Ako zvládnuť agresívne správanie 2,5-ročného syna?
Ahojte, píšem už z čistej zúfalosti, lebo si už naozaj neviem rady s naším synom. Prečítala som si tu rôzne diskusie k tejto téme, ale nenašla som nikde nič, čo by sme už nemali odskúšané. Takže ani neviem, či chcem nejakú radu, keďže pravdepodobne máme už všetko vyskúšané alebo to bude iba výlev z mojej strany. Syn je velmi temperamentnej povahy a dokonca aj extremne tvrdohlavý...nezaberá na neho NIČ, ani po dobrom a už ani po zlom. Trvá to už veľmi dlho (cca. rok) čo nás začal biť, kedykoľvek, keď nie je po jeho vôli. Všetky rady, prečítané množstvo odbornej literatúry, teórie, ako ho chytiť pevne, zakazovať, vysvetlovať, nastavovať striktné hranice, ba dokonca už ani capnutie jednoducho nemá u neho žiaden efekt. Nikdy som si nemyslela, že svoje dieťa udriem, ale cítiť sa ako týraná žena 2,5 ročným synom je rovnako na zaplakanie...
Keď ho chytím pevne, dostáva ešte väčšie záchvaty, keď ho nechám ukludniť sa samého v izbe, začne demolovať všetko naokolo alebo sa hadzať nebezpečne o zem, pri vysvetlovaní hovorí iba to, že ho to nezaujíma a udiera ďalej, ak ho capnem, tak ma capne naspäť a zakričí na mňa, že ho to vôbec nezaujíma, on nebude poslúchať a môžem ho udierať koľko chcem, dokonca mi aj vystrčí ruku so slovami "udri ma, ja si budem robiť tak či tak čo chcem". Zákaz hračiek, či iné podobné tresty...absolute nezáujem, vôbec to s ním nepohne. Ak mu pohrozím, že mu odkladám obľúbenú hračku, tak mi povie, že ho to nezaujíma, nech ju kludne odložím. Takto ju má odloženú aj 2-3 týždne a keď si na ňu sponie, tak iba v zmysle "Hmm...hračku mám ešte stále odloženú, nevadí nech tam ostane, nebudem poslúchať." Včera ma kopol, mali sme ísť do herničky. Herničku som samozrejme hneď zrušila, že teda nejdeme lebo sa nevie správať. Hodinu som s ním a jeho hysákom bojovala...bil, kopal, udieral a ja som bola už na pokraji zrútenia. Povoliť samozrejme nepovolím, hranice si držíme, ale VÔBEC ho to nezaujíma. Manžel sa mu venuje rovnako vela, ako ja, je to úžasný otec, bez ktorého by som už asi bola na psychiatrii. Máme harmonický vzťah, naše hádky ani hádkami nie sú...takže ja naozaj nechápem, kde na to syn chodí.
Minulý mesiac sme už navštívili aj psychologičku, aj my ako rodičia a aj so synom u detskej, nech nám povedia konečne, kde robíme chybu. Múdrejší sme neostali...uznali iba jedno, že máme mega temperamentné dieťa a máme sa obrniť trpezlivosťou, že z toho vyrastie, len jednoducho ťažšie zvláda svoje emócie...
Inak je to úžasne bystré a inteligentné dieťa, plynule sa naučil rozprávať veľmi skoro, aj psychologička uznala, že zatiaľ nevidí žiaden problém, skôr si myslí, že je na svoj vek dosť popredu.
Naozaj už nevieme, čo máme robiť...🥺
@zuzinka888 máš pravdu 😃 myslím, že autorke som chcela, ona písala že mu capne.
