• Prihlás sa
  • Registrácia nového člena
  • Získaj PLUSPRO
  • Odporúčame: Mojasvadba.skModrastrecha.sk
  • Prihlás sa
  • Registrácia nového člena
  • Získaj PLUSPRO

Stále plačú a som z nich nervózna. Asi to nezvládam

15. novembra 2012 
Ahojte, prosim viete mi poradit? Pred dvoma mesiacmi sa mi narodili dvaja krasni chlapcekovia. Prelezali sme si v nemocnici svoje v tehotenstve i po narodeni. Asi mesiac a pol sme doma a casom sa to zacalo vsetko kazit. Na zaciatku mi papali pekne kazde 3 hodinky a spokojne spinkali. No v poslednej dobe sa budia s velkym placom, su nervozni pri papani, vrackaju mliecko - no nie vsetko. Neutisia sa ani po jedeni a obcas su po hodine opat hore a placu.
Mam pocit, ze je to mojou nervozitou a pocitom, ze to sama nezvladam. Manzel sa snazi ako vie, no chodi samozrejme do prace a prichadza okolo siestej vecer. Neviem sa ani sama dat po cisarskom dokopy /zistili mi trombozu nohy, mam hemoroidy atd./. Mam pocit, ze uz malinkych nemam rada, ze by som bola radej bez deti. I ked to tak nie je. Starostlivost o nich beriem ako automat - prebalit, najest, odgrgnut a spat. Ked placu, nedokazem to zvladat. Casto placem...
Poradte mi, co mam robit? Mam nejak relaxovat? Ale ako, ked nemam ani kedy? Prosim poradte... :frowning2:
17. feb 2009 o 21:30  • Odpovedz  •  Páči sa mi to (1)
Juli, ja myslím, že to bude aj popôrodná depresia :wink: Si pamätám na seba a to som mala iba jedného....tiež som sa s ním prechádzala a uvažovala, či je toto to, čo som chcela. Mala som pocit, že stále iba plače.Tiež som bola po cisárskom. Len moja výhoda bola v tom, že manžel robí doma.....

