Ako zvládnuť situáciu, keď sa dieťa vysmieva?
Čo mám spraviť vo chvíli, kedy na syna (4 a pol r.) zvýšim hlas a on sa mi začne vysmievať do tváre ? Mám 100 chuti mu dať po papuli naozaj už som tak vytočená , skúšam to po dobrom 100 krát , potom podľa rád psychologičky mu oznamujem, že sa moja nervozita graduje štýlom “ešte raz ti to poviem a naozaj sa nahnevam” úplne ma ignoruje a keď už začnem vrieskať, tak sa mi vysmieva do tváre ešte aj prstom ukazuje. Nevladzem s ním už , buď skončím ja na psychiatrii alebo on v decaku. Niesom vôbec za fyzické tresty , nedostal nikdy ani po riti. Nepíšte mi , aká som hrozná matka , že sa takto vyjadrujem a že som nemala mať radšej deti , nezaujima ma to. Som naňho sama a už nevládzem, mám plné zuby toho ,ako sa správa, čítam si stále články o výchove, skúšala som aj nekričať vôbec. Vraj , že po mesiaci bez kriku príde brutálna zmena, jasne taký bačov..👍🏼 a nie , ani čas pre seba o samote mi nepomôže. Potrebujem zmeniť jeho správanie , nie si oddýchnuť od otrasného chovania a potom sa dotoho vratiť späť a tváriť sa že nič.
Ďakujem.
Najhoršie čo môže byť je fyzické násilie na malých bezbranných deťoch - autorka usmieva sa ti dieťa do tváre a neposlúcha ? Objímem ho a poviem mu, že je môj najväčší poklad , že je moje láskavé dieťatko a primerane veku mu vysvetlím základné veci, ktoré musí dodržiavať - upratať si svoje veci, alebo urobiť drobné domáce práce - odniesť prádlo do práčky, uložiť veci do skrinky ai. za každú prácu ho pochváliť a drobne odmeniť - vaše deti sú vašim obrazom
@anketkarka presne tak
Veď zmeň taktiku. Ak robí zle, skús opak, nie, že upratuje, ale mu ešte príkaz, nech ešte tamto rozhadze a tento prehodí...., keď skáče, povedz mu, že teda nech skáče ešte hodinu, že ho skontrolujes o chvíľku, či ešte skáče ... Na dcérku mojej kamošky to zafungovalo. Veď nebude rozhadzovať hračky, čo jej mamka prikáže a zrazu si ich poskladala, aj behať po byte a okolo stola prestala, veď nebude behať po byte ešte hodinu, keď to tak mamka chce 🫣😆
Jediný spôsob ako dosiahneš to o com píše
@anjelicek26 je taky ze určia pevné pravidlá a budeš na ich dodrziavani trvať.. Bez kompromisu... Nemusíš dieťa bit hlava nehlava to určite nie... Ale keď niečo povieš tak to proste platí.. Mladý muž to pochopí že to myslíš vazne
Autorka, silno pochybujem, ze si psychologicku dobre pocuvala. Neverim, ze ti poradila vyhrazku "este raz....
Skus si pozriet nieco o vychove logickych dosledkov.
Ak to prekročí únosnú mieru dostal by jednu výchovnú.
ved mu vylep ... nemusis ho trieakay od rana do vecera ale ako si inak oredstavujes ze ai to decko zapamata ze to robit nema.... po dobrom to ocividne nefunguje tak mu parkrat tresnes a rýchlo sa spamata... to takto vznikaju tie rozmaznane a bezohladne deti ktore behaju po ulici
@purple_wolf wow tlieskam ti 🤯🤯🤯
Vieš čo by som urobila? Keby ignoroval moje požiadavky a smial sa mi do tváre, ihneď by som zobrala zrkadlo, dala ho pred neho a povedala: pozri, aký si pekný, keď sa usmievaš. A povieš mi aj, čo ti je také smiešne? Snáď by ti niečo k tomu povedal. A potom by som pokračovala s tým, že keď urobí to, čo si chcela, možete sa potom spolu usmievať jeden na druhého. Lebo že budeš šťastná, že poslúcha.
