Liečba traumy z rodičov v dospelosti

Tu je veľmi populárne slovo trauma. Väčšina ľudia má za niečo ťažké srdce, ale nie traumu.

@anonym_9242f3 trauma má veľa podôb. Nechápem tento zbytočný komentár

@anonym_9242f3 nedokážeš si predstaviť, čo dokáže urobiť správanie so psychikou a dušou človeka. Veruže je to psychická trauma. Keď nemáš poňatia o čom hovoríš tak nekomentuj.

@anonym_autor ako ti môže liečba ešte viac naštrbiť vzťah? Veď kvôli tomu chodíš na terapie, aby si tých kvázirodičov prijala. Aj keď nechápem prečo máš túto potrebu.

@anonym_9242f3 ťažké srdce je jedna vec , trauma je niečo, čo ťa ovplyvňuje vo veciach, ktoré nemajú s tými, čo ti ju spôsobili nič spoločné. Napríklad vo vzťahoch , vo vzťahu k sebe samej , v rodičovstve a podobne.
Príklad - máš neprítomnú matku , ktorá ťa odkladá pri každej príležitosti , nepovie ti pekne slovo ,neobijme ťa , nikdy ťa nepomojká keď si maličká , nikdy ťa nepodporí , nikdy ťa nepochvali , príde dospelosť a ty nevieš prečo sa cítiš nepotrebná, neschopná , vadia ti dotyky vadí ti keď ta muž chce objať , si chladná ku každému, okrem svojho dieťaťa, počas dospievania si nevazis samu seba a nemáš sa rada , keďže si nikdy necítila že by si ťa vážili najbližší , vstupuješ do zlých vzťahov z ktorých máš ďalšie traumy , pretože ty si myslíš že si lepšie ani nezasluzis a toto čo máš je správne, lebo si za viac nestojíš.

@anonym_08ca9f ja som len teraz začala s terapiou , žila som dlhé roky v omyle , že moja trauma je spred 10 rokov , z nejakých incidentov , pravda ale je že je to kvôli mame , (popisujem vyššie v komentári)
S mamou mám ale skvelý vzťah momentálne , nevedela som že to čo sa mi deje bolo spôsobené jej správaním keď som bola malá.

@anonym_autor mám takmer to isté čo popisuješ, traumu som si nejako externe neriešila, som si to sama v sebe upratala a nie, na nikoho som nezanevrela, beriem to tak, že mama robila ako vedela, viac nevedela, sama mala dosť tráum.

Moji rodičia zomreli. Ale snazim sa v sebe uzavrieť to tak, že robili len čo mohli. Asi aj moje deti mi budú mať čo vyčítať, hoci sa môžem snažiť ako najviac viem. A trauma nie je žiadne populárne slovo, je to fakt - to ale človek zisti až keď sa poriadne zamýšľa nad súvislostami.

@anonym_autor Mozno, ze ona bola rovnako vychovana, spravala sa tak isto ako jej mama k nej a nevedela to zmenit. Je rozdiel, ak mama bola chladnejsia, lebo to nevedela inak a rozdiel, ak vyslovene sa spravala zle k tebe (bila za blbosti, nadavala ti, zhadzovala ta,...).

@anonym_autor prostredie v ktorom vyrastáme a správanie rodičov k nám ovplyvňuje našu povahu, pocity, správanie, sebavedomosť, sebalásku... náš mozog je ako počítač čo mu bolo v detstve naprogramované ovplyvňuje celý náš život a je to ťažké preprogramovať v dospelosti.

Traumu nie, ale s mamou nemám bohvieaký vzťah, stále sa pohádame.

@anonym_7234ef no , to sú tie rodinné vzorce. Prababka mlátila babku nadavala jej do k*riev keď bola dieťa , babka preto bola chladná pri výchove mamky aj keď ju nemlátila , mamke to ostalo pretože v tej dobe sa o tom az tak nerozprávalo a ja to chcem prelomiť. Preto sa chcem liečiť , aby sa môj syn takto nikdy necítil. A aby bolo aj mne lepšie samozrejme.

