Fyzické tresty na deťoch: Prečo ich obhajujeme?

Ak dieťa trestáš alebo biješ v detstve, dieťa si nikdy nepovie, že rodič zlyhal, že to on urobil chybu. 

Povie si, že ono je to zlé a bitku dostalo preto, LEBO SI JU ZASLÚŽILO. - to je koreň celého problému. Ak by priznalo, že mu rodič ubližuje neprávom, stratilo by jediný pocit bezpečia, ktorý vo svete má. Preto si vytvorí v hlave obranný mechanizmus. Uverí, že ono je to zlé a že si bitku zaslúžilo.

Lebo dieťa, ktoré je trestané alebo bité neprestane milovať rodiča, ale seba. Je to ten moment, kedy sa dobrovoľne rozhodne nenávidieť seba, aby mohlo ďalej milovať rodiča. Jedno, či je to facka, plácnutie po zadku alebo mlátenie, lebo konieckoncov väčšinou to nie je len o tom, ale aj o slovách. A slová majú veľkú moc.

Tento proces, nazvime to proces, sa ním tiahne až do dospelosti. Priznať si v 30 alebo 50-tke, že rodičia pri mojej výchove zlyhali a ubližovali mi zbytočne, by znamenalo totálne zrútenie celého sveta a pocit obrovskej vnútornej prázdnoty. Celý život veria klamstvu o výchovnej facke len preto, lebo pravda o zrade zo strany svojích rodičov je príliš ťažká na unesenie. Celý život veria tomu, ŽE SI TO ZASLÚŽILI.

Takým ľudom je absolútne zbytočné niečo vysvetľovať, pretože bolesť a bezmocnosť toho malého dieťaťa vytesnili a prijali to ako zaslúžený trest aj preto... lebo to tak nebolí, ako by sa mali pozrieť pravde do očí a priznať si ju. 
„Bili ma a som tu“ je v skutočnosti veta: „Musím veriť, že to bolo správne, inak by som musel prijať, že moji rodičia mi ubližovali.“
Priznať, že biť deti je zlé, by znamenalo priznať, že im rodičia ubližovali zbytočne.

Ak rodič povie svojmu synovi, dcére alebo niekomu pred nimi - „Aj ja som bol bitý a zaslúžil som si to“, alebo „Jedna facka, ešte nikomu neublížila“, automaticky im tým hovorí, že ubližovať je v poriadku a utvrdzuje ich v pocite, že si to zaslúžia, že sú zlí a že ich bolesť nieje dôležitá a ich pocity sú nepodstatné.

Priznať si, že vaši rodičia zlyhali, bolí viac než samotná bitka. Preto si ju v dospelosti obhajujú a niektorí až agresívne. Zastaviť tento kolobeh vyžaduje odvahu priznať si, že to nebolo v poriadku. Ak túto pravdu prijme viac ľudí, svet sa stane bezpečnejším miestom nie preto, že by to prikázal zákon, ale preto, že rodičia už nebudú chcieť prenášať svoju potlačenú bolesť na ďalšiu generáciu.

Uvedomenie si, že „výchovná“ nebola zlyhaním dieťaťa, ale neschopnosťou dospelého zvládať vlastné emócie, je prvým krokom k prerušeniu tohto kruhu.