Konecne mam cas sa troska hlbsie vyjadrit k prispevkom. Rada by som sa v prvom rade vyjadrila k prispevkom, ktore ma odsudzuju kvoli nevhodnym postupom riesit danu situaciu...sama som si vedoma toho, ze nejake capnutie, kricanie na dieta, ci nechat dieta ukludnit v izbe nie su ziadne metody, ktore by sa odbornikmi stadardne odporucali. Nie su to ziadne praktiky, ktore by sme mali zauzivane, ale skusili sme aj toto...Preco? Lebo sme uz naozaj boli bezradni a boli to sposoby, ktore sme este neskusili. Mnohi nam vraveli napr., ze vsak "capnite po ruke, on sa viacej neopovazi, u nas to zabralo". Dlho som sa tomuto samozrejme branila, vobec nie som za fyzicke nasielie, ale boli dni, ked som uz bola uplne v koncoch a praktiky navrhovane odbornikmi, ako napr. pevne stanovanie hranic, dohovaranie, objatie, ci vysvetlovanie absolutne neprinasalo ziadne ovocie, tak parkrat uz jednu jednoducho po ruke dostal. Bolo to uz z reflexu, ako reakcia mojho tela na moju obranu. Ano, povazujem to za zlyhanie, vobec si to neospravedlnujem...ale aj ja mam svoje limity. Lahko sa tu pise zenam, ktore si niecim podobnym nikdy nepresli, nehovoriac o tom, ze si staci pozriet len prispevky v tejto diskusii. Kazda druha sa tu stotoznuje s niecim inym... napr. niekto povazuje za vhodne, ak sa dieta vyburi buchanim do vankusa, iny si mysli, ze je to zle. Tak mi povedzte, ako sa ma matka v mojej situacii rozhodnut pre tu spravnu metodu, ktora by mohla konecne zabrat? Dokonca som sa tu docitala aj to, ze nemame chodit medzi ine deti a ludi...co absolutne nechapem, z akeho dovodu :D syn zboznuje byt v spolocnosti inych ludi, ci deti, dokonca mam pocit, ze je aj lahsie v tychto situaciach zvladnutelny, takze vobec nechapem z akeho dovodu by sme mali nase extrovetrne dieta drzat doma? Rovnako ma teda fascinuje, ako lahko sa niektore prispievatelky vyjadruju k danej veci v zmysle: "urcite ma nejaku diagnozu..." Toto mozu byt dost nebezpecne slova pre niektore zufale matky s tazsie zvladnutelnym dietatom, ktora si moze zacat diagnozy svojho dietata zbytocne iba nahovarat, iba preto lebo sa k jej spravaniu dietata vyjadruju matky, ktore si niecim podobnym nikdy nepresli a nieco, co je pre nich nezname a nepochopitelne je hned prejavom nejakej poruchy. :( Boli sme v centre u odbornikov, ktori sa danej problematike uz roky venuju. Deti s poruchami diagnostikuju na dennej baze. Dokonca sme zvolili pracovisko v zahranici, kedze sme dvojjazycna rodina, byvame blizko hranic a syn rovnako preferuje dany jazyk viacej ako SK, takze aj kvoli jednoduchsej komunikacii a diagnostike. Samozrejme, diagnozu nam nikto pri 2,5 rocnom dietati nestanovi...zatial to mozu byt iba nejake dohady resp. varovne signaly, ktore mozu nieco naznacovat. Zatial nam bolo povedane, ze nevidia absolutne ziadne problemy, ktore by naznacovali napr. na poruchu pozornosti a podobne. Ako som pisala vyssie, zhodnotilo sa iba tolko, ze mame naozaj extremne temperamntne, extrovertne a inteligentne dieta, ktore velmi tazko zvlada svoje emocie. Nevylucujem vsak fakt, ze do buducna nemoze mat nejaku diagnozu...ale aktualne je to pre mna tak, ako mi povedal odbornik, ktory videl moje dieta a ja mu verim.
Rada by som vsak este raz podakovala maminam, ktore sa podelili o svoje podobne zazitky a vyjadrili pochopenie.❤ Aj kvoli niektorym tymto prispevkom som si uvedomila, ze posledne tyzdne som stavy u svojho syna pravdepodobne zhorsovala uz aj ja...bola som pri niektorych situaciach zbytocne negativne naladena a reagovala obcas uplne zbytocne impulzivne, pravdepodobne to na mna uz cele velmi dolahlo...dost ma to mrzi. Odvtedy sa ale velmi snazim reagovat na synove vzdory ovela kludnejsie a hlavne "predychavat" 🙂.
Vyskúšajte terapiu hrou.
Ahoj, mame podobne dieta. Inteligentne, vzdorovite, velmi tazko spracuvava emocie. Tiez malo problem s agresivitou.Chapem tvoje pocity.
