Ako sa vyrovnať s minulosťou a žiť ďalej?
Ahojte .Ma niekto skúsenosť stým ,že akoby nevedel pustiť minulosť ?Je to už niekoľko rokov čo som úplne zmenila život a stále rozmýšľam nad minulosťou.Odisla som z rodného mesta, nechala som prácu ktorú (až teraz mi to úplne došlo)som milovala .V novej práci v cudzom meste som nebola vôbec spokojná ,ani stým kde bývam momentálne.Stale sa v spomienkach vraciam do minulosti,spomínam na zážitky, ľudí ktorých som už dávno nevidela ,akoby som si myslela že sa to môže znova zopakovať aj keď mi rozum hovorí nie už sa to nemôže vrátiť lebo je to minulosť.Neviem to v sebe proste pustiť .Keď sa vraciam do rodného mesta a vidím miesta kde som zažila veľa pekného je mi do plaču.Momentalne som na materskej a návrat len tak nieje jednoduchý z rôznych dôvodov.Dakujem za prečítanie a normálne odpovede .
@anonym_autor smer psycholog
Vyhľadaj odbornú pomoc, nie si ok. Veľa šťastia
@anonym_autor ak sa ti to deje mozno tam nie si spokojna, nieco nie je tak ako by malo byt, ano je to ine, nikoho nepoznas, ale aj tak si daj otazku, ci okrem beznych zmien je vsetko v piriadku?
@anonym_autor S muzom mate vztah v poriadku ? Vsetko ok ? Nesla si tam kde si len koli nemu ?
ak ti v tej minulosti bolo dobre je to uplne normalne ze sa v case nepohody k tomu vracias.
raz tu bola tema kde ludia psali o najstastnejsich rokoch svojho zivota, alebo ako im bolo v detstve alebo mladosti. obrovske mnozstvo ludi nemalo dobre detstvo ani pubertu a ich spomienky nie su uplne pozitivne. takze taky clovek to nepochopi.
mnoho zien pisalo ze ich najstastnejsie obdobie a jediny zmysel a naplnenie je rodicovstvo. v pohode kazdy to ma inak.
ja ti rozumiem. ja povazujem za najlepsie obdobie svojho zivota roky medzi 14 a 25 rokom zivota. milujem tie spomienky. zazitky. dodnes sa na nich s kamoskami bavime a nevymenila by som ani minutu z toho.
mala som dobre detstvo, a nemam sa teraz rozhodne zle po ziadnej stranke. vlastne zijem naozaj dobry zivot, ale skratka tiez su chvile kedy zijem z minulosti. najcastejsie ked nieco nefunguje v tom terajsom. choroba, alebo vela starosti v paci, s detmi....
tym chcem povedat ze ta chapem. a ze asi fakt nieco nefunguje v tom tvojom terajsom.
mas pravdu v tom, ze aj keby si zostala aj tak by sa tvoj zivot zmenil. ja som zostala a aj vacsina mojich kamosiek tiez, ale kazda mame svoje rodiny sme sice v kontakte kedykolvek treba, (mam naozaj celozivotne kamosky s ktorymi to tahame 40 rokov) ale uz tie stretka nie su take ako ked sme mali 17. myslim tym bezstarostne, blaznive... mame povinnosti a ked si uchmatneme cas furt je to o tom ze niektora ma doma chore dita, druha ssa ponahla za chorou mamou, tretia ide na nocnu... proste je to ine. aj u teba by bolo. skus tie vztahy aj ked su daleko udrziavat aspon online a sem tam nazivo. casom sa mozno situacia zmeni.
je podla mna strasne tazke odist a vsetko nechat tak, ked si mala puta. lahko sa niekomu hovori ked puta nemal a rad meni miesta. aj taki su a je to v poriadku.
vytvorit si novy zivot od zakladov nie je jednoduche.
ak ti v tej minulosti bolo dobre je to uplne normalne ze sa v case nepohody k tomu vracias.
raz tu bola tema kde ludia psali o najstastnejsich rokoch svojho zivota, alebo ako im bolo v detstve alebo mladosti. obrovske mnozstvo ludi nemalo dobre detstvo ani pubertu a ich spomienky nie su uplne pozitivne. takze taky clovek to nepochopi.
mnoho zien pisalo ze ich najstastnejsie obdobie a jediny zmysel a naplnenie je rodicovstvo. v pohode kazdy to ma inak.
