Je dlhý plač pre bábätko škodlivý?

@kamillla56 neskúmala som nikdy tieto veci. Nehľadala som vedecké dôkazy toho alebo oného. Máš dieťa, si mama, rob podľa toho, ako to cítiš. Ja som nemala srdce nechať plačúce dieťa len tak. Nepraktizovali sme ani "kontrolovaný plač". Vždy sme uspávali tak, aby boli spokojné a aby im bolo dobre. Aj na prsníku, aj na rukách, keď už som nevládala nosiť, tak spolu so mnou v posteli. Bez plaču. Teraz majú babuľky 6 a 8 rokov a rozmaznané určite nie sú.
Ešte doplním, po prečítaní prvého príspevku - nikdy sa mi deti nehodili o zem, nevyrevávali si veci ani doma, ani v obchode, ani nikde. To má do činenia s niečim úplne iným, než s nosením 🙂

Ak je ten dlhší plač sposobený tým, že bábatko je odližené napr. v postielke a evidentne chce isť k mame, to škodlivé určite je..O tom je už kopec článkov aj na nete...Teória vyplakávania a učenie sa na samostatné spanie cez plač, či nenosiť kojenca na rukách aby asi náhodou nezvyklo a nemanipulovalo nami, je už dávno prekonané, a je to nepekný pozostatok výchovných postupov z minulých dôb..Mne je z toho tak smutno, už len ked o tom počuje. .Niekto može mať iný názor, a chce si dieťa "vychovať" k tomu, aby čo najrýchlejsie spalo v samostatnej postielke, nenaučilo sa byť na rukách a neviem čo ešte..nech sa páči, prikazovať rodičom nemožeme, ale sú to velmi škodlivé praktiky...Doporučujem si napr. prečítať knihu Koncept kontinua, prečo malé detičky do cca.6messiacov alebo viac najviac zo všetkého potrebujú práve mamu a nosenie na jej rukách/hrudi... Mnohí ludia povedia, že aj my sme sa tolko nenosili a spali sme selektovane, a tu sme a nič nám nie je..To je na uváženie...Ano, žijeme. Napr.autorka popisuje dosť závažné následky nekontaktného rodičovstva (niekedy už aj na mna trocha silné slová, ale zrejme má pravdu-nemám knihu po ruke, tak neviem teraz citovať).

@alaguema ano, v podstate tie deti, ak sú na to pripravené, samy chcú, naučia sa spať osamote a tak...ja vzdy hovorím, ze snad tá naša malá nebude pri nás spať do dospelosti :D tiež uspávame tak, aby bola spokojná. a ked je spokojná ona, som aj ja 😲

@sardinka336 Neobhajujem vyhovorky.. ale ano, jedna zla skusenost-tym skor skusenost systematicka a dlhodoba z raneho detstva moze hlboko a vazne ovplyvnit prezivanie, emocionalne ladenie a psychicku odolnost celkovo. Samozrejme sa s tym da nieco robit, len treba toho cloveka priviest na poznanie, ze sa da+ sam musi chciet. Ta osoba sa nevyhovara, ona to tak naozj zije! Ako aj alkoholici a narkomani... So vsetkym s da pracovat

@emilia25 Dieta sa nosenim neda rozmaznat, to uz je snad stara vec, hlavne pre tych, co citaju na netu... Ano, poznam z rodiny, ze dieta takto fialovelo, nedychalo, odpadavalo... velmi casto je to reakcia na nekludnu/nervoznu/neuroticku matku- najlepsie je, ked sa dieta ani nedostane do takej situacie- treba hlavne reagovat co najkludnejsie, ked vidim, ze place a nedycha, casto staci mu zlahka fuknut do tvaricky al. obtriet mokrym uterakom a osusit.

@andrejta mam ich 4 nie jedno.a mna moje deti neobtazuju ale tiez som neni ich sluzka aby som skakala ako oni budu piskat ani ja ani moj muz.a moja rodina je najdolezitejsia na svete a moj muz a moje deti.sme na deti obaja nie len ja ale dvaja.co niektory rodicia hlavne zeny zabudaju ze su nielen matkami ale aj zenami.

@libka28 tak u nas sa to stalo len raz ked mal prvordeny mozno 2 mesiace.a neuroticka som isto neni kedze ja mam stale usmev na perach takze tym to nebolo.Ale deti to mavaju normalne do 3 rokov potom ich to prejde kedze som to vtedy hovorila detskej lekarke.u nas sa to vyse neopakovalo a ani pri ostatnych som to uz nezazila.

