke zdravie. po psychickej stranke som "vdaka" traumam z detstva naletela osobe s narcistickymi crtami. roky som sa snazila udrzat neudrzatelne. ked videl, ze to inak nejde, sam bol ten, co ma odkopol, lebo ja som bojovala za manzelstvo a lasku. slovo "bojovala" v dobrom. bola som mila, ustretova, vsetko mozne, no nestacilo. doslova mi zlomil srdce a vtedy sa pravdepodobne vo mne definitivne prelomilo aj to, co som si niesla z detstva. teraz myslim na seba, na svoje potomstvo, mam partnera, ktory si nevie ani v najhorsom sne predstavit, zeby sa ku mne spraval tak, ako byvaly alebo ako som to zazila kedysi davno (podobne typy spravania). som patdesiatnicka. z povodneho domova som odisla ako 21-rocna. trvalo to teda 30 rokov. a ako sa spomina vyssie, aj navstevy psychologa boli, ako inak. a pomohli, nastastie.

@anonym_autor Áno,podarilo sa mi z tráum dostať. Trvalo to viac rokov,ale postupne prišlo do mojho života uzdravenie a sloboda.

V krátkosti: žili sme 20 rokov u babky a otec bol alkoholik, vyslovene závislý od cigariet,po revolúcii začal hrať automaty v krčme.Bol schopný za fľašu ísť niekomu ručiť.Samozrejme mali sme problémy s exekútorom,lebo dotyčný/ á neplatili svoje záväzky.

To boli roky existenciálneho strachu,hanby za jeho správanie, dennodenne hádky za alkohol,za peniaze, za čokoľvek,v kuse život v napätí,ponižovanie .Že ubližoval mne,to by sa dalo nejak vydržať,ale trhalo mi srdce, keď ubližoval mame,setre babke.A stále som mal v hlave ako keby hlas,vtieravé myšlienky podobne ako to majú anorektičky.Im ten hlas hovorí:
" Si tučná si škaredá a pod" . Mne ten hlas hovoril: si nikto.

Taká pikoška.Niekto povie: ja by som mu dal,ja by som mu zobral alkohol aj cigarety.Raz, keď som mu zobral peniaze na cigarety,tak bol ako besný býk,zobral do ruky vidly a vyhrážal sa nimi.

Ja som myslel, že mu raz voľačo spravím.Do toho všetkého babka sa ma snažila presvedčiť, že ako si ho mám vážiť lebo: " Cti otca svojho"..... Otca, áno,ale nie tyrana.

Keď to už bolo na nevydržanie, išiel som na kurz Filip,je to taká premakaná duchovná trojdňová obnova,s tým, že nech Boh s mojím otcom niečo spraví.S ním viditeľne nespravil nič,ale ja som fyzicky zažil po modlitbe za vyliatie Ducha Svätého, že ma Ježiš Kristus miluje,a že je blízko mňa.Bol to dotyk neba.Bola to neskutočná úľava po tých rokoch ponižovania.

Za 20 rokov v dedinskom náboženskom kostolnom " folklóre" ,som nezažil ani zďaleka to,čo na tom kurze Filip za tri dni. Potom som chodil raz za rok na podobné kurzy,kde som zažil Kristovu lásku, radosť, pokoj.
Po týchto kurzoch som začal chodiť každý mesiac na pol dňa na živé modlitbové chválivé stretnutia,plus bola omša.

A postupne v tejto atmosfére modlitby a zdieľania sa z ľuďmi, ktorý zažili podobné traumy ako ja ,ma Ježiš Kristus uzdravil z vnútorných zranení ,oslobodil ma z komplexov menejcennosti, ukázal mi moju obrovskú hodnotu.V tejto atmosfére priateľstva som spoznal svoje dary a talenty, naučil sa nebáť sa zlyhaní a pádov.

Povzbudený týmto všetkým som sa rozhodol priateľku požiadať o ruku,a sme spolu manzelia 24 rokov.Takisto povzbudený spoločenstvom a slovami z Biblie sme postavili dom.

Ak by som nezažíl lásku Boha a priatie od ľudí v spoločenstve,nemal by som ako tú lásku dávať manželke a svojím deťom, a čo je podstatné zdravým spôsobom aj sebe samému.Potom po čase a na viac krát som môjmu otcovi odpustil.

Tak , ako mňa uzdravil z tráum Ježiš Kristus skrze Bibliu,Ducha Svätého a priateľstvo, tak môže uzdraviť a oslobodiť každého jedného z vás.A z celého srdca to všetkým prajem zažiť tú lásku,uzdravenie a slobodu.

@anonym_autor Podarilo sa mi prekonat na terapiach s psychologickou

@anonym_autor nepodarilo a cim som starsia, tym viac sa tym zaoberam a dookola sa v tom rypem. Logika sa v tom neda najst. Vnutorne ma to zoziera a trpim pri tom. Strasne trpim. Neviem si pomoct. Mam kvalitne a stabilne rodinne zazemie, dobreho muza, vydarene deti, vybornu pracu, dost penazi, proste vsetko viac-menej idealne, ale ta tazoba minulosti je strasna. Matka ma opustila ako malu, cely zivot analyzujem - preco to urobila. Preco svoje dalsie deti lubila a zila s nimi, preco mna odkopla a cely zivot o mna ani nezavadila. Kym zil otec, tak som sa tym tolko nezaoberala, on mi aj vo vyssom veku daval vela pozornosti, citila som tu pravu rodicovsku lasku. Odkedy zomrel stale sa tym zaoberam, preco matka odo mna odisla, preco sa o mna nikdy nezaujimala. Mam dni kedy ma to zoziera natolko, ze v sprche placem ako male decko. Neviem to vysvetlit, neviem to spracovat. Urcite to ani nikdy nespracujem a zomriem s tou bolestou.

nie nepodarilo a ma to následky v mojom živote

celozivotna terapia

Je mi neskutočne ľúto každého jedného príbehu. Ja sa ani nečudujem, že potom takéto zranené duše nikdy viac nechcú mať s rodinou nič spoločné. Ani na pohreb nejdú. Toto je presná ukážka toho, aké hrozné chyby napáchala rodina na svojich deťoch. A potom tu príde diskusia ako treba odpúšťať, lebo matka, otec, staršie osoby s vekom a úctou, lebo nás vychovali, že treba pochopiť ich a podobné žvásty. Neznášam to. Predsa dospelý muž a žena vie vyhodnotiť, prečo nenávidí otca a matku, prečo ich nechce vidieť, prečo sa im vyhýba. Nie vážiť si ich lebo majú 75 rokov a sivé vlasy 👺
Áno, určite sú aj zdravé rodiny, no v tejto dedično traumatizovanej krajine skutočne verím tomu, že je viac tých horších prípadov.

Z veľkej časti áno

ano, vdaka EMDR terapiam