Ako sa efektívne zbaviť depresie po pôrode?
Ahojte, prosim o radu tie, ktore mali skusenosti s depresiou.
Mam 7 mesacneho synceka, ktoreho strasne lubim, no kedze som bola na neho viac menej sama, v noci som k nemu vstavala 3 x, navodila sa u mna depresia ( zrejme z vycerpania). Bola som v nemocnici 2 tyzdne, uzivam antidepresiva. Chcela by som vediet ako sa tejto choroby co najrychlejsie zbavit. Po prichode domou z nemocnice sa citim lepsie. no dnes v noci som mala naval horucavy, potom zase zimnicu a nakoniec hnacku.
Kto to poznate, napiste prosim.
Dara
@roboma45 tisercin uživam večer a neutlmuje ma mam problem zaspat,Inač tie pocity čo pišeš mam aj ja ,stale mam pocit niekde ujst a vnutro mam cele potrhane ,ale to je všetko v našej hlave a neviem tiež s tým nič robit ,mam dobre dni a mam zle ,už som si zvykla že po zlých pridu dobre dni.Neviem ti velmi poradit ,len si napisat stebou ked je zle a pochopit ta,Ja si davam ked je velmi zle apaurinove inj, po nich sa ukludnim
@luna53 Ty máš už aspoň aj dobré dni. Ja dobré dni nemám. Ja na ukludnenie mám Atarax, no ten je veľmi slabý, dávajú ho aj deťom. Apaurin nemám. Moja psychiatrička bude mať teraz dovolenku až do 8. januára. Už mi nechce dávať nové lieky. Vraj mám toho teraz dosť. Hovorí, že Alventa je dobrá, no ja ju už beriem tri týždne a zatiaľ vôbec žiadna zmena k lepšiemu.Ranný Xanax mi tiež chce dať preč. Deň sa strieda za dňom a všetky sú rovnaké. Plné trápenia. Najhoršie je, že sa v tom cítim strašne sám. Áno, je tu priateľka, jej deti, no aj tak si pripadám strašne osamelý, opustený. O nikoho sa nemôžem oprieť, nik ma nepodrží, nepovie, že nevzdávaj to, bude ešte dobre. Akoby som bol na svete sám. Ako si mohla vydržať tých prvých 5 rokov, keď Ti ešte neutrafili lieky? Čo Ti dáva silu, aby si každý deň fungovala a žila?
Tak ako to opisujete sa presne cítim aj ja a všetko prežívam tak isto
@roboma45 Musim ti napisat bohužial kým sa neutrafia ako tak lieky tak ti bude zle, Ver tomu ,že na tých 5 rokov chcem zabudnut,.Teraz to stale nie je dobre ,ja ledva niečo doma porobim ,nechcem sa s nikym stretat a napriek tomu sa snažim aspon domace prace urobit ,ale 80 percet dna presedim a preležim čo mam depky ,najhoršie je to ked večer neviem zaspat tak už o takej 3 v noci ma chyta šialenstvo,V tedi si dam apaurin ijk, alebo frontin,Alventa mi zabrala do mesiaca ,Ale,si musime uvedomit ,že mi už nikdy zdravý nebudeme,Ja som mavala aj samovražedne umysli,čo som sa citila nepotrebna,nepochopena bez emocii.Naše stvy su velmi tažke preživat vobec v tomto svete,niekedy spim len preto ,že chcem zreality ujs.Musiš to riešit s psychiatričkou ked bude robit,Ja som mojej aj každý týžden volala ,niekedy aj častejšie, Nenechaj sa odbit,lebo len ty vieš a citiš ,ako ti je ,To sa iným tažko vysvetluje
@luna53 Ja už idem z tých stavov zošalieť. Bol som už aj v nemocnici, no nikdy mi tam nepomohli. Najhoršie je, že ja už neverím, že mi ešte bude dobre. Stále viac rozmýšľam nad tým, že si vezmem život. Nenávidím rána, lebo viem, že zasa všetko začne od znovu. Bojím sa tých pocitov, ktoré mám počas dňa. Už ich nechcem prežívať. Nikto ma nechápe. Deti mám už veľké. Som rozvedený a teraz žijem u priateľky a len vďaka tomu som ešte živý. Psychiatričke som volal teraz v piatok. Povedala, že aby som vydržal tento víkend, že by mali zabrať lieky. Nechcela mi dať antipsychotiká aj keď som počul, že v malých dávkach ich môžu brať aj depresívni pacienti, Aspoň by ma upokojili a nemal som chuť stále plakať. Nemusím mať každý deň dobrú náladu, ale aspoň niektoré dni aby boli dobré. Už nevládzem čakať a skúšať ďalšie nové lieky alebo ich kombinácie. Už toľko nádeje som vložil do liekov a zlepšenie neprišlo. Keď lieky nezaberú stratíš pár mesiacov svojho života. Dostaneš nové lieky a ty čakáš, že či zaberú a všetko sa opakuje dokola. Ja už nevládzem. Mne nemá kto dať silu ako Tebe Tvoje deti a manžel. Priateľka ma vypočuje no nechápe, keď jej vysvetlujem ako sa cítim. Nemám v nikom oporu a cítim sa byť na tomto svete hrozne sám. Obdivujem Ťa za to, čo všetko si vydržala a že žiješ ďalej . Obdivujem Ťa preto, lebo viem, čo prežívaš. Žiadny doktor nás nikdy nepochopí. Áno, lekáry nám veria, že sa zle cítime, no nvedia si to ani predstaviť, lebo to sami nezažili.