Chcem ti povedat, ze som velmi rada, ze pokial ide o "vylepenie" a pod., ku ktoremu ta navadzaju niektore matky, ktore navyse citia potrebu ta este aj ponizovat a nadavat ti (ake slovenske), beries to s nadhladom a mas v tejto veci jasno. Super! Ja som matka, ktora svoje dieta udrela. Niekolko krat a poriadne. Raz to bolo napr. ked v nestrazenej chvili vliezla k surodencovi - babatku a hoci dobre vedela, ze to nesmie, pichala mu do oka. Bola som na WC, maly zufalo od bolesti plakal. Cele to trvalo asi 10 sekund. Vyletela som a od zurivosti ju zdrala ako hada. Uz to potom nikdy neurobila (urobila zas ine, neboj sa). Bolo to spravne? Zasluzila si to? Niektore mamicky tu by ma pysne potlapkali po ramene, ze tak treba. Ten prvy rok po narodeni syna som na nu vrieskala takmer non stop. Vzdy "odovodnene" - robila malemu zle, nieco rozbila, zurila, atd. Poviem ti, nie je dna, kedy to bitie a vrieskanie nelutujem. Na malu to malo katastrofalny efekt. Bola trucovita, zla, zurila na inych ludi a hoci sa ma bala az nenormalne na mne visela - obliect som ju mohla len ja, ak to chcel urobit niekto iny vrieskala, dat jej jest len ja, vsetko len ja. Mnohi z mojho okolia to videli tak, ze je neskutocne rozmaznana. Ale prisiel moment, ked som si uvedomila, ze predo mnou stoji len vydesene a neskutocne osamotene dieta. Prisla som o niekolko kamaratiek, ktore uz neboli ochotne znasat jej "rozmaznanost", o niektore preto, lebo k nim alebo ich detom bola hnusna, chodime k psychologovi a cesta k naprave je dlha a uz nikdy nebude moja dcera taka, akou mohla byt. Bitie a krik je to najhorsie co mozeme nasim detom spravit. Ziadna "vychovna" nie je potrebna, ak s dietatom komunikujem. Zakricim aj teraz? Ano, ale uz to nie je to zivocisne jacanie a chut toho maleho cloveka zniest zo sveta. Tvoj maly ma problem. Musis zistit aky. Moj typ je, ze trpi tym, ze odisiel otec a mozno sa za to podvedome hneva na teba. Vymen psychologicku, to co si spominala, ze ti radila mi pride uplne od veci. Aj oni su lepsie a horsie. V 4,5 roku tie deti vedia velmi prekvapit, co vsetko vnimaju, vela krat si to vsak nestastne pospajaju. Vela sa s nim rozpravaj. O uplne beznych veciach. Vysvetluj preco nieco chces/nechces a niekedy ho nechaj zazit nasledky. Priklad 1: boli sme na hodoch. Uplne na zaciatku im hovorim (3 a 5r.), ze si kazdy moze vybrat 1 vec pre radost (nepocitam do toho samozrejme jedlo, pernicky a kolotoce). Mala (vtedy 4,5r) si hned pri prvom stanku vybrala hracku. Vysvetlila som jej, ze aj dalej budu hracky, ci si ich nechce najskor pozriet. Nie, nechce. Ok, kupili sme. Samozrejme o 2metre dalej balony. Ze chce balon. Cupla som si k nej, pozeram jej do oci a pokojne, takmer s laskou hovorim "Meno dietata, kazdy si mozete vybrat len jednu hracku a ty si si svoju uz vybrala. Velmi rada by som ti kupila vsetky hracky, ale na dalsiu uz nemame peniazky. Je mi to velmi luto, ale balonik ti uz kupit nemozem." Samozrejme spustila obrovsky rev. Najskor zurivy, potom taky vytrvalostny, vyslovene skriekanie, neprehanam, 20minut. Vsetci sa na nas pozerali, ale bolo mi to jedno, od balonov sme odisli a isli dalej. Obcas som sa k nej sklonila a pohladila ju po hlave, ale nechcela dotyky. Hnevala sa na mna. Aj mne je predsa niekedy luto, ze si nemozem nieco pekne kupit, ale ja uz viem kontrolovat svoje emocie. Ona nie. Napokon asi po 20 minutach uz zacala plakat tak lutostivo. Az vtedy mi dovolila, aby som ju objala, stulila sa mi do narucia a vyplakala svoj zial. A potom sme si uz tie hody fakt uzili.