Tak ide o to že prečo sa k tebe tak správala , terapia ti može pomoct pochopiť že prečo sa tak dialo
odporúčam ti rozhovor aj s mamou ktovie čo prežila ona v detstve ked bola také k tebe

@anonym_3dfdc3 áno to mi povedala hneď že to je rozsiahly zdĺhavý proces a niečo takéto je oveľa ťažšie vyliečiť ako traumu zo znásilnenia

@anonym_autor ja mám teraz už po 30tke tiež dobrý vzťah s rodičmi. Taký kamarátsky. V podstate sa to začalo zlepšovať keď som sa osamostatnila v 24 rokoch po vysokej škole. Dovtedy to bolo..ani to neviem opísať..ale nesiem si z toho nejaké následky a nemôžem to vytesniť z hlavy aj keď máme teraz ok vzťah.
Rodičia sa zobrali veľmi mladí kvôli mne, vtedy to tak proste bolo. Nehodili sa k sebe a hádali sa. Neviem kedy presne sa začali hádať ale čo mi začala pamäť slúžiť ešte ako malej, tak si pamätám že to boli hádky. Stupňovalo sa to časom a čím staršia a vnimavejsia som bola , tým väčší dopad to na mňa malo. Mama asi už začala oca neznášať a taký bol aj jej postoj ku mne. Len som sa pýtala samej seba že čo ja mám s tým vlastne, čo má ich vzťah spoločné s jej/jeho postojom ku mne. Úprimne som sa cítila že som vinná za to že som sa narodila. Že keby som sa nenarodila tak mohli mať obidvaja úplne iný život. Mali to ťažké ale neviem úplne všetky detaily čo sa medzi nimi dialo. Len to čo som mala ja možnosť vnímať. Oco nebol z tých čo by sa vedeli postarať o rodinu. Viac krát bol bez práce a len sa vyhováral že toto on robiť nebude, do zahraničia nepôjde atď. Radšej doma sedel zadarmo. Boli časy keď mi naši nedali ani na lístok na autobus do školy. To bolo strašné pre mňa. Taká normálna vec ako ísť do školy a ja som proste nešla niekoľko dní lebo mi nemali z čoho dať na autobus. Hlavne že otec "investoval" do cigariet. Jednoducho mám ťažké srdce na nich za detstvo a za to co vo mne zanechalo pozerať sa na ich vzťah. Preto som aj ja skončila v dvoch toxických vzťahoch, nevedela som si vážiť samú seba, vnímala som sa akože absolútne za nič nestojím.

Potom som sa osamostatnila, odišla do zahraničia ďaleko, aj vzťahy sa začali lepsit, naši sa aj rozviedli už. Ale aj tak nikdy nezabudnem...

Chvalabohu som už vydatá, nám dobrého manžela, máme sa veľmi radi a čakáme bábätko. Neviem si predstaviť žeby som sa tak chovala k svojej dcérke. Budem robiť všetko preto aby mala zdravé detstvo a cítila sa milovaná.

@anonym_9242f3 je to realna vec, realny stav. ocividne si nikdy nic podobne nezazila, ale ver mi, ze sa to deje 🙂

@anonym_167e4c ďakujem za príspevok ❤️ je skvelé že si to dokázala prelomiť a nájsť si dobrého muža. Mne sa to nedarí, stretla som síce nedávno naozaj skvelého muža , dovolim si tvrdiť že takého žena stretne len raz za život. Žiaľ môj mozog nieje zvyknutý na harmóniu , lásku , obdiv , dôveru , podporu a vyhodnocoval to ako nebezpečenstvo.
Držím Vám palce nech je vám len dobre 🙏🏼😘

@anonym_autor a to si na tom ešte dobre ak si si dokázala založiť rodinu. Lebo to je niečo, čo ide traumatizovaným ľuďom veľmi ťažko. Dať dôveru a svoj život do ruky iným.
Radim ti však aby si bola obozretná. Slabé ženy, bez podpory sú magnetom pre psychopatov, ktorí to radi zneužijú a spoznajú ťa na prvý pohľad.
Zároveň ti Radim naštudovať si knihy o spoluzavislosti a určovaní hraníc. Sama s tým bojujem.,