Poviem ti nase skusenosti a moj pohlad na vec. Bol nase prve dieta. Ked bol malicky boli sme z neho nadseni, vela sme sa mu venovali, mozno niekedy az rozmaznavali. A tu je podla mna problem vo vychove tychto deti. Tieto deti su velmi osobnostne silne, sebavedome a snazia si presadit svoj nazor aj za cenu agresie. Tu podla mna vznika ta chyba vo vychove ze sa my rodicia az moc snazime. Davame ho na prvu priecku, ofukujeme, objimame... proste 100% laska. Ale nam pomohlo narodenie drubeho dietata. Zistil ze uz nie je stred vesmiru a hoci sa moze aj roztrhat nebudem vsetko len ON. Vravis ze nemozete mat dalsie deti, ale podla mna musis dat svojmu synovi pocitit ze sice je milovany ale podla mna zvladne aj trochu ignoracie. Krici, bije...dobre neraguj. Nech si aj hrdlo vykrici. Nechaj ho hrat co najviac sameho. Z jedla nech nevybera. A ak reaguje na stanovenie hranic kricanim nechaj ho vykricat, vybit este viac. Nas syn postupne pochopil ze proste aj nasu lasku a pozornost si musi '' zasluzit''. Aj ked verim ze ked mas jedno dieta tak to bude pre vas velmi tazke
@levik22 páči sa mi tento komentár aj prístup. Priznám sa, už som si prišla šiši, keď som to ja takto vnímala, že dieťaťu dať aj trocha ignorácie a tú pozornosť si musí aj zaslúžiť. A nie s rodičmi máva lusknutím prsta. Dať ho na pedestial a venovať pozornosť len jemu. Veď sú aj oni dvaja rodičia. Tiež si musia aj vydýchnuť a žiť. Mňa na to upozorňovali tiež, keď je moc temperamentné dieťa, vedieť ho skorigovať hneď na začiatku, stanoviť mu hranice lebo prejde cez hlavu každému.
Za mna - 2,5 ročne dieťa nemá vyvinuté tie nástroje ako dospelý človek. Je o tom x literatúry. Nechápe sarkazmus, nie je vypočítavé a ani naschval zákerne. Jasne, môže byt zle - v zmysle, nemá hranice, skúša. Ale nikdy nie vedome. Úprimne. Buď je to chyba výchovy - napr. ak si rodič nestojí za svojim, ak sa rodič takto chová, lebo takto malé dieta skôr iba opakuje, čo vidí. Ako som písala vyššie. Ono nemá zažite mechanizmy, cez ktoré by vedome vyhodnotilo situáciu a nedajboh by sa ešte chovalo podlo.
Druha vec - asperger, autizmus. Ma rôzne druhý a prejavy.
Tretia vec - braním a zakazovanim si rešpekt nezískaš. Plus neverím, že si v 2.5 roku mysli: Hmm...hračku mám ešte stále odloženú, nevadí nech tam ostane, nebudem poslúchať." to taky maly rozum ešte naozaj nedá… sú to skôr tvoje myšlienky, ktoré vkladáš jemu. A možno aj preto nevieš zaujať k nemu ráznejší postoj. Výhod z hlavy svoje vzorce a presvedčenia a vnímaj chvíľu jeho ako 2,5 ročne dieta. Čo mu chyba?
Autorka
Podľa mňa ideš na to zle.
Dieťa capneš po zadku a ono ti povie, že aj nabudúce alebo ti vápne späť?
No len by mi toto dieťa urobilo (samozrejme že aj u nás toto deti skúšali), ale hneď by pochopilo čo to znamenalo - dostalo by ďalších 5-6 na zadok, tak žeby ho malo červený a stúpal by minimálne hodinu. Dieťa musí chápať čo je to hranica. Ver mi, že keď toto urobíš dva tri krát, už na teba ruku nevytiahne, lebo si spomenie, že keď to urobí dostane poriadne ale fakt poriadne (nie pohladkanie) po zadku.
Ty si rodič. Ty musíš stanoviť hranice. A urob to teraz. Inak si neskôr neporadis a v puberte možno budeš riešiť to, čo sa nedávno stalo na gymnáziu v Spišskej Starej Vsi. Buď si vedomá toho, že si zodpovedná (s otcom dieťaťa) za hranice, ktoré dieťaťu udavate.
@lenkakravcova podľa mna veľa ľudí chce skratka vychovávať inak, ako sme boli vychovávaní my. Ale povedzme si úprimne, príliš nám to s tým rešpektom ešte nejde… treba si najskôr upratať vlastne traumy. Inak sa ľahko stane, že si rešpekt budeme mýliť s “môže všetko” … potom to tu tak vyzerá. To, že dieťa chce udrieť a udrie v tomto veku rodiča nevznikne zo dňa na deň… a ani naopak.