@margit07 ❤️❤️❤️
Jedna z najzakladnejsich rád je: uznat pocity a emocie dietata (ziadne - nerev, nic sa nestalo, a podobne). Ano, viem, ze si smutna, chcela by si ten balon, je fakt pekny, ale dohoda bola, ze iba 1 hracka. Mojmu sa nechce chodit do skolky, namiesto - ale prosim ta pojdes tam a hotovo, mu poviem, chapem ta, ze sa ti nechce, na tiez zajtra do prace, tiez sa mi extra nechce, ale kazdy mame aj svoje povinnosti. Ked sa vratis, pojdeme pozriet na trhy ten stromcek a ty mi povies, co zabavne si v skolke zazil.
Nedavno sme isli okolo Dracika, zbadala Skyeku, stala 20eur, hovorim, zlatko, nemame teraz na hracky peniazky, bolo jej to velmi luto, ale aspon po predajni som jej dovolila ju ponosit a potom sme ju vratili, fakt som cakala nejaku scenu, ale nic, len sme sa objali, ja som jej povedala, ze by som jej strasne rada kupila vsetkych labkacov, nielen Skyeku, ta predstava ju potesila, posmutila a isli sme. Ziadna scena. Ja ze wow! Priklad 2: maly 3r si dnes ani za svet nechcel obliect bundu. Cisty truc biznis. Uz ma fakt dozral, skusala som mu to vysvetlit, nic, dohovorit mu, nic. Tak som sa nastvala, ze vies co, chod teda bez bundy a bez capice. Tak si predstav ako ideme po ulici, matka kabat, capica, decko iba dlhe tricko, ruky vo vackoch ako tazky sef, to boli pohlady. Ano, ano, viem, mohol dostat zapal pluc a neviem, akeho certa, ale tak asi nejake skusenosti su fakt neprenosne, a dobrovolne snad ziadne dieta nezamrzne. Vydrzal dost dlho, ale tak po 7-8 minutach ho striaslo, ze "mama, je zima", ja som v sebe este mala vsetky mozne emocie od totalneho nasratia, skodoradostnosti, az po vycitku "vravela som ti", ale on to povedal takym uplne pokojnym sposobom, ze som len skonstatovala "ano, je zima", konecne ho obliekla a islo sa dalej. On na to asi fakt len potreboval prist sam. Niekedy proste detom pripisujeme umysly, na ktore oni ani este nie su vyzrete. A ta papuca na stole? Moja mala si jednu dobu zacala na stol vykladat nohy (teraz 5r). Neprovokovala, nic. Prislo jej to zabavne. Cim viac som hovorila "fuj, to je nechutne", tym viac sa na tom smiala, neviem preco. Nevedela som co s tym a potom ma napadlo, ze mala nedavno mrle. Tak som jej vysvetlila, ze s tymi nohami chodi po zemi (v lete casto vybehnu aj do zahrady bosi), tam mozu byt vajicka cervikov, ktorych mala v zadocku, a potom z noh sa nalepia na stol a ona ich zje. Si mala vidiet ako sa rychlo prestala smiat. Vazne o tom uvazovala a potom velice pomaly dala tu nohu dole. A teraz ked tak o tom premyslam, uz to dost dlho neurobila. S tou papucou mi to pride, akoby provokoval, ale skor tym sposobom, ze chce uputat tvoju pozornost a len to nerobi spravnym sposobom. V jeho veku uz urcite vie, ze to nema robit, takze nieco tym sleduje. Bud