Ako zvládnuť výchovu 9-ročného chlapca?
Ahojte viete mi už niekto pomôcť poradiť dnes som sa už rozplakala. Som sama matka živitelka mám 9 ročného syna a vôbec ma nepočúva ja už neviem akú taktiku naňho zvoliť. Keď mu poviem pod domou z vonku odvrkne mi nejdem chod sa umyť nejdem umyť zuby nejdem ucit sa nejdem. Veľké boje sú u nás a ja už nevladzem.
Na ešte napadlo: namiesto vety: chod sa umyť! Môžeš povedať : potrebujeme o 10minut vyraziť, zvládneš dovtedy byt oblečený a mať umyté zuby? Namiesto ideme domov! Môžeš povedať v predstihu: Janko, ešte o 5 minút ideme domov! Co sa týka učenia, skúste spolu vymedziť čas - niekomu vyhovuje, keď príde zo školy a hneď sa učí a až potom oddychuje, niekto chce si dat najprv pauzu a potom sa učiť. Namiesto príkazu chod sa učiť, skus sa ho opýtať, ako by si mu mohla ten čas urobiť príjemnejším....mas mu pomôcť? Máš ho nechať tak? Ok, ty mu dôveruje, že urobí úlohy/písomky najlepšie, ako dokáže... Nech vie, že keď potrebuje pomoc, si tam, ale učí sa pre seba, nie pre teba.... Moja známa vždy hovorila synom, na predmety, ktoré nemali radi, že musia sa to učiť preto, aby trénovali mozog..lebo inak reálne využijeme iba zlomok informácií, ktoré sme sa v živote naučili.... Ale nasávanie informácií pomôže nášmu mozgu nestarnúť, nezleniviet...
A uznanie pocitov ma veľkú silu! Napr zlatko, viem, že najradšej by si sa tu hral s loptou do večera... Problém je, že ešte ta čakajú úlohy.... Do hrajte toto kolo, a ideme domov!....
Držím palce, a ak to nepôjde, fakt sa porad so psychológom, vedia veľmi dobre nasmerovať.
@zemanova28 jednoducho neposlúchnu týždeň zaracha alebo mu zákaze to čo ma rad mne dcéra došla neskoro domov povedala mi bola som s kamoskou čo nechodí do našej školy a ja tvoj problém týždeň nepôjdeš von a ani na tréning a vermi bola síce udiať ale už to neurobila
@zemanova28 Akoze z mojej osobnej skusenosti, ked som bola sama. Viem, ze som mnohokrát ustúpila, lebo som mala vtedy pokoj, nebola som dôsledná, bolo mi jednoduchsie to nechat tak ako ist do konfrontácie, nemala som silu a cas vysvetlovat, nemala som ani energiu na konci dna riesit nieco s dietatom, nemala som trpezlivost. Islo o obdobie vzdoru. Isla som za detskou psychologickou, lebo som sama diagnostikovalia svoje dieta, ze nie je normalne. A ona sa nad tymi situáciami normalne usmievala, ktore som ja hovorila ako tragediu sveta, lebo ja som mala tvrdú vychovu a musela som posluchat na slovo a teda ja som porovnala seba a jeho. Psychologicka mi povedala, ze nie je problem v dietatu ale vo mne. Za mnoho veci ma pochválila, lebo som hrala ulohu matky aj otca. A po jednom sedení s nou mi dala par rad ako reagovat. A ja som sa teda zacala snazit byt viac prítomná. Vedome prítomná hlavou. A ono to vazne malo uz po 3 tyzdnoch vysledky. Ano nebolo to ucenie, lebo to si myslim, ze mnoho deti bojkotuje. Moj maly mal vtedy 3 roky. Potom som si nasla partnera a ten zas naopak, trpezlivý, dokazal vysvetlovat, ze uz ani mna to nebavi pocuvat. Ale funguje to. Viem sa uplne vcítiť do tvojich pocitov, lebo je tazke fungovat 24 hodin denne. Lebo ta nema kto zastúpiť a proste nie je tam ten chlap, ktory sem tam zaveli a deti poslúchnu. A prave preto je dolezite aby si nasla tu silu. Napriklad mne maly povie najviac vecer. Mame taky zvyk, to bol jeden z typov tej psychologicky, ze si vecer ľahneme, prečítame si nieco alebo sa rozprávame. Aky si mal den, co sa ti pacilo a co sa ti nepáčilo dnes. A rozpravam aj ja malemu, tam prichádzame k témam, ze teda zase cirkus pri uceni, taky si sikovny, na ucenie to staci 15 minut ale cirkus okolo ucenia je hodinu. Ze naco to je dobre…. Iba ja kričím, ty sa urazis, ja som v strese a pokazené poobedie mame obaja. Skusme to zajtra spravit inak. Prekonaj ten odpor a mame to za chvilu naučené. 3-4 rocnik boli najhorsie co sa tyka toho nútenia do ucenia ale teraz je piatak a uz je to lepsie. Samozrejme, ked pride domov muz, tak vsetko to kmitá inak. On sa spyta, ze si nauceny a sup uz to bolo bez cirkusu. Pricom sranda je ta, ze ja davam tresty. Moj muz deti nikdy ani len necapol po zadku. Ale je zase dôsledný. To znamena, ze ak povie, ze sa nenaucis nie je elektronika, tak jeho neobmäkčia. A asi to bude aj ta moja chyba, ze vedia, ze mna Ano. Takze z mojich skusenosti je dolezita ta dôslednosť ale sucasne blízkosť, kedy uz 9 rocny pochopi, ze to spravanie sa musi zmenit.