@kamillla56 napriek tomu, ze som ani jedno dieta neuspavala na rukach, dovolim si tvrdit, ze praktizujeme vztahovu vychovu, mame totiz vztah matka- dieta. Intuitivne citim, co moje dieta potebuje. Napriklad ked milion matiek bude nosit deti v manducach a satkach a moje dieta tam bude revat ako tur, tak ho tam nebudem davat len preto, ze jeho vyvoj a psychika budu na to v buducnosti lepsie. A teraz k tvojej vete: " tak napriklad moje dieta 6 mesacne ked s nim lezim spolu na posteli a snazim sa uspat, tak place akokeby bolo nechane samo v postielke. Krici, robi mostiky, place az sa dusi, a je mu uplne jedno ze som vedla a ho hladkam alebo ho utisujem, place akoby som tam ani nebola. Zaspalo by jedine uplne vycerpane vyplakane, ,,rezignovane". Zaspi len na rukach - v nosici." A vies preco place a preco zapsi len tak? Lebo je zvyknute. Cely problem placu u vas je v tom, ze je to zvyk.

Aj tak mam pocit, ze taketo diskuzie vznikaju len pre jedno jedine: tato spolocnost je zatial stale nastavna na to, ze nas "deti obtazuju" a treba ich "naucit sa prisposobit". Ak mam dieta preto, ze ho naozaj chcem, zalezi mi na nom, chcem byt s nim, chcem ho vychovavat, milovat, dat mu to najlepsie zo seba, potom mi aj srdce a rozum povedia, co robit. Len sa vcitit, len si predstavit seba na mieste toho dietata- co by sa asi mne pacilo. Nechavat vyplakavat, nechavat samotne, davat v roku do jasli atd., to asi nie je zrovna ono... A myslim, ze ked toto nie je pre mna, tak sa zariadim a radsej deti nemam.

@kamillla56 jaaj moja, to chceš naozaj vedieť, aby si vedela ako vychovať vlastné deti, či chceš aby sa tu rozprúdila debata na 1000 strán? 🙂 Je to totiž nekonečná debata a odpoveď na ňu nájdeš len vo vlastnom vnútri. Ak by si chcela racionálne podložené odpovede, musela by si urobiť nejakú sociologickú sondu a pozrieť sa na vzťahy matiek a ich deti v dospelosti, na schopnosť tých "detí" v dospelosti komunikovať svoje problémy (lebo to je väčšinou plač dieťaťa), schopnosť žiadať pomoc a prijať pomoc, vytvárať si dôverné a otvorené vzťahy. Ja osobne si myslím, ze stretávam viac dospelých, ktorí sa trapia vo vnútri, stávajú sa do pozície, že všetko zvládnu sami aj vtedy, keď už nezvládnu a boja sa "plakať" (ukázať svoje slabosti), lebo očakávajú (podľa skúseností), že ich aj tak nikto nebude počúvať, reagovať na ich volanie, plač... Deťom by sme mali pomáhať poznať svoje pocity, pomenovať ich a naučiť sa s nimi žiť, nepotláčať ich, nehanbiť sa za nich. Rodič by mal reagovať a usmerňovať, viesť. Len tak sa medzi ním a dieťaťom vytvorí naozaj zdravá dôvera, bez závislosti, bez známok manipulácie zo strany rodiča, či vydierania z oboch strán...

@esther03 jasné, ani ja neuspavam vobec na rukách ...to bolo uz na mna vela, na to nemám síl....ale na prse :d :d

@esther03 nejde o zvyk, toto totiž popisuju mnohé matky úplne maličkých detí - novorodeniatok. Dieťa si nemôže zvyknuť na starostlivosť matky, tu totiž očakava uplne prirodzene. Ako som písala toto očakavanie je geneticky a biologicky podmienené. Dieťa ked sa narodí disponuje jedine silou priťahovať starostlivosť svojej matky, ktorá mu zabezpečí jeho prežitie a tiež jeho zdravý vývoj. Skús sa na to pozrieť trošku z pohladu dávnejších dejín (nie generaciu ani dve dozadu) a velmi krásne uvidíš suvislosti medzi tým čo dieťa chce, čo prirodzene očakáva a tým ako to fungovalo tisice rokov dozadu, čo máme zakodované v našich génoch - aké správanie prirodzene očakávame. Z pohladu vývoja ludstva je skutočne krátka dobra, čo sa deti separuju (i ked z pohlau jednotlivca čo sa dožije cca 70 rokov mu to môže prisť doba dlhá)

