Môj život je katastrofa. Neviem sa pohnúť, mám depresie
ani neviem,prečo sem píšem a čo čakám,aké rady,možno len sa vyrozprávať.prosím nepíšte ,ak chcete rýpať,nestojím o také rady.chcela by som sa aspoň niekomu zveriť so svojimi problémami.zničený život,aj tak sa to dá nazvať.katastrofa.
mám problémy vo všetkom.v každej sfére života a neviem si dať s nimi rady.som mladá baba,21ročná
rodina je hrozná,nikdy ma nepodržala,len na mna ziapu,hysterčia,neustály krik pre prkotiny,vybíjajú si všetko na mne,nepomíha rozhovor,prosby,ziapot,nič.proste fatal katastrofa.na výške síce som,ale nie na takej ako som chcela,nebaví ma to,znervoznuje ma to tam,a ešte k tomu to hlúpe cestovanie 200km od môjho rodiska,otrasné vzťahy sú tam,nanič,kamošky a kamošov nemám,som opustená,nemám ani sestru brata,proste nikoho.kedysi som viedla aspon trošku vyrovnaný život,teraz ani náhoodu,každý den pod tlakom a stresom,zvonka potom mi je zle,mám neskutočne zdravotné problémy,ktoré nikto nevie vyriešiť ani lekári,chodím od ambulancie k ambulancii,podstúpila som množstvo bolestivých a hrozných vyšetrení,nič prakticky mi nikto až také príšerné nenašiel,cítim sa unavená bez života zničená,stále jem len nejaké lieky,bola som aj za psychošom,ani ten mi nepomohol,parkrát som aj odpadla,nahromadený stres a tlak vo mne vyvolávajú pocity uzkosti a depresie,nespavosť,nič a v živote neteší, s dlhoročným frajerom je to zle,prakticky od samého začiatku,sme spolu dlhé roky ,ale nerozumieme si,neklape to,no sme spolu,hádame sa,vieme,že to nemá budúcnosť,lenže ja nemám to srdce mu to povedať,lebo je na tom psychicky on veľmi zle,zomrela mu mama,atd,stále voľačo,on je veľmi chorý,proste katastrofa.dokonca sme si dovolili ísť na dovolenku aspon na pár dní k moru teraz tento rok,ani tam mi nebolo dobre,tak som po tom túžila,ani tam som nemala vnútorný pokoj,všetko ma na svete hnevá a sere,nedokážem takto žiť.ani v puberte ,ked som mala 13 som nemala takéto stavy.predstavovala som si,že začnem inak žiť kdesi inde v zahraničí,ani tam by som nemala pokoj,myslím si,že jediný pokoj budem mať len viete kde....naozaj ma to tu nebaví,dokonca teraz som si podala prihlášku aj na inú školu,nevzali ma,neuspešne.
začínam pochybovať o sevet,o ludoch,o existencii dobra,lebo všetko na svete je len a len zle....neviem,ako dalej a ako radikálne zmeniť život,lebo na jednej starne chcem,na druhej už nemám voľu a bojím sa ,čo bude,ked to zmením.prestala som rozumieť sama sebe a ani nerozumiem ľudom dookola,psychologička ma ubezpečovala ,že je to normálne,ja sito však nemyslím.vyskúšala som tri psychologičky,ani jedna nepomohla.
potrebujem nejaku pozitivnu energiu,niečo pozitívne v živote,aspon čosi.psa som si chcela kúpiť,ani to mi moji skvelí rodičia nekupili,lebo vraj to smrdí a treba sa o to starať ,nemám v živote žiadne potešenie.švetko ma omrzelo,nejde čas vrátiť späť,už som zvažovala veľa vecí,kam pohnuť život,ale nejde to,,nemám žiadne financie,živia ma rodičia,aspon niečo,čo mi dávajú,inak láska a neha,objatie ?to neprichádza do úvahy...pritom som dobré decko vždy som bola poslušná,krotká,nepapulovala som,bola som len ticho,ale nie som taká ako by chceli,prirodzene.chyba zase vo mne.
poradte prosím niečo,alebo len prečítajte..nemám zmysel života...každý sa mi čuduje prečo som taká sklučená a taká depresívna,prečo sa neusmejem ani za dlho,nemám dôvod.prečo som bez života,som veľmi precitlivelá,sama.....
