Dokáže človek s bipolárnou poruchou dlhodobo fungovať?
Ahojte, zaujímalo by ma či máte niekto osobnú skúsenosť, prípadne niekoho v rodine s touto poruchou. Či človek s touto poruchou dokáže normálne dlhodobo fungovať, ak pravidelne užíva lieky.
Fóra, ktoré som našla, sú staršie a užívatelia už neaktívny na MK. Kľudne aj IP. Ďakujem Iva
@iva87 Nie je začo...jediné čo viem, lebo sme sa o tom s babkou rozprávali, lieky jej potláčajú emócie. Čiže aj keď by potrebovala si poplakať alebo tak, nejde to. Nevie prečo, vie len, že jej to ovplyvňujú lieky....ale keď sa teší tak sa teší aj z maličkostí, keď je smutná je smutná len to akosi nejde na povrch von...Vraj to je to jediné čo ju troška obmedzuje ale dá sa bez toho žiť a radšej užíva poctivo tabletky pravidelne aby sa jej niečo nestalo než aby experimentovala, že keď si nedá či sa jej uľaví na duši...chce to asi ozaj disciplínu
@ackovka ďakujem, áno toto všetko mám prečítané, naštudované, napriek tomu sa snaží človek nájsť aspoň maličké ohnivko, ktoré by ho držalo nad vodou a dalo mu nádej. Stále mi vŕta v hlave, prečo práve teraz sa choroba prejavila, prečo ju niekomu diagnostikujú už v puberte, mladom veku a niekomu nie... Aj počas choroby, keď človek neberie lieky, sú predsa obdobia keď je človek v pohode, nemá mániu, ani depresiu, vtedy ten mozog dokáže fungovať správne, tak prečo by to nedokázal aj dlhodobo a navždy? Máme známeho, ktorý má BP, mal maniu skončil na psychiatrii, potom depresia dlhé mesiace, všetko bez liekov, 2 roky bol v pohode a Mania sa vrátila, prečo?? Co je spúšťačom keď mozog dokázal 2 roky fungovať? My zatiaľ nevieme či má manžel BPI alebo BPII, pri dvojke by mali byť tie má ie aj depresie ľahšie, dokážu títo ľudia fungovať lepšie ako ti s jednotkou... Každý deň má napadne nejaká nová možnosť, otázka a určite sa ich našej psychiatričky aj psychologičky opýtam, len by ma zaujímal aj ďalší pohľad, veed čím viac hláv, tým viac rozumu...
@iva87 ahoj,
práve som našla túto diskusiu a tak sa zapojím... nakoľko mám tiež skúsenosti zo vzťahu, kde sa vyskytla bipolarna porucha..avšak som to ja, kto ňou trpí...
určite sú aj šťastnejšie prípady, ale u nás to neskončilo dobre.... v januári mi bohuziaľ padlo manželstvo po 30 rokoch.. bohužiaľ musím súhlasiť s vecami čo tu už boli spomenuté a asi nič nové ti nepoviem...
ako tu už bolo spomenuté...aj ja mám kamošky a známych, čo vedia, že mám bipolarnu poruchu a tiež na mne nič nevidia...si myslím..lebo áno ked je najhoršie tak vas nikto z domu nepustí a tie najhoršie stavy videl len manžel a mama, čo s nami býva,, a s ktorou byvam teraz sama..
musím povedať, že som mala obrovske šťastie na manžela...naozaj pri mne stál v dobrom v zlom... diagnostikovali ma až po svadbe, deti sme kvôli diagnoze nemali..aj keď zo zažiatku to vôbec nebolo také zlé, ale teraz (52 rokov) ked viem, čo všetko sa za tie roky udialo,,som šťastná že sa na to nijaké dieťa nemuselo pozerať,,, a viem že by tam boli dlhé obdobia kedy by všetko musel ťahať manžel.,,a aj ťahal,, aj keď deti sme nemali,,
snažil sa a bol mi oporou,,pomáhal, bol mojím stabilným systémom,,bohužiaľ za tie roky táto choroba strašne pokazila náš vzťah,,žili sme posledných 10 rokov ako takí spolubývajúci,, on sa o mna staral,, bohužiaľ pocit samoty a cela ta mizeria okolo vyhrali..a rozhodol sa ze si zasluzi v zivote stastie..ktoré by so mnou nikdy nemal..