@roboma45 neskúšal si zmeniť psychyiatra?
@erik80 prípadne inú nemocnicu
@1andrea111 Neskúšal. Nemôžem povedať, že by sa moja psychiatrička nesnažila mi pomôcť. Len už asi nevie ako. Nepoznám žiadneho psychiatra, takže neviem, ku ktorému by som mal ísť. Už som bol vo viacerých nemocniciach, no nikdy mi v žiadnej nepomohli.
@roboma45 Vieš bola som 2krat vo Velkom Zaluži ani raz mi nepomohli este v horšom stave som išla domov.Viem že tie stavy su na zošalenie,len prosim ta neurob žiadnu hlupost,Ja tiež len preživam ten život,ale vtedy si poviem že su horšie choroby ,ako napeiklad rakovina,To sa vo mne niečo obrati a som rada,že mam len depresie s ktorými sa sice žije zle ,ale sa nato neumiera,Ani ja sa doma o depresii nerozpravam deti stým nechcem zatažovat ,manžel to zas nechce počut,podla neho som leniva a mam sa premoct,Nebudem ti balamutit hlavu že ti bude dobre nie nebude ,ešte k tým liekom čo berieš by trebalo Frontin,kým ti zaberie alventa,Ale ani ja sa necitim dobre,Len preživam. To mi dlho trvalo sa stým ako tak zmierit ,že už nikdy nebudem ako predtým,Je dobre že vieš napisat ako sa citiš ,aj to ta do istej mieri uvolni.len musiš aj to prijat,že mas tažke dni ,,vtedy spi oddychuj ,Pri tejto chorobe sa to tažko ovlada hlava aj telo, Len sa neboj znovu volat lekarke,lebo inač nebude vediet ,že ti je zle.
@tuzobnik 3 týždne beriem ráno Alventu 150mg a piaty deň k nej na obed Alventu 75mg. K tomu mám počas dňa 3x Atarax a ráno ešte Xanax 0,5 mg s postupným uvoľňovaním, ale ten mi dá po novom roku preč. Na noc mám 2x Amitryptilin, ktorý beriem tretí mesiac. Zatiaľ však zlepšenie necítim, akurát Xanax mi tlmí dopoludnia úzkosť.