Odkiaľ si?
17. feb 2009 o 21:36  • Odpovedz  •  Páči sa mi to (1)
julief: napísala som Ti IP :slight_smile: :slight_smile:
17. feb 2009 o 21:59  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
ahoj moja,nehanbim sa povedat,ze som mala popôrodnu depresiu.Vkuse som plakala a nevedela co robit ked mala otvori ocka.Bola som presvedcena,ze som ako matka zlyhala,banalne veci ako papkat,prebalovat a hladkat svoju dcerku som brala ako nejaky velky problem.Ale preslo to.Viem,ze mas deticky dve,o to viac starosti ale som presvedcena,ze si skvela mamka a zvladnes to.Uvidis,zatial este nesedia ani neplazia,ak sa da,chod s nimi na prechadzku a uzivaj si kazdu minutku s nimi.Pamataj,nervozita sa na babatka prenasa.Drzim palce. :wink:
17. feb 2009 o 22:02  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Jastericka, bola som na tom podobne a to som mala iba jedno dieta, pomohlo mi, ked prisla obcas moja mama k nam a pomohla mi, aj ked zijeme v inom meste ako ona. Tazko radit, ale pomohlo by urcite, keby ste si aspon na cas zaplatili niekoho, kto ti pomoze, ak nemozu stari rodicia, pripadne manzel asi tiez nemoze vsak? je to hrozne ze zrusili institut otcovskej dovolenky. malo by to byt ako napriklad vo finsku, ze si moze muz zobrat mesiac platene volno-otcovsku a pomoct matke. Je to normalne, ze mas take pocity. ak by sa to vsak zhorsovalo, a bola by si na nich stale sama, urcite o tom povedz manzelovi, nezostavaj s tymi pocitmi sama. drzim ti palce. a maly drobci mozu byt citlivi aj na pocasie, nemusi to byt len tvojou nervozitou..
17. feb 2009 o 22:06  •  2 deti  • Odpovedz  •  Páči sa mi to (1)
julief, aké dávky papajú na jeden raz a ako často? koľko mliečka vypijú za 24 hodín? koľko vážia? aj ich polohuješ vo zvýšenej polohe? ako spinkajú ? - na boku, na chrbte, na brušku ?
17. feb 2009 o 22:30  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Julief, ako aj kocky pisali, naozaj sa snazit najst niekoho kto ti s detickami pomoze aspon na hodinku, dve - mozno susedu, dievca od susedou..... Ja viem ze sa mi to pise - ani u mna to nefungovalo i ked som to pocuvala na kurzoch ako sa nam rodicia radi budu starat o vnucatka, mne tiez nepomohol nikto. Chce to trpezlivost a vytvorit si hlavne nejaku rutinu, brat veci troska lahsie, neskakat hned, troska pozvolnejsie tempo.
Deticky zver ockovi aspon raz za tyzden, a skus sa ponorit do vane, mne pomahalo to, muz to tu pol hodinku s malymi urcite vydrzi, pripadne si zajdi na masaz {tiez polhodina ho nezabije}.
18. feb 2009 o 08:07  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
rozhodne sa nestresuj.babetka potrebuju aj plakat.pokial su nakrmeni,prebaleni,neni teplo zima a nemaju krce,tak ich nechaj aj poplakat.treba si na plac zvyknut,lebo inak sa z toho zblaznis.ja som na dieta tiez sama,muz je prec aj 4 tyzdne,mam psa,papagaja a da sa to zvladnut.prve mesiace mala dcerka koliky,ked mi vrieskavala aj 6 hodin v kuse.snazila som sa pomoct ako sa dalo,zmenila som 3krat mlieko,kupila flasku na koliky,kremiky,kvapky,rektalna trubicka...natriasala na rukach,teple obklady...a ked nepomahalo nic,dala som ju na chvilku do postielky a nechala plakat.mozno to znie surovo ale zapla som vysavac a 10 min.vysavala,trochu som sa ukludnila a isla som ju vybrat.bola som v39 stupnovych horuckach,zimniciach,proste som ju nevladala cely den natriasat.upravilo sa to az ked som vysadila susene mlieko a zacala jej davat prevarene plnotucne.odvtedy je pokoj.teraz ma 8,5 a je to stastne a spokojne babetko.hlavne pevne nervy ono to prejde ani nebudes vediet ako.skus si najst aj cas pre seba a nejak sa odreaguj.tym ze sa budes stresovat nic nevyriesis len pokazis.oni to citia.drzim paste
18. feb 2009 o 09:11  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
julief napísala som ti ip
18. feb 2009 o 09:25  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
julief, ja som na všetko tiež úplne sama - teda mám manžela, ale ten je celý deň v práci. keď som otehotnela 2. krát, bála som sa, aby som nečakala dvojičky, lebo by som to sama nezvládala. Mám síce rodičov, čo bývajú 20 km odo mňa, ale na nich sa nedá spoľahnúť - holdujú alkoholu. Kamošky sú všetky pracujúce, mám 1 dobrú susedu vedľa seba a 1 pod nami, čo by mi pomohli určite (obe sú na dôchodku).

Ke´d som prišla domov po 2. sekcii, všetko bolo na mne - varenie, pranie, žehlenie, bábo s desnými kolikami (preplakala aj niekoľko hodín v kuse), staršia dcéra...a to som mala hnisavé zápaly v rane po sekcii, celé šestonedelie sa mi rana otvárala, hnisala, muž ma 2x týždenne vozil do nemocnice na dezinfekciu, strašne ma bolela jazva a hrozila mi nanovo operácia. Týždeň som plakala ale potom som sa vzchopila a povedala som si, že keď budem psychicky na dne, len to zhorší môj zdravotný stav a tá nová sekcia ma naozaj neminie...a bola zo mňa nervózna aj maličká, viac plakala. Na tú staršiu dcéru som ani nemala čas, akoby som si ju chú´da nevšímala, našťastie sa jej stále venoval manžel, keď bol doma.
našťastie bolo leto, vonku krásne počasie, chodila som von a slniečko mi dávalo energiu :slight_smile:

Nebojkaj, bude lepšie, najhoršie obdobie máš za sebou, kedy detičky moc nevnímajú - aspoň moje boli uplakané prvé 2 mesiace...museli sa stále nosiť na rukách...potom už začali vnímať veci okolo, usmievať sa, hrať sa... :wink:
Držím palčeky, nech to vydržíte. Občas by bolo dobré, keby ti niekto postrážil deti a ty by si sa vybehla odreagovať aspoň na prechádzku. Viem že to je ťažké, ale možno sa niekto nájde vo vašom okolí...alebo manžel nech ich na hodinku povaruje sám...
18. feb 2009 o 10:28  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Ahoj Julief, uplne sa viem do teba vcitit. Aj ja som mala take problemy, ked sa mi narodila dcerka. Bola to asi poporodna depresia. Mala spala, ja som lezala pri nej a od strachu ma bolelo brucho. Od strachu, ze sa zas zobudi a ze bude plakat, od strachu, ze sa mi zmenil cely zivot a najblizsi rok nebudem mat cas pre seba, od strachu, ci to zvladnem. A to som mala len jedno dieta, ktore bolo zdrave a krasne, len strasne urevane. Bola som taka unavena a nevedela som si oddychnut a povedat si, ze ved o nic nejde. Tie pocity vraj zapricinuje aj hormonalna nerovnovaha v suvislosti s kojenim.
Ale u mna mal na tom podiel aj moj muz, ktory si nezelal a by u nas bola par tyzdnov moja mama (ktora inak byva 200 km od nas), ktora mala cas a ochotu mi pomoct a podporit ma a s ktorou mam vyborny vztah. Lebo mu vadila. Choval sa k nej odporne, daval najavo, ze si ju tam nezela a po tyzdni odisla. Potom k nam prisla jeho mama, ktora mi je dost cudzia, aj ked sa snazila. On bol malo doma a zacal sa ku mne chovat pohrdavo, ze som zla matka, ze neviem vsetko zvladnut perfektne, ako jeho kolegyne a ze potrebujem mat pri sebe mamu. Proste, nie div, ze som mala depresiu, stracala mlieko a nechutilo mi jest. Zacala som chodit aj ku psychologovi.
V kratkosti, mne sa vratila skvela nalada a zacala som si uzivat malu az ked som s nou odisla k nasim. Pokazila som si to s muzom, ale nemyslim si, ze by bolo spravne trapit sa s nou sama pocas celej zimy v neprijemnej atmosfere, ked nasi su na dochodku a chceli mi pomoct a je u nas laskyplna atmosfera. Ale moje riesenie problemu Ti asi nepomoze. Mozem ti povedat, ze po ukonceni 4 mesiaca, by to uz malo ist lepsie, da sa najst aj chvilka casu na vydychnutie a pre seba. A ist k psychologovi nie je ziadna hanba. Mnohe prvorodicky za nim chodia.
18. feb 2009 o 12:11  • Odpovedz  •  Páči sa mi to (1)
Mal by ti niekto s nimi pomoct. Ved nikde nie je napisane, ze zena je povinna to vsetko zvladnut sama. Kedysi podla mna pri babatkach boli viacere zeny, bud pomahali stare mamy, sluzky, pestunky, alebo pribuzne. Len dnes ma stihnut zena vsetko sama, navarit pri vkuse placucom dietati, upratat, aj dobre vyzerat a aj na muza si najst cas. To sa jednoducho (aspon pocas prveho polroka) neda podla mna.
18. feb 2009 o 12:23  • Odpovedz  •  Páči sa mi to (2)
autor
Ahojte,kocky, dakujem vam velmi pekne.. Trosku ste ma upokojili.. Dufam, ze tie pocity prejdu..

Annag: kedze uz bohuzial nekojim, tak papaju Nutrilon1-HA, spapaju plus/minus presne taku davku na den, kolko pisu. Cize okolo 600 ml denne (maju okolo 4 kil teraz kazdy). Papaju rozne, obcas si vypytaju aj po dvoch hodinach od posledneho krmenia, ale obcas v noci prespia aj 5 hodin a pocet davok je od 6 do 8 denne. Zalezi, kolko sa im podari spapkat na jednu davku, co je tiez rozne. Ved ani nam ludom nechuti stale rovnako. V noci spinkaju relativne dobre. Po krmeni ich davam este na polhodinku do zvysenej polohy, no potom ich prelozim na chrbatik. Cez den spinkava jeden aj na brusku - ma to hrozne rad. Toho druheho nedokazem dat na brusko - nepaci sa mu to ani trosicku.
Myslis, ze je chybou sposob krmenia? Ze nejedia rovnake davky a v rovnakych rozostupoch?
20. feb 2009 o 21:47  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
julief,

písala si totiž, že sú nervózni pri papaní a vrackajú mliečko. Ak dieťtko dostane do seba príliš veľkú dávku mliečka, tak sa mu mliečko môže vracať späť spolu so žalúdočnou kyselinou. Vzniká záha, má potrebu ju zapiť, bolí ho bruško .... prakticky všetky deti majú mierny reflux, teda zvierač pažeráka im nefunguje na 100% a zjedený obsah sa vracia späť - niekedy len do pažeráka, niekedy aj viditeľne grckajú. Takéto deti majú neustálu potrebu stále piť, resp. vyzerajú ako hladné, resp. sa dožadujú čoraz väčšej dávky mliečka. Niekedy sa deti náhle aj po hodine prebudia s veľkým plačom, niekedy slinia, grgajú veľa, majú štikútku ...