má o mnoho mladšiu partnerku a myslim, ze pride ešte aj dieta...i ked mi cely čas hovoril že ma neopustí, že to zvladneme,,že budeme bojovat spolu,,myslim že každý partner človeka s bipolanrou poruchou pride do bodu kedy už dalej nevládze..
neni sa čo čudovat,,na čo ničiť dva životy ked jeden sa ešte dá zachraniť..
inak lieky beriem dlho,,dlhé roky..zo začiaku v mladosti to bolo fajn,,časom som prestala pracovať, manžel mal firmu, pomáhala som tam.. ked som mohla,, časom som dostala invalidny dochodok 3.stupna.. bohuzial aj napriek liekom som mala velmi zle stavy túto zimu a musela som podstupit hospitalizaciu..no sama neviem čo ešte pride
poviem vam len jedno..človek s bipolarnou chorobou ma klinicky diagnostikovanu depresiu aj maniu sucasne..akokeby mal dve duševne choroby naraz...to ze vy nic nevidite alebo ze sa ten človek tvari že je ok neznamena že je..vravim z vlastnej skusenosti ...
@lentvigova ďakujem. My sme s manželom spolu 14 rokov, mame 3 deti a som šťastná, že ich máme, užili sme si bez tejto pliagy nádherných 10 rokov a verím, že ďalšie nás ešte čakajú. Manžel je diagnostikovanie len od februára, a pravdu poviem, pre mňa to bolo vykúpenie, že sme konečne prišli na to, prečo sa môj manžel mení na 3 mesiace v roku na niekoho úplne iného... Áno, stali sa zlé veci, povedali sa hnusné slová, ale dnes viem, že to z neho robila choroba a odľahlo mi, ak to zvládneme tak jedine spolu, lebo máme dôvod bojovať za našu rodinu. Manžel sa o nás všetkých staral 9 rokov kým som bola na materskej, tak teraz je rad na mne. Ako som už písala, on si tu chorobu nevybral, ani si o ňu nepýtal, a pokiaľ bude brať lieky, vyhne sa alkoholu a bude chodiť na terapie budem stáť pri ňom.
Vám prajem, aby choroba čo najmenej vystrkovala rožky, aby ste našli šťastie v maličkostiach a tešili sa zo života, lebo stojí za to bojovať pre každý jeden lepší deň, pekný večer ❤️
@ackovka ešte ma tak napadlo, naša psychologička nám poradila knihu Neklidna mysl od Kay Redfield Jamison, americkej psychiatricky, ktorá sa venovala liečbe bipolarnej poruchy, pretože sama nou trpí. Napriek chorobe stále pracovala, mala dlhodobé vzťahy, snažím sa veriť, tomu, že sa to dá zvládnuť, topiaci sa aj slamky chytá 😕
@lentvigova ďakujem, aj toto mam už naštudované dávno 🙂
Mna na tejto teme zarazila jedna vec.
V prispevkoch, ktore opisuju spoluzitie a staranie sa o ludi s BP, niektori partneri napisali, ze keby vedeli, co ich caka vezmu nohy na plecia. Rozmyslate aj tak, ze aj vy by ste mohli byt na tej druhej strane, na strane pacienta ? Keby tak niekto zdrhol od vas a nechal by vas v tom sam, ako by vam asi bolo?
Nepochybujem, ze je to velmi tazke a narocne, ale co s tymi chorymi ludmi, kde ich date/dame?
@katkalubkova ja som na strane pacienta...manželstvo mi padlo...
môžem hovoriť z prvej ruky..
môj manžel by do toho druhý krát určite už nešiel...a keby som bola diagnostikovaná pred svadbou tiež sa nevydám...a osobne už do žiadneho vzťahu nepôjdem...
nie je to fér voči partnerovi, voči nikomu... a to som mala dobrého muža ktorý sa snažil, študoval si o chorobe,, pomáhal..ťahal ma z dna milion krát.. dával si za vinu veľa vecí, veril že bude lepšie.. obetoval svoje sny o šťastnej rodine.. nakoniec po 30 rokoch zistí že jeho život je len strach o to kedy to zase prepukne a čo sa zasa stane..
je to veľmi smutný a ťažký život..ja som sama od neho odišla viackrát,,10 rokov dozadu som začala tajne chodiť s iným chlapom a tešila som sa ako to poviem manželovi..že budeme všetci traja..počas mánie..takže asi tak..
to nie je choroba ako cukrovka alebo rakovina..čím to nechcem zľahčovať..