Mne napriklad uspava malu 7 mesacnu muz ja uspavam starsich vedla v izbe vzdy pri nich zaspim a muz ma pride zobudit mala nam prespi celu noc takze take stavanie v noci som nezazila ani pri jednom.muz nikdy z nasej spalne neodisiel aj ked vstaval za chvilu do prace ale vymenil ma ked sme mali taku prvu noc ked sme prisli z porodnice.takze ked budete zapajat aj muzov budete mat hned usmev na perach ako mam ja.

a čo sa týka uspavania na rukách resp, v šatkách nosičoch - to že to mnohé matky nezvládaju suvisí bohužial s tým, že naše telá su zo životného štýlu dnešnej doby skutočne zdegenerované preto gro mamičiek ma skoliozy nejaké problemy s chrbtom, atd atd. JEdnodcuho životný štýl ktorý vedieme z nas spravil také polokaliky. (netvrdím, že je to vina tých matiek, toto je proste tak)Tu nastáva ten problém, naše deti sa rodia s určitými očakavaniami, ktoré su v nich biologicky dané, chcu sa napr. uspavať aktívne za pohybu matiek ,na ktorých tele su, ale telo matky často krát nevládze kvôli už vyššie zmieneným skutočnostiam. PReto je to niekedy skutočne pomerne ťažké zladiť.

@libka28 potom je zaujímave zistit prečo v dnešnej dobe tak orientovanej pedocentricky je taka nizka odolnost voči stresu, zatazi a nepriazni ako takej...hovorím o školakoch. Naše babky čo sa narodili za vojny fakt neviem ako prezili a vyrastli z nich ,,normalny,, ludia.
Jedna zla skusenost sa da snad prekonat...a skusenost dlhodoba a systematicka je podla mna zase niečo ine - ano ta moze ovplyvnit moje prezivanie. Ale to ze prekonam z času na čas nejaky stres, ze musim prekonat nejaku prekazku to ma moze paradoxne obohatit, nemusi to zo mna spravit hned neuroticku trosku.
Taky priklad zo zivota, lebo na starších detoch je to skor viditelne. moj 10 ročny syn inak on je dost orevany a naladovy dodnes a začal plavat ako 5 ročny...ake sceny robil pri bazene, tak to by iny rodič davno vzdal, utekal von z vody, reval, no katastrofa. Ale ja som si povedala NIE - to prekoname. Vzdy som ho doviedla naspäť a povedala mu ze skusi, ze to dokaze a ma na to aby to zvladol. A dokazal to. Co mu teraz o dalších 5 rokov pomohlo lebo pred mesiacom musel podstupit dalšiu skušku chcel mat potapačsky preukaz. Povedali sme ok, zaplatíme to. Učenie na skušky bolo naročne, kvantum papierov na tak ,,male,, dieta a ešte sa učiť do škly. Plakal, nervoval ze to kašle...ze to uz nechce lebo to stalo obetu a jeho volny čas. Doma sceny a ja uz nervy v kybly ale povedala som si NIE - to prekoname. A prekonal to lebo sme mu nedovolili padnut a verili sme ze on na to ma a ze to da. A tak aj bolo....a takto to ma byt, problém nás ma posuvat vpred. Keby sme s mužom pozerali len na rev, vresk a ako sa mu nechce...tak dnes nema nič. Sme na neho hrdý lebo dokazal to čo ine deti nikdy nedosiahnu lebo pred prvým problémom a plačom, narekom a nechuťou uteču v prvom rade ich rodičia, ktorí to ,,nebudu pocuvat,, tak ustupia a deti sa tomu naučia tiež. Stoji to namahu? Jáááj...to tak nieeee...