@luna53 Ja od kedy sa liečim, to jest asi od 2010 roku som bol už 9x v nemocnici. Ja keď som sa začal liečiť, tak vtedy sa mi rozpadávala rodina a žena podala žiadosť o rozvod. Vtedy som mal "len" silné úzkosti. Rozvod ma úplne psychicky zlomil. Prvé 2 roky po rozvode som bol 6x v nemocnici. Rozpadla sa mi rodina plus k tomu problémy s neprestávajúcimi celodennými úzkosťami. Ostal som na to sám. Najhoršia bola tá samota. Keď človek v takom stave ostane sám zavretý medzi štyrmi stenami, všelijaké myšlienky ho napadajú... Prosil som rodičov a vysvetloval im, že mi nie je v takom stave dobre samému, či nemôžem prísť aspoň na nejaký čas bývať. Na to, že mám celodenné úzkosti mi otec povedal, že úzkosti má aj on a žije. Možno má, ale chvíľkové ako každý normálny zdravý človek občas. A na to, že ťažko v tomto stave znášam rozvod a stratu rodiny, mi zasa povedal, že dnes sa každý druhý človek rozvádza a ľudia normálne žiju ďalej. Bývať som u nich teda nemohol. Odišiel som do podnájmu. Hoci mám vysokú školu, musel som robiť rôzne jednoduché manuálne práce, pretože na nič zložitejšie som sa nedokázal sústrediť.Po troch rokoch od rozvodu som sa z úzkostí dostal. A to mi ešte po exmanželkinom podnikaní ostali na krku dlžoby a exekúcie. Koncom roku v decembri 2018 som dostal depresiu. No na jeseň 2019 sa mi vrátila úzkosť. Tej som sa zbavil na mesiac vo februári 2020. No práve vtedy som šiel na liečenie do V.Válužia a tam mi liekmi, ktoré mi nasadili, vyvolali znovu úzkosti. Takže od konca februára tohto roku mám každý deň celodennú úzkosť a zatiaľ mi žiadne lieky okrem návykových benzodiazepínov na úzkosť nezabrali. Keby som nežil teraz u priateľky, tak už som tu neni. Frontin je vlastne Xanax a ten mám 0,5mg na ráno. Mne v nemocnici ešte ani raz nepomohli. Vždy som z nemocnice odchádzal buď v takom stave ako som tam prišiel alebo v ešte horšom. ty už máš aspoň aj dobré dni. Ja od februára mám stále len zlé.Vždy keď volám svojej psychiatričke tak si pripadám ako malý chlapec, ktorý sa sťažuje, že si odrel koleno. Mám z nej pocit, že mi síce verí, že sa necítim dobre, no myslí si, že to nie je až také zlé, ako je to opisujem. Že to proste len tak moc prežívam. Už od detstva som citlivý a všetko príliš prežívam. Lekárka to o mne vie, preto ma asi berie s rezervou. Volal som jej teraz v piatok, povedala mi, že lieky mám dobré, len musím čakať kým zaberú. Vysvetloval som jej, žeaspoň na to stlmenie úzkosti nech mi nieččo dá, lebo Atarax je veľmi slabý. A Xanax, ktorý beriem ráno mi celý deň nevydrží pôsobiť. Rodičia si myslia, že mi nič nieje, že som len precitlivelý. Na to, že sommal depresiu mi povedali, že aj oni ju majú a žijú. Oni si však mýlia depresiu so chvíľkovou zlou náladou. Asi zavolám ešte dnes lekárke a poviem jej, že nech mi dá aspoň nejaké antipsychotikum na potlačenie úzkosti. Keď som jej v piato povedal, že sa stále necítim ani trochu lepšie, tak mi neverila. Veľmi sa čudovala. Ver mi, že duševné problémy sú horšie ako telesné. Ešte aj tí čo majú rakovinu sa môžu mať psychicky dobre. Na depresiu sa síce neumiera, lenže veľa depresívnych ľudí si práve želá , aby už konečne umreli a netrápili sa. Tak sa drž a buď rada, že máš domov a rodinu, lebo sama by si asi teraz neprežila.
stojí za to vyskúšať práve cez sviatočné dni plné "pokoja" tento prístup...
Totálna akceptácia...
Pretože vnútorný prístup tzv. totálnej úprimnej akceptácie je kľúčovým krokom smerujúcim k vyliečeniu osôb, ktoré trpia panickými atakmi a úzkosťami, je veľmi dôležité, aby človek pochopil správne, že čo taká akceptácia vlastne je, jej ozajstný význam a ako to v praxi uplatňovať.
Presne opačne, ako keď sa niekto učí tanečné kroky alebo sa učí bicyklovať a pod., tieto aktivity vyžadujú hneď od začiatku, aby človek vynaložiť silu resp. vonkajšie aj vnútorné chcenie, naopak - učiť sa akceptovať, je viac záležitosťou vnútornej pasivity, imobility a jediné, čo je v daný moment potrebné je: jednoducho sa tým nechať „unášať“ tak povediac.
Kľúčom k tomu je nereagovať na stimuly. Akceptovať znamená dovoliť naplno nepríjemným, bojazlivým, zastrašujúcim myšlienkam, dovoliť dokonca aj myšlienkam, ktoré človeku spôsobujú úzkosť a s tým spojené fyzické prejavy tela, aby naplno prišli a nesnažiť sa od nich „ujsť“, dovoliť im prísť v hocijakom čase, na hocijakom mieste, v hocijakej situácii cez deň bez toho, aby som sa vnútorne nastavil na postoj „boja alebo úteku“ tzv. „fight or flight“ mode.