@zemanova28 veľmi dobré rady od @bolarazjedna, úplne súhlasím. A ešte jedna rada - nechci hneď zmeniť všetko. To nejde. Nájdi si jednu situáciu, v ktorej chceš zareagovať inak, ako doteraz. Priprav si ju, premýšľaj, čo hovoríš v tej situácii bežne a čo povieš "po novom". Skúšaj, pozoruj zmenu a ak nastane posun k lepšiemu, tak nezabudni použiť znova. Takto postupne vieš "ošetriť" všetky tie situácie a pôjde to čoraz ľahšie, len musíš vydržať. Je veľmi ťažké meniť naraz všetko, si len človek, máš toho na pleciach až až. Tak choď na to pomaly, postupne. Dovoľ si aj zlyhať, je to v poriadku, každý to tak máme. Nevzdávaj to, ak niečo nevyjde, skús to znova alebo inak. Držím palce.
@akvi áno chcela by som to zmeniť všetko naraz aby nám bolo dobre. Strácam trpezlivosť nervi priznávam sa. Ale dnes som sa držala a vždy som rozmýšľala čo ako mu poviem. Keď bol vzdor za úlohy mne sa nechce tiež som mu povedala mne sa nechce variť môžme si to vymeniť ty chod variť ja napíšem tie úlohy za teba a ty navar za mna a ešte treba ísť do obchodu to sa mi tiež nechce. Odpoved bola taká vieš čo mami navar ja idem tie úlohy spraviť.Co je u nás veľký pokrok.
@zemanova28 vidíš, super, to je pokrok. A stačilo len vyskočiť z toho stereotypu a skúsiť niečo inak. Buď trpezlivá, neboj sa, ono sa to začne meniť postupne. Mne veľmi pomáha jedna rada, ktorú som kedysi čítala. Skús si predstaviť dieťa ako hosťa. Ani na hosťa by si nekricala, ani mu nevyčítala, proste by si sa snažila komunikovať s rešpektom. Tak vždy, keď nevieš, ako von zo situácie, predstav si miesto dieťaťa toho hosťa a hovor akoby jemu. Mne to veľmi pomohlo v takých tých situáciách, kedy som reagovala prehnane, napríklad syn rozlial mlieko a mne hneď išlo, že "nevieš dávať pozor?" Proste taká prvá úplne blbá reakcia, obzvlášť, ak je človek unavený. Veľmi ma to mrzelo, ak som takto reagovala a naučila som sa zastaviť sa v tom, predstaviť si hosťa a povedať - nevadí, že si rozlial, to sa stáva, handricka je v skrinke.
@akvi ja som vybusny tip. Takže sa ja veľmi snažím vždy sa napichnúť a porozmýšľať otom čo poviem. Veľké emócie ma hneď zaplavia a niekedy ani to tak nemyslím a hlavne keď som po 12 hodinách v práci keď ma protesty tak zurim.Skusam aj ja zmeniť aj sama seba.
@zemanova28 áno, bez zmeny samej seba to nepôjde, ono tie reakcie dieťaťa sú väčšinou odpovede na tvoje reakcie. A ty si už prvú zmenu spravila - uvedomujes si to. A to je asi najdôležitejšie, pretože nad tým premýšľaš. Neboj sa, ono to príde, len treba trpezlivosť.
@zemanova28 rastie, skusa,mentalne je dalej ako bol pred rokom. Telesne tresty akurat sposobia vacsi vzdor,dospely to ma tazke,ale stale musi byt ten rozumnejsi.U nas vzdy davam casovy udaj, s predstihom. A potom proste iba na tom trvam a meliem si svoje. To je horsi trest ako zaracha 😂 ci nejake zhabanie veci. Vacsinou to otocime na srandu a ide. Lebo ja som trest sam o sebe 💃🏼
@akvi skúsim snim teda aj inak komunikovať za vyskúšanie už nič stratiť nemôžem. Skúsim teda používať vety že tomu rozumiem a nie vyčítať všetko stále. Možno mi bude viacej dôverovať aj keď o to sa snažím celi čas ako mama.