teda tie hranice, opytala by som sa ho, preco tu papucu dal na stol, ale najskor sam nebude vediet, tak by som to skusila obratit na zart, a pokial by to nefungovalo, vazne by som si k nemu sadla a povedala mu "nechcem, aby si daval papucu na stol preto a preto. Prosim ta zloz ju." Najskor ta neuposluchne, mozno sa ti bude smiat, tak by som mu povedala "vidim, ze ti to pride zabavne, ale mne sa to zabavne nezda. Zabavne je len to, co sa nam paci obidvom. Zloz tu papucu dole prosim. Hned." A ked neuposluchne daj varovanie "je mi luto, ale pokial tu papucu neodlozis, nebudem moct servirovat obed". A jednoducho nebude jest. Ty sa samozrejme najedz, ved ty si papucu na stol nedala. Ale bud pripravena, ze mozno vydrzi aj od rana do vecera. Najdolezitejsie a zaroven najtazsie je pri takychto situaciach nepodlahnut vlastnej frustracii (boze, od rana nejedol, bude hladny!), hnevu (neobedoval a teraz bude protivny) a ked bude zurit zachovat pokoj a dokola opakovat "velmi rada by som ti pripravila obed, ale nemozem, je tam ta papuca a mne to vadi". A ked ju fakt odlozi, nedavat ziadne zbytocne komentare "no vidis/ konecne" a pod a proste mu pokojne obed naservirovat akoby sa nechumelilo. Na zaciatku mi to islo tazko, ale prax je macher a teraz mi to ide uz lepsie, a naozaj to funguje. Len to vies, tie deti sa vyvijaju a vzdy pridu s niecim novym a ked uz mam pocit, ze to celkom davam, tak ma zas dostanu niecim necakanym. Takze drzim palce a daj vediet, ako si to nakoniec riesila! Inak za mna nevychova je ok, dala mi niekolko naozaj dobrych napadov.
Sorco za tie dlhe storky.
@anouschka5 prepáč, ale koľko máš detí? Lebo mňa moje malé bezbranne dietatko pri pokuse o objatie hryzlo tak, ze som mala modriny ešte týždeň 😅 už to teda našťastie nerobí, ale stale ho v záchvate jedu nemôžem objať a nič mu laskavo vysvetlovat.
@margit07 ❤️❤️❤️👏👏👏
@margit07 ĎAKUJEM ❤️ si skvelá matka aj žena! 😊
Nehnevaj sa ale toto mi pride s cesty ked nevies vychovat svoje dieťa na co si si ho robila,jasne napises ze typu nepiste ze som si nemala robit deti a pod ....,ale co si cakala ?najprv sa zamysli nad svojim spravanim a potom sud to male dieta a do decaku?chod tam ty preco by malo ist dieťa,kazdy ta tu bude odcudzovať za to
Mrzí ma to za niektoré komentáre tu, mne samej to nerobí dobre citat, nie to ešte tebe ako autorke.
Ale k veci. Píšeš, potrebujem zmeniť jeho správanie. Skús si teraz, raz, sama v pokoji odpovedať, už sa ti podarilo niekedy zmeniť niekoho správanie? Podarilo sa niekomu zmeniť tvoje správanie (nie potlačiť)? Ak by sa to niekomu podarilo, cim by to bolo?
Odpoved by bola asi takato. Ak by sa dotyčný ku mne inak správal, aj ja by som sa k nemu inak správala. Takze vec je asi jasná. Pracuj hlavne na sebe, svojich reakciách.