dalsia potenciálne hádavá téma...pritom je je odpoved jednoduchá..a nemusí sa nikto urážat, ze zle vychováva svoje deti....je dokázané, že malí kojenci proste potrebujú pritomnost a náručie matky (nemyslím len nosenie s šatkách, kludne aj v rukách, ak by niekomu vadilo to propagovanie šatkovania, že šatkujúce maminy sú nejaké nad-matky alebo čo .to je uplne jedno), a po tom najviac túžia. A my by sme im ju mali dopriať. Také malé dieťa nami nemanipuluje, na to je už z bruška zvyknuté, a to je pre neho prirodzené, je to jeho potreba, ktorú by si malo naplniť, aby sa neskor mohlo uplne osamostatniť. Nemusíme ho mať zavesené na sebe celý den, to sa ani nedá, niekedy ho treba dat mozno aj do toho kocika, aj ked plače (naša malá kočík napr. neznášala), ked to inác nejde, a musíme niečo vybaviť alebo čo....
Deti plačú, niektoré viac, niektoré menej, rozprávat nevedia, tak ak sa im nieco nepaci, plačú...niekedy aj bez zjavného dovodu, hlavne večer niektoré deti plačú pred spaním zrejme z mnohých odnetov, ktoré tažko spracovávajú..to je normálne...Nikto ani nehovorí, ze ked je dieta trocha vacsie, napr. má vyše roka, že pri prvom smrkaní hned k nemu pribehneme a utišujeme, resp. ked má nervy a plače, hned ho chceme utíšiť, plač niekedy nie je zlý...ALE AK SA BAVíME o vyplakávaní, odložení dojčaťa, a jeho následnom plači, to je proste ZLE a nemalo by sa to robiť. Na tom sa asi zhodneme, dúfam, všetky...
Nikto ale snad netvrdí, že tu budem za chrbtom dieťata nonstop, čo si vymyslí, to mu zabezpečím, vymyslím mu x-alternatív, čo si može dať na obed a neviem čo...

a ako @libka28 hovorí, že niekedy spolocnost deti obtazujú (na toto slovo sa zrejme vela matiek urazí), resp. chcú aby sa co najskor prisposobili nášmu životnému štýlu...niekto vymyslí nejakú rýchlu metódu, napr. ako naucit dieta samé spať, samozrejme nejakým razantným štýlom, ale funguje to, tak to spoločnosť prijme, a roky to funguje, a zdá as to normálne, ved predsa dieťa musí byt samostatné...Vela vecí je pozostatok minulého rezimu, vtedy to bolo výhodné pre stáť, deti čo najskor odstaviť, po roku matka do práce, dieťa do jasiel, a ideme..len ho nerozmaznať.

Je vedecky dokazane, ze babatkam sa pri placi vyplavuju stresove hormony, ktore negativne ovlplyvnuju imuitu a tym, ze ich niekto blizky ignoruje, nechava vyplakat alebo nereaguje na ich plac, nechava v psychike dietata obrovske jazvy. clovek tak dava dietatu signal, ze tu pren nikto nieje, nikto sa nezaujima o jeho potreby a dieta rezignuje, prestane plakat, nauci sa, ze to nema zmysel.a taktiez prestane plakat, pretoze sa mu zapne sebazachranny mechanizmus, kedze dlhodoby plac by mohol poskodit jeho krehky organizmus, mozog zaveli prestat plakat a dat sa do "usporneho rezimu". odporucam predstavit si samu seba, ze placete, chcete, aby vas manzel objal a on vas zatvori v izbe a odide.a kazdu chvilu sa pride pozriet, ci este placete, pohladka vas a znova odide.aky mate z toho pocit?alebo stoji nad vami a hovori vam, neplac, ved nemas dovod, uz si obedovala, aj vycikana si, zima ti nemoze byt.nemas dovod plakat a radsej ta nebudem objimat, aby si si na to nezvykla.vyborna predstava, ze?

@sardinka336 tu ide tiež o vek dieťatka. Ak odieťa rastie prirodzene sa dostáva do situacii, v ktorých prežíva určitu frustráciu. Napríklad ak je babatko malinke, uplne prirodzene plníme jeho potreby velmi rýchlo promtne, dávame pozor, aby sa mu neublížilo atd... Proste je to malé bezpranné dieťa, ktoré je absolutne závislé na našej starostlivosti a tak aj matka sa chová tak (pokial sa tiež kvôli niečomu nechová patologicky, že jej materinský inštinkt je kvôli niečomu oslabený) aby dieťa ochránila, a zabezpečila mu všetko potrebné pre jeho zdravý telesný i duševný vývoj. Ako dieťa rastie, prirodzene sa dostáva do situacii v ktorých zažíva frustráciu (surodenecká rivalita, nejaké pravidlá, rešpektovanie práv iných osôb) kedy musí pochopiť, že svet je o nejakom tom spolužití a teda i o ustupkoch atd... Na túto frustraciu prirodzene raguje aj plačom aj hnevom atd... Je to normálne, su to reakcie, ktorými spracováva negatívne emocie vychádzajuce z toho, že nie všetko môže vtedy kedy chce. Je to vlastne fajn, že tuto frustraciu v určitej miere prežíva, lebo ho pripravuje do života, ktorý taktiež funguje na určitých pravidlách a tým sa učí v nom fungovať. JE fajn nechať dieťa vysporiadať sa s tou frustraciou, teda nechať sa dieťa i poplaať i pohnevať, nezakazovať mu ich prejaviť (teda nezahriakovať ho - nerev, kto to ma počuvať atd) ale na druhej strane nieje dobre staršie dieťa chrániť pred akoukolvek frustraciou a radšej mu dať vo všetkom povôli, len aby som ja nemusela byť konfrontovaná s jeho reakciou s ktorou sa vyrovnáva s negatívnymi emociami, ktoré prežíva. Samozrejme aj tu treba mať hranice, nechať ho napr plakať ak je to jeho spôsob ako spracováva negatívnu emociu.