@anonym_autor obyčajne zlé veci z detstva mozog vytesní a môžme prežiť neskoré dospievanie v pohode, ale ako píšeš tie negatívne následky sú v nás zakorenené. Nedokážeme pochopiť naše správanie v dospelosti nevieme prijať lásku ani ju opätovať a máme problém si nájsť partnera, neveríme si máme nízke sebavedomie, často o sebe pochybujeme... čo sme v detstve nikdy nedostali nedokážeme prejaviť okoliu.

@anonym_autor Moja kamoska sa teraz s niecim takym bori.
Do 45 rokov vsetko nejak zvladala - vztah s rodicmi OK (v kazdej rodine su nejake tie problemy ved jasne) a teraz jej preplo, ze si ide riesit traumy z detstva. 🙄
Ma 2 deti, relativne funkcny vztah. No a "psychologicka" ju "terapiou" tak vystvala proti rodicom, ze uz s nimi cca 7 mesiacov nekomunikuje. Nikto jej to nevie z hlavy vytlct ako ublizene sa citi.

@anonym_77a418 Noo neviem či som na tom úplne dobre , som slobodná matka, takže rodinu som nezaložila , nikto nemá v rukách môj život , len ja mám v rukách synov život

@anonym_autor No tak to si už proste skoro na konci vyliečenia z tej traumy, lebo si už pochopila prečo to tak bolo. O tom je terapia, proste pochopiť správanie toho človeka, rodinné vzorce, že aj mama chcela byť lepšia mama ako jej a aj bola, ale stále proste boli vzorce čo ťa zranili. Nie je to o tom že by sa rozhodla že chcem mať dieťa aby som k nemu bola chladná a dala mu zlý základ do života alebo preto že si bola škaredá a bola na teba zlá. Proste je to o nej, o tom čo zažila a zobrala si do života zo svojho detstva. Možno nejaký čas budeš cítiť hnev, ale práve terapia ti pomôže ju pochopiť a odpustiť jej, teda Váš vzťah určite nezhorší.

@anonym_autor A otec bol aký? Lebo vzťah k mužom u dcér skôr ovplyvňuje otec...

@marsmykkok otec snami bol do mojich 2 rokov potom mama odišla a videla som ho keď som mala 17. Bol cely čas tabu, vyhľadala som ho ja.
Presne s tým som tam išla , že otec je trauma , že kvôli otcovi si zle vyberám partnerov a že som si aj v mladosti nahrádzala tu mužskú otcovskú energiu tými vzťahmi , čo by dávalo zmysel že keď som dostala po papuli tak som to možno brala ako “otcovskú výchovnú” , takze prvých 45 minút terapie som rozprávala o tomto potom sa opýtala na mamu povedala som dokopy 6 viet a povedala že to bude mama nie otec , lebo reálne ten otec prítomný nebol , mama síce v zivote bola ale tiež nepritomna a bez záujmu. Takze viem si to predstaviť tak, že ten detský mozog pracuje s tým čo má a zažíva, nie s tým čo existuje ale nevie o tom nepozná to.

a ako sa z tvojej matky zrazu stala dobra osoba? To nebyva, aby si taky clovek vstupil do svedomia. Ako sa vam upravil vztah? Tvoja matka si priznala chybu?
@anonym_7b49fa velmi odvazne a dovolim si povedat,ze hlupe tvrdenie. Netusis, ze taki ludia si tieto traumy nesu pod povrchom roky rokuce a jedneho dna to vytryskne na povrch. Spustac je emocia, krivda, porod, nahromadeny stres. Mozno to tvoja znama len teraz vedela pomenovat, co ju roky žralo. A psychologicka jej len pomohla k rozhodnutiu. Nevies ako roky prezivala a pritom sa mohla tvarit, ze je hlboko v pohode.
@anonym_7234ef taku matku nic na svete neospravedlnuje!!! NIC. nemala si robit deti, alebo mala ist na potrat. A nie nicit zivot vlastnym detom. Ak by chcela, vedela by fungovat inak.