ale kto to nenažil, tak nepochopí...neviete si predstaviť čo dokáže človek s bipolarnou poruchou narobiť a aké to je ťažké pre toho partnera..chce pomôcť ale ubližuje len sebe.. ja som sama narobila hrozné veci..
keď epizody prejdu človeku je to ľúto ale škoda už je napáchaná a časom sa to len kopí a zhoršuje..a na vzťahu to zanechá veľké jazvy,,a jedno vám poviem vo vzťahu s bipolarnym človekom to nebude nikdy plnohodnotné partnerstvo..vždy sa o vás bude musieť ten druhý starať... kto nezažil tak si nedokáže predstaviť čo tá choroba narobí..a neprajem to nikomu
@katkalubkova a zasa my niesme nepríčetní aby sme sa nevedeli o seba postarať... také prípady teda určite sú ale teda môj to neni.. to je to zákerné na psychickej choroby,..nikto ju nevidí len ja sama v svojej hlave s nou musim bojovať a najbližší ktorí to musia znášať
@katkalubkova ja som raz večer 2-3 roky dozadu zaspala pred tv ..zabudla na lieky.. muž bol pracovne preč..ráno som mu začala baliť veci vyvolávať že nech sa domov nevracia.. lebo som bola presvedčená že chodí za ženskymi..mohla by som pokračovať..kto nenažil nepochopí čo to je
Neda mi sa k tejto teme nevyjadrit......
Maniodepresioj trpi roky moja MAMA.. lekarka. Takze... ked sa pytate ci taky clovek moze pracovat...moze... ale ano, vela x je to tak ze do prace dlhsie nejde ( avsak v ambulancii robi an brat - takze vsetko funguje dalej ), alebo naopak, kedy uz vidime ze by tam chodit nemusela tak.....
Ja ani neviem co na to napisat.... je to pre mna najblizsi clovek, najlepsi na svete, aktualne mam skrz prebiehajucu maniu preplakanych par dni.. aj ked sa na to cele nepozeram prvy ani posledny rok, vzdy ma to polozi a to uz mam po 30ke....
Ano, su obdobia kedy je vsetko ok, ale co znamena u takeho cloveka dlhsie ok??? pol roka, rok? My sme tusim zazili najviac rok aj nieco. niektore roky su lepsie ( tj depresia z ktorej sa dostane relativne rychlo, alebo mierna hypomania ktora netrva dlho), a su roky kedy to je jar v depresii, mesiac ako tak, potom smyk do manie co trva 3 m potom zase ako tak a dookola..... je to velmi rozne... tazko sa mi o tom hovori bez toho aby som nemala slzy v ociach....
Ak by chcel niekto tak sprava , prijemny den
a teda aby som doma, inak sme boli, aj sme kompletna rodina, ako sa hovori “ nie ne chyža bez kríža” ... lahke to nebolo, nie je, ani nebude. ked je vsetko ok je to super , vsetci zabudneme ze nieco neni ok.. avsak ked je zle, je to prefackanie zivotom ako sa patri... myslim ze za tie roky nasi navstivili vsetky mozne pracoviska .... mamka absolvovala pocas dlhej manie aj liecbu elektrosokmi ( aj napriek hroznej predstave jej to neskutocne pomohlo - tj mania netrvala 3 mesiace ale omnoho kratsie..).
Ale ano, aktualne lieky neberie, aj ked svatosvate tvrdi ze ano, vidim ze nie. nepomoze presviedcanie, prosby, plac, zufalstvo.. dala by som za to vsetko aby som jej vedela pomoct.....
Kto do toho nevidi by v zivote nepovedal ze niecim takym trpi, ale ano, dusevne choroby nie su napisane na cele......
Aj by som vas povzbudila, ale teraz by som povzbudit potrebovala skor ja 🙂), ale stale verim ze sa s tym zit da, ale ktovie ako to funguje... asi to neni ako povedat si nebudem jest mastne nech si znizim cholesterol...
@anne_mary2 ďakujem veľmi pekne za vaše slová a úprimnosť. My sme ešte len na začiatku, takže neviem a ani si netrúfam povedať čo a ako bude, snáď len veriť, že každá fáza prejde a po nej príde co najdlhšie obdobie "pokoja". ❤️
@anne_mary2 ahoj. Dakujem za zdielanie osobnej skusenosti.
@katkalubkova nezazila si, nesud. Najskor so to zazi a ked to das ( co nedas, lebo nikto zivot so psychicky chorym neda, skor ci neskor nervy rupnu aj jemu) potom sud.