@sardinka336 "potom je zaujímave zistit prečo v dnešnej dobe tak orientovanej pedocentricky ..."
no to to je tazká téma...
moji starí rodičia mali ťažkí život, bola taká doba, "život ich naučil", sú takí odolnejší...ale či proti stresu, to neviem, moja babka vzdy hovorí, že teraz je ten zivot iný, vtedy oni nemali tolko stresu, žilo sa pomalšie, viac v súlade s prírodou (možno aj to je ten rozdiel), deti vychovávali prirodzenejšie, často mali deti pri sebe (moja babka nie, ale prababky deti nosievali, ked pracovali, pri sebe, v šatke). My by sme povedali, že sa detom tolko nevenovali, Nerobili im tolko aktivít, hier, nemali tolko hračiek, boli len akosi súčastou rodiny, pozorovali , a rodiny boli vačšie, aj to je rozdiel medzi dnešnou dobou, ked matka 3roky doma s jedným dieťatom, a venuje mu síce skoro vsetok svoj čas, ale v takom byte je to niekedy tazké, dieťa treba nejak zamestnať, už nefunguje len to, že dieťa sleduje, čo sa deje okolo (na kazdodennom varení, upratovaní, žehlení nie je vela co pozerať)...POdla mojho názoru sa detom tolko venovat ani netreba, ak zijú tak prirodzene vo velkej rodine, tam je vzdy čo robit...ale ako sama matka s dietatom je to iné...Teraz samozrejme vela vecí preháname, aj s tou starostlivostou a stredom pozornosti niekedy...ale teraz je proste uplne iný zivot ako naše babky zili...
Najlepšou cestou by bolo podla mna naozaj sa vrátiť k základom, čo je prirodzené, čo nie, niekedy nie je na škodu si nečo vziať aj zo zivočíšnej ríše, a už to len zdokonaliť 🙂

No a na výchovu je n-názorov, od striktnej výchovy pre život až po výchovu nevýchovou...Každý ma hranice inde a pre každého je normálne niečo iné...

@vejula kiez by to pochopili aj ine matky... 😀 😀 teraz nehovorim o malinkom bábätku - tam nie je o čom. Ale vidim to uz u 3 ročných a vyššie...matky tým deťom ani nedovolia prežívat nejaku frustraciu, hned utekaju a zametaju chodničky, ustupuju len aby bolo ticho, klud...u starších vidim ze nemaju ziadne povinnosti len chodit do školy a kružky, samoobsluzne činnosti absentuju ešte v prvom ročniku ZŠ...hlavne ze vie celu abecedu, ale nevie sa samostatne najest priborom, zbalit si tašku, stolovať. A do tejto roviny sa niektorí rodičia nikdy nepreklopia. Ostavaju len v rovine ,,uspokojovania potrieb,,.

@wednesday1 presne tak, to uz je dokázané, o tom ani nemusíme diskutovať, ale stále čast spoločnosti neverí alebo čo.