@anonym_7b49fa "do 45rokov všetko NEJAK zvládala" Áno nejak to zvládala, ale ty jej do hlavy nevidíš a nevieš ako sa celé roky cítila čo prežívala, človek nie je stroj a môže žiť s traumou roky, kým to všetko exploduje a musí sa s tým vyrovnať.
Veľa ľudí si traumy neuvedomuje, alebo nechce priznať dokonca sa z toho smejú, keď niekto prežíva zlé obdobie, väčšinou sú to zatrpknutí ľudia, často ubližujú okoliu svojim arogantným až agresívnym správaním, majú veľmi nízke sebavedomie a potrebu ponižovať ľudí okolo seba...

@anonym_autor No ja nie som psychologička a ani sa teda nechcem na ňu hrať, ale aj tak si myslím že určite mal na teba vplyv aj fakt, že si nemala mužský vzor. Lebo práve pre dievča je čo sa týka budúcich vzťahov s mužmi otec veľmi dôležitý a ak nie je alebo je zlý prenesie si to dievča často do života. Ak nemá chlapec otca tak proste byť muž je pre neho prirodzené , nejako si ide svojou vlastnou cestou, ale od matky má to ako sa správať k ženám a ako im dôverovať a vie si založiť funkčnú rodinu. Ty tiež hoci tá matka bola taká, nejako si sa s tým nestotožnila a proste k dieťaťu sa správaš inak a našla si svoju cestu vlastnú, ale podľa mňa ti chýba hlavne dôvera k mužom a sú pre teba cudzí kvôli tomu že si nemala ten mužský vzor.

@anonym_08ca9f ja som s ňou o tom nikdy nekomunikovala. Odišla som z domu v 16.
V 17 som sa odsťahovala do zahraničia.
Odvtedy sa náš vzťah zlepšil pretože sme sa vídavali málo - nebola príležitosť sa hádať. Ja som si za tie roky zvykla na to že sa v našej rodine neobijma ani neprejavuje láska , že pochvala od nej je , keď mi napíše “fíha” , tak nejak som sa naučila tým jej spôsobom a tolerujem to.
Nič z toho od nej nevyžadujem , trosku ma trápi keď maly k nej príde a povie že ju lubi (lebo my si to hovoríme 100 krát za deň tak je zvyknutý) a ona povie len mhmmm, lebo jej sa to asi nedá ani vysloviť podľa mňa. mňa to berie späť v čase do jednej spomienky, kedy som jej posledný krát povedala že ju lubim, mala som asi 5 rokov a ona ma ignorovala , bola úplne ticho. Myslím, že vtedy to vomne zabila , pretože v každom vzťahu mi vyčítali, že im nedávam najavo lásku , že im to nehovorím a už vôbec že prídem obijmem a poviem lubim ťa.
Ja si proste myslím , že keď som s tým človekom tak mu musí byť jasne že ho lubim , veď som predsa snim nie? Viem je to hlúpe 🤷🏻‍♀️
Ona nieje vyslovene zlá osoba, len je bezemočná , myslím si že až v takých rozmeroch , že keby teraz umriem tak by ani neplakala , zobrala by to že “taký je život” ale to už môžu byť len moje zaujaté domnienky.

@anonym_77a418 mojej mame pomáhala jej mama , babku si z detstva pamätám viac ako mamu, netvrdím že to bolo jednoduché , ale keď odišla od otca do roka si našla partnera s ktorým bola dlhé roky ,hneď sme sa k nemu nasťahovali a veľmi jej pomáhali jeho rodičia , oni sú další ľudia ktorých si pamätám viac ako mamu keď spomínam na detstvo. Dokonca už aj keď spolu neboli , ja som k ním chodila stále. Trávila som snimi viac času ako doma. Mám ich veľmi rada dodnes a stále sme v kontakte a prešlo už 17 rokov odkedy niesu spolu.