@danielinaa ja nikoho nesudim !
Ahoj
Tak sa vam priatelia posťažujem. Trpim BAP II už 30 rokov. Po prvom ataku v 20 tich rokoch som bol 8 rokov OK. Potom 2 roky po nemocniciach a od vtedy uz 20 rokov rychlo cyklujem. Som na ID ale keď sa dá tak pracujem. Som ženatý mám 2 šikovne deti, ktorè ma majù rady. Manželka asi tiež i keď viem, že je to so mnou ťažké. Boli časi, keď som finančne ťahal rodinu ja. Dokonca ešte pred pàr rokmi. Dnes som len priležitostny prispievateľ. Bez manželky neviem ako by som prežil. Chcem vám opìsať rychlé cyklovanie. Naštastie mávam "len" hypomanické stavy a depresiu. Avšak častè striedanie. Najviac viditeľnà depresia v trvaní 2 az 3 tyždne potom pár dní hypománia a "normal" 2 až 3 týždne, kedy som schopny pracovať či už doma, alebo na brigáde. Takto 8 až 10 x do roka. Je to chronické a dosť zlé štádium. Pozitívne je jedine to, že nebýva plná riadna mánia. Preto to manželka ako tak znáša. Áno už som z toho unavený a tie depresie sa mi zdaju už horšie. A v takomto režime sa ťažko dá pracovať. I keď som to ani neviem ako dokázal s rodinou už 20 rokov. Ak by mi to niekto pred tým povedal neveril by som, že je to možné. Aj moja psychyatrička si nieje istá či "nekecám". Preto som bol zmetený sám, či som jediný na svete. Postupom rokou a študovanìm tejto diagnózy som zistil áno rychlé cyklovanie ekzistuje a je nebezpečné. Horšie je že moja lekárka priznala, že je to tak zriedkavè, že sa v tom moc nevizná. Poznáte niekto prosim takèto štádium?
@iva87 Màm 51 rokov a cyklujem rychlo už 20 rokov. Lieky som menil najprv podľa lekàrky, bez efektu, skôr horšie. Vtedy som však verbalizoval skôr len depresie. Lebo hypománie boli akceptovateľné. Vedeli o nich len najbližšia rodina a priatelia a potom som si ich uvedomoval aj ja. Vzhľadom na invalidný dôchodok, som sa bál priznať, že niekedy som aktývny. Aź keď som zistil, že bypolarna depresia sa lieći inak ako unipolarna som to zacal priznávať. Naposledy sne na moju žiadosť pridali lamotrigín a vysadil som antidepresìvum. Malo to nejaký efekt. Zmeniť lekárku som uvažoval avšak chodím k nej celé roky sám a mám ju nablízku veľa krát neprídem na termín, lebo som práve neschopný. Takže ak by som mal chodiť do iného mesta, to by som už asi vôbec nezvládal. Či sa to zhoršuje? Za posledné dva tri roky áno. I keď v poslednom polroku som pracoval 2 x po 2 mesiace. Minulý týždeň som bol 4 dni v tatrach s manzelkou. Normálny človek. Tento týždeň som neschopný urobiť jednoduché veci. Najhorsie, že keď je to nutné, tak sa snažím s ľuďmi komunikovať ale veľmi sa premáham. A potom to vyzerá śak čo? Nieje to také hrozné ale je. Nedá sa mi konať to ćo treba.
@gabesz1 ahoj, áno postupne čím viac si o poruche čítam, viem, že ju každý človek prežíva úplne inak, v inej sile, s inými príznakmi, inými formami liečby, terapií. To je na psychických poruchách to zákerné, že každý ich prežíva úplne inak. Mne tá kniha veľa dala, pochopila som aspoň trošku pocity, ktoré človek s bipolárnu poruchou prežíva, s čím sa pasuje počas života.
@iva87 Áno mojej babke veeeeeľa rokov dozadu diagnostikovali bipolárnu poruchu....každý deň pravidelne úžíva tabletky (neviem aké) a funguje úplne normálne, je to čiperná babička ktorá bude čoskoro prababička a nebudem sa báť jej zveriť moje dieťa na hodinku na kočíkovanie, prípadne postrážiť, zatiaľ čo ja si odbehnem napr. do obchodu...babka jazdí na bycikli cez celé mesto na záhradky, býva sama a funguje plnohodnotne, až na tie starecké starosti ako sú boľavé kĺby a zlý sluch 🙂