@saimaa moje obe babky prezili 2.svetovu vojnu takze o pokojnom zivote nebolo ani reči, moja babka sa bala ze ich zoberu do koncentraku, druhej babke zase zomrela po vojne prvorodena dcerka lebo všetko bolo rozbité, pomoci nebolo. Zili jednoducho a skromne, vela času travili spolu. Ludia boli vdačnejší za všetko čo mali.
Dnešné deti su dovolím si tvrdit az premotivované, maju tolko podnetov ze ich je tazké zaujat...a su nimi tak otupené, ze by pri nich musel asi niekto vyskočit z okna aby si vobec niečo všimli. 🙂 Preto je pre mna az zarazajuce ked často čitam o ludoch, ktorí pochadzali zo skromného prostredia, mali vela surodencov a proste osud im nebol priaznivo naklonení a oni to predsa dotiahli vysoko - stali sa uspešnými. Svojho času som čitala knihu ,,Jak myslí milionáři,, kde boli pribehy o bratoch McDonaldových čo zalozili to rýchle občersvenie, Disney alebo známa Joyce Meyer roky sexuálne zneužívaná svojim vlastným otcom a podobne a myslím si ze spoločným znakom tam bolo, ze sa nikdy nevzdavali aj ked ich vykopli, aj ked sa nedarilo tak oni verili ze to prekonaju a dokazu. A tak aj bolo....a toto chyba dnešnej mladeži. Radšej sa budeme vyhovarat na to ze som nemala bonding, ze moja mama ma nezobrala na ruky, ze moj oco vela pracoval a ze taky bol režim a doba....ja si beriem priklady od ludi čo to prekonali, nie od tých čo sa poddali osudu a lutuju sa.

@esther03 neviem ci je to zvyk, kedze od narodenia v pohode spal v postielke aj kociku, a potom niekedy v 2-3 mesiaci, v priebehu par dni plac aj tam aj tam. A plakal kazdy krat kym som ho nezobrala. Mala som ho nechat tak aby si nezvykol na rukach?....

@sardinka336 no ved ja vravím, že mali tazký zivot...ale bol proste iný...(preto som napísala, čo mi povedala babka, lebo ona to tak povedala, že vtedy nebol ten "stres" tolko, lebo sa pomalšie žilo. Tiež som sa čudovala, že predsa z čoho máme my ten stres, ved sa máme vlastne dobre, oni to mali fakt tažké, ale bolo to vraj iné). Možno preto máme ten stres, lebo nie sme zvyknutí na tažký zivot, ako mali oni. Ale skor je to proste iné. Vsade všetko hučí, hmýri sa, hudba, reklamy, papiere, účty, úrady....je to iný zivot.. S tými deťmi máš pravdu, s tou premotivovanoustou, resp. strašne veľa podnetov...Už aj hračky/piesne pre deti, rozprávky sú iné ano volakedy, prehnané, farebné, uhučané...Mne sa to strasne nepáči, potom sa necudujem, že tie deti, nevedia udrzat pozornost...

Ale nikto netvrdí, ze ak chýba matka, bonding atd...nemože z dieťata vyrásť vyrovnaný, spokojný..človek....to nie sú výhovorky.. A neplatí to ani naopak, to je jasné, že ak sa to vsetko zabezpečí, nutne ten človek musí byť v poriadku....Ale je to ten správny predpoklad k správnemu vývoju a malo by sa to zabezpečiť...

@saimaa no to by si sa čudovala....stačí si prečitať stranku Mamily.... 😀 😀 podla nich bez dojčenia sa ani Zem okolo svojej osi neotočí 😀 😀

@papricka33 nechcem to vediet aby podla toho vychovat svoje deti, chcem len vediet nazory a mozno nejake skusenosti ako a ci sa dlhodoby plac, nezaujem, spankove treningy, chladnejsia vychova atd. v ,,babatkovskom'' veku prejavi v dospelosti.

@vejula no ved to, ze sa to casto krat berie ze vymysla ked nechce spat v posteli, kociku...aj ja to tak obcas beriem, ked uz nevladzem... a v akom veku teda uz naozaj vymysla? :D

@kamillla56 Poznám dospelých ludí , ktorí ako bábatka velmi plakali a teraz sú z nich velmi vyrovnaní ludia až moc kludní by som povedala.To je moje pozorovanie.Tiež som sa nad tým zamýšlala, či to nejako neovplyvní dieta.

@sardinka336 tak to treba brat z rezervou (tiez tam chodím), beriem to tak, že treba byť prísny čo sa týka propagovania dojcenia, lebo z minulých rokov sa tu ešte drží strašne vela zlých praktík a názorov...
Aj autorka knihy Koncept kontinua je v niektorých záveroch ohladom nenosenia detí/odkladania, v prvých mesiach dost kritická a robí také možno prehnané závery, že to proste nemá podložené, nemusí proste platiť, ze ak dietatu bola odopieraná blizkost matky vyrastie z neho v buducnosti neviem čo a je to výsledok práve toho....