ja ti rozumiem. ja povazujem za najlepsie obdobie svojho zivota roky medzi 14 a 25 rokom zivota. milujem tie spomienky. zazitky. dodnes sa na nich s kamoskami bavime a nevymenila by som ani minutu z toho.
mala som dobre detstvo, a nemam sa teraz rozhodne zle po ziadnej stranke. vlastne zijem naozaj dobry zivot, ale skratka tiez su chvile kedy zijem z minulosti. najcastejsie ked nieco nefunguje v tom terajsom. choroba, alebo vela starosti v paci, s detmi....
tym chcem povedat ze ta chapem. a ze asi fakt nieco nefunguje v tom tvojom terajsom.
mas pravdu v tom, ze aj keby si zostala aj tak by sa tvoj zivot zmenil. ja som zostala a aj vacsina mojich kamosiek tiez, ale kazda mame svoje rodiny sme sice v kontakte kedykolvek treba, (mam naozaj celozivotne kamosky s ktorymi to tahame 40 rokov) ale uz tie stretka nie su take ako ked sme mali 17. myslim tym bezstarostne, blaznive... mame povinnosti a ked si uchmatneme cas furt je to o tom ze niektora ma doma chore dita, druha ssa ponahla za chorou mamou, tretia ide na nocnu... proste je to ine. aj u teba by bolo. skus tie vztahy aj ked su daleko udrziavat aspon online a sem tam nazivo. casom sa mozno situacia zmeni.
je podla mna strasne tazke odist a vsetko nechat tak, ked si mala puta. lahko sa niekomu hovori ked puta nemal a rad meni miesta. aj taki su a je to v poriadku.
vytvorit si novy zivot od zakladov nie je jednoduche.
Ďakujem za normálnu odpoveď malokto chápe čo som tým všetkým chcela povedať 🙂
Raz som čítala toto: "Ľudia robia prácu, ktorú nenávidia, len aby mohli bývať a bývajú tam, kde nechcú, len aby mohli pracovať." Väčšina ľudí nedokáže nabrať odvahu vymaniť sa z tohto absurdného kolotoča. Urob všetko pre to, aby si svoj život zmenila, aby si žila tam, kde si šťastná a spokojná. Neplánuj si postup a drž sa ho, kým nedosiahneš svoj cieľ. Ja som napr. predala byt v meste, kde mi všetko liezlo na nervy a odsťahovala som sa na samotu. V živote som nemala lepšie bývanie a tento krok som nikdy neoľutovala. Chcelo to len odvahu ísť si za svojim snom a risknúť to.
@anonym_autor akoby som to ja písala. Lenže ja už som po 40-tke a som preč 12 rokov. A čím som staršia, tým je to horšie. Akoby som ani nežila v prítomnosti, len prežívala.
Ja ta chapem a to sa zdrziavam v manzelovom bydlisku mozno mesiac z roka pracujeme v zahranici a proste neviem si tam zvyknut, nepaci sa mi tam a volam to tam “dedina” aj ked to bolo z mesta do mesta ale nastastie o par rokov mame plan vratit sa do mojho mesta
@anonym_autor kľudne mi môžeš napísať, ak by si chcela. Ja už som síce o dosť staršia od teba ale úplne ťa chápem, lebo prežívam to isté. A som žena 🙂, ak by ťa môj nick zmiatol náhodou.
@anonym_autor aj ja som odisla 100km z mesta na "koniec sveta" kvoli manzelovi. Aj ja som sa citila dost osamelo a opustena v cudzom kraji, trochu ine zvyky, ine trochu narecie a nikoho okrem manzelovej rodiny som tam nepoznala. Ale v malom meste som postupne spoznavala ludi, najviac na prechadzke s detmi a potom ked zacali chodit do skolky, skoly...tak uz poznam kopec ludi, az to je niekedy blbe 😀...ale taku dobru kamaratku na pokec a blizsi vztah som uz nenasla. Ale aj kamosky a znami z rodneho mesta uz ziju svoje zivoty. Obcas k niekomu ideme, lebo to je nasa krvna skupina...tu sme takych akosi nenasli, sme aj introverti a po RD mame problem sa stretnut castejsie aj rodinou.
Takze cez deti som dost spoznala tu ludi.
Ale ja som tu spokojna, do rodneho velkeho mesta by som uz nesla.