@breeen myslím si, že niektoré deti chcú vyskúšať kam sa dá až zájsť. problém nastáva, keď to rodič potom nechá tak. Keď sa zľakne, cúvne, povolí. Dieťa vidí, že teda vyhralo a môže si robiť čo chce. A už to ide dole vodou..lebo keď neexistujú pevné hranice, neexistuje ani rešpekt voči rodičovi a stanoveným pravidlám.
@lenkakravcova ale hranice nie sú vrátenie bitky, čo z toho to dieťa pochopí?
@zazka666 mam druhe dieta ktore je ine ako prve...dcerka je mila, velmi empaticka, poslucha...proste opak starsieho. Ja chapem autorku lebo nikto nepochopi az ked nema take narocne dieta. Nikdy som svoje dieta neudrela, tiez si myslim ze nasilim sa nic nevyriesi. Ale dieta sa rozmaznat da a teraz mame so synom velmi dobry vztah. Vie ze ho.lubim, ale takisto vie ze si nemoze dovolit vsetko. Robim to pre neho, aby bol pripraveny na tento svet.
@zazka666 to isté, čo pochopí keď niekoho kusne a kusneš ho naspäť. Že proste cez niečo to už ďalej nejde. A ak áno, tak to riadne bolí. Dva krát si potom rozmyslí, či chce alebo nechce pociťovať nepohodlie bolesti.
Ahoj ja stymto vlastnú skúsenosť nemám ale moja kamoška ano a tiež nevedeli už čo robiť tak robili presne to isté čo malí ked ju udrel po líci tak mu to vrátila samozrejme nie veľmi silno ale tak aby vedel že ju to tiež bolí a to isté aj jej manžel. Viem že mi hovorila že ked to urobila prvý krát tak malí ostal úplne zarazeny že čo to urobila a potom sa to zopakovalo mozno 2 krát ešte malí videl že mu to vždy vráti tak prestal a mali vyriešené. Ono je to pre každého ťažké nejakým spôsobom potrestať svoje dieťa ale niekedy fakt nieje na vyber.
Fuu,tak toto uz je naozaj moc,aby ti dalo 3rocne decko facku,lebo sa mu nepaci pribeh?! Nie som za bitie deti,ale tyzden by si na rit nesadol ako by som na nom varechu zlomila. Nema zatial dg a svojim sposobom skusa vase hranice. Nie, nemate sa bit,no nesmiete sa nechat otlkat! V 12 na teba vezme noz, lebo si mu nekúpila najnovsi iphone?!Tym,ze nic nespravite,mu iba ukazujete,ze ak niekoho udrie,tak mu to prejde,je to uplne ok (v dospelosti bude mlatit zenu za kazdu blbost?).Pekne krasne rovno dat trest (ja by som ho dala klacat,alebo by min hodinu sedel na stolicke a skusil by sa pohnut, bohuzial na vasho len stare vychovne metody, sucasne tutylimutuli zjavne nezaberaju.Taketo deti kedysi koncili v polepsovniach.). To,ze ho pol roka nevezmes kupat,nie je trest, 3rocny davno na dake kupanie zabudol.
@anonym_autor ahoj, prosim ta, ak to je pre teba v poriadku, prešiel už pol rok, pokročili ste nejako?
Ďakujem
@anonym_autor ahoj, prosim ta, ak to je pre teba v poriadku, prešiel už pol rok, pokročili ste nejako?
Ďakujem
@nikola_blgu Zial velmi nie...😮💨 akurat zajtra nas caka konzultacia v ramci Centra vcasnej intervencie. Rada sa nasledne ozvem, ked budeme po konzultaciach a vysetreniach viacej mudri.
@nikola_blgu Zial velmi nie...😮💨 akurat zajtra nas caka konzultacia v ramci Centra vcasnej intervencie. Rada sa nasledne ozvem, ked budeme po konzultaciach a vysetreniach viacej mudri.
@anonym_autor držím palce veľmi
@zazka666 dik za rady- ale ja to tak robim. Deti nebijem ani ich neposielam ist sa ukludnit do izby. Reagujem na deti tak ako ja chcem aby reagoval na mna manzel ked mi je zle, ci sa citim ukrivdena ci nepochopena- reagujem objatim a pochopenim.... si asi ineho chcela oznacit🤗✌