Zmena neprichádza hneď, ale postupne. Najskôr si uvedomíš, že v niektorých situáciách chceš reagovat inak. Porozmýšlas ako. Potom sa stane, že obcas ti to vyjde, obcas nie. Dôležité je aj to uvedomenie, že to nebolo take, ako si chcela. Preto analyzujes, cim to mohlo byt spôsobené a opäť sa snazis o zmenu. Ta prichádza v postupných krokoch…
Je ťažké sa ovládnuť, niečo zmeniť pokial sa v skale nahnevanosti dostanes na vrchol. Vtedy sa spravas automaticky, ako si naučená a ako si to robila už xy krát predtým. Preto je dôležité ustriehnuť bod, kedy cítiš, že sa tvoj hnev prehupne za istú hranicu.
Vtedy je lepšie nedohovarat, nepresviedcat, nevysvetlovat, nedohadoval sa, ale konať, alebo odísť a ísť sa upokojit. Napr. chceš, aby si syn odpratal papuču. Tvoj hnev však vyvolá to, že to nechce urobit hneď. Môžeš na tom nastojit, avšak možno by stačilo, ak by si vedela, kedy to syn urobí a on ti povie, že ju odloží hneď, ako si napr.niečo dorobi.
To vysmievanie.. prečo ti to vlastne vadí? Myslis si, že ta syn vtedy dostatočne nerešpektuje, neváži si ta, chce ta naštvať? Pouvazuj nad tým. Samotný výsmech nie je totiž problém, ale tvoje myšlienky, ktoré ti vtedy bežia hlavou.
Ešte ma napadlo, keď už potrebuješ kričať, lebo sa už nevies udržať a ja to chápem, mne sa to tiež stane, skús to urobit aspoň trochu inak.
Pokojne sa rozčuľ, no inak, povedz:
1.ako sa cítiš, napr. Už som fakt naštvaná, som riadne podrazdena, vytočená, mám obavy, že..
2. objektívne a čo najpresnejšie popis to, čo vidíš, nič nepridávaj, nezveličuj... : papuča leží na stole, pri ktorom obedujeme; nechceš si obliecť teplu bundu a vonku mrzne; po podlahe sú porozhadzované hračky
3. čo od dieťaťa chceš, aby urobilo… chcem, aby si sa teraz hneď obliekol; odložil tu vec na miesto..
Možno dieťa nespraví vždy to, čo chceš. Ale aspoň dáš svojmu hnevu formu, kultúru’, jasnosť, konštruktívnu formu a ty ten tlak dostanes zo seba von. Dieťa neobvinujes, neponizujes, nevycitas a môže sa od teba naučiť lepšiu formu vyjadrenia.
@daniellita777 Nuž vieš, ja ti gratulujem, že ty si očividne s pôrodom poňala všetku múdrosť sveta o tom, ako správne vychovávať svoje dieťa, ale my, obyčajní smrteľníci sa väčšinou učíme za jazdy. Ja som si tiež spravila deti a teraz vidím, že som prd makový vedela o tom, ako ich vychovávať. Teším sa však s tebou, že ty takéto starosti nemáš.