- pri refluxe sa teda odporúčajú menšie dávky (50-80ml) a častejšie. Skús vypozorovať, po akom množstve vypitého mliečka sa cítia lepšie či horšie (u každého to môže byť inak). Niekedy ozaj pomôže úplne rovnaký interval povedzme u Vás každé tri hodiny po 80 ml, alebo 60 ml každých 2,5 ....
21. feb 2009 o 00:33  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Jednoducho si uvedomiť, že treba ďalšiu pomoc, inak začne začarovaný kruh. V podobnom stave som bola pri prvom dieťati. Mala som nepríjemný zážitok s nemocnice. Celé tehotenstvo, strach o deti, všetko na Teba vplýva. Keď nekojíš, možeš si odbehnúť aspoň pobzerať výklady. Ak majú dobrú imunitu, bež medzi ľudí. Milé pohľady a slová aké máš krásne deti Ťa povzbudia. Stanov si a popros o varovanie aspoň raz do týždňa na hodinku. NIESI ROBOT, ALE MAMA.
26. feb 2009 o 13:00  • Odpovedz  •  Páči sa mi to (2)
no ten plač poznám ja som bola na dvojičky sama , lebo ocko pracuje od rána od 8 do pol noci a keď mal voľno chodil na fušky. Prvé 3 mesiace som si vravela že si to hodím, nestíhala som jesť celé dni som sa točila len okolo báb ani na záchod som nestíhala. Hlavné čo je obrniť sa proti plaču. A vydržať to , keď baby začali chodiť od 11 mesiaca to bolo super. Ja som mala to šťastie, že som rodila normálne a nemala som žiadne komplikácie, baby sa narodili v 39 týždni veľké, zdravé, domov sme išli hneď a už som fičala. Kojili sme sa do 14.5 roka tak spánok to som nepoznala, ale čím boli staršie tým to bolo lepšie. Čiže sa len vyplakať a fungovať ďalej aspoň mne to pomáha. Lebo nemám koho poprosiť o pomoc, jednoducho musím ísť ďalej. Naj horšie bolo to kojenie, že ani ocko s nimi nemohol ostávať sám možno na pár hodín keď sa začali už prikrmovať, proste potrebovala som ísť medzi ľudí ku kamoškám. A snažila som sa aj s babami chodiť čo najviac von medzi ľudí už cca od tých 5 mesiacov, aby ten deň bol aspoň trocha o inom. Musíš vydržať najhoršie sú 3 mesiace potom ešte ďalšie 3 sú nič moc a potom to je ok dá sa aspoň podľa mňa.
1. sep 2012 o 16:20  • Odpovedz  •  Páči sa mi to (2)
14,5 mesiaca oprava
1. sep 2012 o 16:31  • Odpovedz  •  Páči sa mi to (1)
@julief to je normálne, že ťa prepadávajú také myšlienky. Podľa mňa je Tvoja situácia momentálne nezvládnuteľná jednou osobou. Teda ja osobne by som to nezvládala. Potrebuješ rozhodiť siete na všetky strany, aby Ti aspoň na hodinku denne niekto s nimi pomohol. Kľudne to môže byť aj staršie dievča či chlapec od susedov, ktorí sa s bábom trošku zabavia, na striedačku ideálne s nejakými dospelými, či už rodinnými príslušníkmi alebo priateľmi. Neverila by si, koľko vitálnych dôchodcov sa doma strašne nudí.. Netreba sa báť alebo hanbiť pýtať o pomoc.

K manželovmu pracovnému času asi toľko, že treba prehodnotiť, či je ozaj nevyhnutné, aby chodil domov tak neskoro. Ak by sa čo len trochu dalo, tak by sa mal aj on v rámci možností prispôsobiť zmene vo vašom živote v podobe dvoch detí naraz.

Veľa šťastia a trpezlivosti prajem :wink:
1. sep 2012 o 16:34  • Odpovedz  •  Páči sa mi to (1)
@julief
Teraz pozerám, že už majú tri roky :slight_smile: Tak ste z najhoršieho už dva roky vonku, čo? Bolo by fajn, keby si napísala, ako ste to zvládli a ako sa darí teraz - pre iné mamy , rovnako "postihnuté" ťažkou životnou skúškou :grinning:
1. sep 2012 o 16:37  • Odpovedz  •  Páči sa mi to (1)
@dobromila no ozvala sa@julief?
15. nov 2012 o 21:09  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Tvoj príspevok