Jedinou odpoveďou človeka na takúto situáciu by malo byť uvoľnenie vnútorného „zovretia“ v mysli, „nechcenia“, „vyhnutia sa tomu“...samozrejme, čo naj ako to daný človek v tej chvíli dokáže, precítiť vlastné telo, precítiť tie miesta resp. orgány v tele, kde úzkosť najviac pociťuje a neutekať od týchto pocitov, zážitkov ani myšlienok, ani sa nesnažiť robiť nič iné, čo by predstavovalo „môj vnútorný protest“ voči tomu, naopak – otvoriť sa tomu a očakávať...niečo v tom zmysle:
„tak poď, ukáž úzkosť svoju silu, očakávam to, som pripravený to pozorovať...nereagovať na to, len to pozorovať...poď“
Postupne sa človek učí tomu, že ako tieto myšlienky, pocity, fyzické prežívanie príde – čo určite príde, nevymizne to zo dňa na deň, jednoducho prijať tú pravdu, že tieto nepríjemné myšlienky, pocity atď budú...ale týmto prístupom sa postupne človek učí, že to, čo považoval na hrozbu, resp. časť jeho podvedomia (fyziologicky časť mozgu Amygdala) sa naučila považovať za ohrozenie života, a automaticky telo dostávala do módu „boja alebo úteku“, postupne sa naučí, že to nepredstavuje až takú hrozbu – že sa nič nedeje a neutrpí tým žiadnu ujmu. Pamätajme, že myšlienky a pocity nie sú fakty. Akceptácia je spojenec, ktorý vám pomáha, naopak silené odolávanie a rezistencia je jej nepriateľ.
Človek by nemal očakávať zvládnutie tejto „techniky“ resp. tohto prístupu akceptácie hneď na začiatku. Úzkosti a vnútorný boj proti tomu / rezistencia sú po tak dlhom čase zaužívaným zvykom zmýšľania, prežívania, vnímania. Ale akonáhle človek začne tento prístup akceptácie praktizovať pravidelne, postupne (ó chce to riadnu dávku trpezlivosti...nejedná sa tu o dni, ani o týždne...skôr mesiace) sa dopracuje k bodu, kedy tie isté myšlienky a pocity už nebudú mať takú deštrukčnú silu a vlastne už nebudú „vadiť“. Potom, oslobodený od tohto vnútorného napätia, konečne adrenalín, ktorý naplno v takýchto chvíľach pumpoval sa skrz naskrz cez celé telo, sa naučí „neuvoľňovať“ sa...pretože prístupom akceptácie postupne naučíme Amygdalu, že sa vlastne nič nedeje a tým pádom adrenalín nie je potrebný a naša nervová sústava konečne ostane kľudná...
Toto je moment, ktorý človek trpiaci úzkosťami, nevymení za nič na svete...aký je to pocit kľudu...a vnútorného pokoja...nech prídu myšlienky a pocity akékoľvek, nebudem sa im brániť ani bojovať proti nim, plne ich akceptujem a len a len ich pozorujem...človek by si mal dopriať toľko času, koľko potrebuje a ešte viac trpezlivosti k tomu...postupne sa naučí vnímať takéto myšlienky a pocity tak, že si uvedomí, že nepredstavujú žiadnu hrozbu...bude ich len pozorovať...ľudské telo je zázrak zázrakov, je pripravené spolupracovať...stojí to zato to vyskúšať....
@76california je to fakt super napisane ,pravdive
@luna53 Jediné čo mi na úzkosť zaberá sú práve návykové benzodiazepíny. Antidepresíva mi zatiaľ žiadne nezabrali. Idem sa už z toho zblázniť. Žijem teraz u priateľky, ona vie o mojich psychických problémoch. Aj keď jej opisujem, ako sa cítim pri úzkosti alebo pri depresii, nevie si to predstaviť a pochopiť to. Možno ju to prestane baviť a povie mi, aby som sa odsťahoval. A to bude môj koniec a ja skoncujem so životom. Najhoršie je, že priateľka má deti. Sú dospelé a žijú všelikade po celom Slovensku. Teraz na Vianoce však majú prísť sem domov k priateľke. Priateľkine deti nevedia o mojich psychických problémoch, tak sa musím pred nimi pretvarovať a hrať divadlo, že som ok. Stojí ma to veľmi veľa energie to pretvarovanie sa. A ešte keď vidím, ako sa tu okolo mňa všetci tešia, že idú Vianoce a že sú všetci spolu, je mi z toho hrozne do plaču. Najhoršie je, že som veriaci človek a viem, že keď si človek vezme život, tak ho Boh zatratí. Takže ja vlastne ani nemám kde pred týmto trápením ujsť. Daj mi potom vedieť, či Ti ten Tryptofan pomohol.