@tiika Vidím tiika, že to myslíš dobre, ale sama uznaj, autorkin malý vyložil papuču na stôl. V 5rokoch už predsa vie, že to sa nerobí, resp. že jeho mame sa to nepáči a nemyslím si, že by tam tá papuča mala ostať, pokiaľ si niečo "nedorobí". Vysmieval sa jej. Podľa mňa to je problém a nie je to len o myšlienkach, ktoré bežia jej hlavou. Súhlasím s tebou, že treba vždy začať od seba, ale nemyslím si, že autorka porodila syna s tým, že bude naňho vrieskať. Už len to, že sem napísala znamená, že sa snaží byť najlepšou mamou ako sa dá. Takže ja si myslím, že je ok, že sa snaží zmeniť aj synovo správanie. A áno, myslím si, že sa to dá. Dovolím si príklad. Moja malá začala od istého času odmietať chodiť na návštevy k mojim kamarátkam a to i takým, ku ktorým chodila pôvodne rada. Keď tam bola správala sa odmietavo a nepríjemne. Gradovalo to tak, až začala veľmi agresívnym spôsobom vyháňať aj návštevy z nášho domu. Toto jej správanie bolo pre mňa neprijateľné, veľmi som sa hanbila. To boli moje pocity. Rozmýšľala som, prečo to tak je. Nerozumela som tomu. Až pri jednej situácii, keď som sa začala na ulici baviť so susedinou dcérkou, dobehla moja malá a v momente ju agresívne odohnala preč. Pochopila som, že na mňa žiarli (toto boli jej pocity) a uvedomila som si, že keď sme išli na návštevu očakávala som, že sa bude hrať s inými deťmi a ja si konečne trochu oddýchnem s kamoškou. Keď za mnou prišla posielala som ju preč, hrať sa. Urobila som to teda tak, že sme si jedného dňa, keď sme zas mali ísť na návštevu sadli a ja som jej povedala, že môže ku mne kedykoľvek prísť. Neochotne s návštevou súhlasila. Na návšteve hneď po pár sekundách prišla, ja som prerušila konverzáciu s kamarátkou (čo samozrejme ona vyhodnotila, že ako krpatú rozmaznávam), pomojkala som ju, poštebotala s ňou, ona po pár minútach zliezla a išla sa hrať. A bol pokoj. To bolo pred rokom. Teraz po roku už chodí k tejto konkrétnej kamarátke opäť rada. Takže do určitej miery sa mi podarilo zmeniť jej správanie tým, že som ja zmenila svoje správanie. A to si asi myslela aj ty. Ale zďaleka nemáme vyhraté, stále je veľmi náladová a niekedy je milá k ľuďom a niekedy skutočne nepríjemná.
@margit07 To, že sa jej syn vysmieva do tvare, interpretuje takto autorka, sú to jej subjektívne pocity. Kamera by možno zachytila, že sa nejako tvári, niečo pri tom hovorí. Keby si to video videla ty, rozhnevalo by ta to? Asi nie. Takze to, čo nás rozčúli sú naše myšlienky na situáciu, na správanie ľudí, ktoré nám bežia hlavou a nie priamo to, čo ti ľudia robia.
Nikde nepíšem, že ta papuča je v poriadku. Ani, že to ma nechať tak. Akurát, že jej syn to urobil po 10 minútach. A môže sa vyhrážať, naliehať, rozčuľovať, aj tak to nespraví hneď. Nie je lepšie urobit nejaký dohovor (pokojne iný, s tým počkanie bol predsa príklad) alebo nechať pocítiť prirodz.dôsledok ako u teba?
Áno, zmenila si najskôr svoje správanie. Je skvele, že dcerka tak zareagovala a dostala zrejme to, čo potrebovala. No opäť ty nad tým nemáš moc a kontrolu. To správanie sa nejako zmení na základe zmeny u teba. Môže sa zmeniť úplne k lepšiemu, inak, alebo i vôbec… A opäť len ty sama mozes zase urobit niečo inak.
Ja by som mu natrieskala a vybavene
Viem celkom presne ako sa cítiš. Mala som to isté a naozaj som bola pred zrútením. Vlastne som sa aj zrútila, len som si to nemohla dovoliť a išla som na zotrvačník. Môžem ti preto zodpovedne povedať, že 1. výprask nepomáha, 2. krík nepomáha, 3. dieťa nezačne po čase kopírovať tvoje slušné správanie. Vymyslela som trestnú lavicu, t.j. malú stoličku, kde musel za trest sedávať určený čas primerane veku. Hrubým odhadom koľko má rokov, toľko minút. Na záver sme sa vždy porozprávali. Nestal sa z neho cukrík, ale trochu to znížilo stres. Občas.
Skús pozrieť:
https://www.youtube.com/watch?v=k7uLPHAvGlw@daniellita777 Toľko hnoja si dokázala vyprodukovať celkom sama?!? 😰
Ja som dala po riti raz, lebo syn naschvál vybiehal na cestu. Potom som už nemusela.