@marisola Ahoj, máš 21, študuješ a živia Ťa rodičia, takže by som sa chcela opýtať, čo momentálne robíš. Nemyslím práve v tejto chvíli, ale študenti VŠ majú práve prázdniny. Nikde som nenašla zmienku o nejakej brigáde, okrem tej nevydarenej dovolenky s priateľom ani nevidím, že by si niekde bola. Podľa môjho názoru asi nemáš čo robiť, preto sa zamýšľaš sama nad sebou a nad životom. Z mojej osobnej skúsenosti si myslím, že nie je nič horšie, než začať sa zamýšľať nad sebou, z toho nič dobré nevzíde. Zamestnaj sa niečím, nehovorím, že si máš hneď hľadať zamestnanie, hoci to by Ti tiež pomohlo, aj kvôli kontaktom s ľuďmi. Stanov si nejaký cieľ a choď za ním, hocičo, čo Ťa baví. Ak chceš psa, nemusíš čakať, či Ti ho rodičia kúpia, nie si malé decko (aj keď na druhej strane, ak máš školu 200km od bydliska, tak si zrejme cez školský rok na intráku a s tým nič nenarobíš). Začni cvičiť, to Ti vrelo odporúčam. Budeš mať činnosť, ktorá Ti zabije čas, prinesie odbúranie stresu a stanoví cieľ do budúcna (schudnúť, zlepšiť postavu, zvýšiť kondíciu). Ak si doteraz nešportovala, budeš prekvapená, ako Ti toto pomôže, naozaj! A s priateľom sa priateľsky a bez väčších emócií rozíď, ak už teraz vieš, že je to o ničom, tak to nemá zmysel a kým si s ním, iného si nenájdeš. Chodievaj medzi ľudí, neseď doma a neľutuj sa, v Tvojom opise nevidím, že by mala nejaký skutočne vážny problém.
@marisola Prečítala som si Tvoj príspevok.. a je to hrozné, keď človek žije s takou ťažobou na duši.. dievčatá Ti tu napísali množstvo rád ale aj povzbudení, vyzerá to však tak, že sa netrafili do toho, v čo si dúfala.. a tak sa chcem spýtať, čo by si potrebovala počuť? čo potrebuješ aby urobilo Tvoje prostredie pre Teba? čo pre to môžeš urobiť Ty, aby to spravili? Súhlasím jednoznačne s názorom, že by Ti pomohol dobrý psychiater a psychoterapeut, tak ako to však už niekto písal, toto je práca - predovšetkým Tvoja práca v sprievode odborníka na dlhý čas. Zrejme si šla za psychológmi s očakávaním konkrétnej rady, nasmerovania, čo Ti buď ani nedali, alebo ak aj dali tak sa to nápadne podobalo tomu, čo si si prečítala tu. A tak Ti to nepomohlo ani nezmenilo život. Tak to totiž nefunguje. Psychológ nie je odborník na Tvoj život, na ten si si najväčším odborníkom Ty sama. On Ti pomôže lepšie pochopiť udalosti v Tvojom živote, pomôže Ti pozrieť sa na veci a aj na seba samú z iného uhla a pomôže Ti nájsť nové nasmerovanie, po ktorom vlastne túžiš. Ty sama teraz zrejme presne nevieš čo chceš /preto napr. predstava dovolenky ako skvelého relaxu dopadla presne opačne/, nemôže to vedieť ani psychológ, on nie je veštica. Spolu však na to prídete. Chce to však začať a vytrvať, nájsť si takého, ktorému budeš dôverovať. Neviem odkiaľ pochádzaš, ale ak budeš mať záujem, viem v súkromnej správe poradiť dobrých odborníkov v KE alebo BA. Skús sa však na začiatok zamyslieť nad otázkami, ktoré som napísala na začiatku.. lebo takto cítiš hnev, krivdu a nepochopenie, ale užívateľky, ktoré Ti napísali za to nemôžu, nevedia čo presne potrebuješ.. a možno sa táto situácia podobá Tvojim pocitom z Tvojho života..
V 21 rokoch sa dá veľa zmeniť a veľa pohnúť ďalej, stačí len sa tomu postaviť čelom a chcieť. Je to od Teba nie pekné, keď sa takto sťažuješ. Je veľa ľudí v zlej situácii a mnohokrát majú na starosti nielen seba, ale deti, malé deti, ktorá sa nedokážu živiť samy a veľa krát majú katastrof na obesenie, ale boria sa, vstanú a idú ďalej.
Nájdi si robotu, choď behať a uvidíš, že to bude omnoho lepšie. 😉
@marisola Znie to ako depresia, na to su lieky. Teraz si pod hladinou a vsetko je zle, lieky ti pomozu dostat sa nad hladinu a budes sa moct tesit z veci ktore ludi tesit zvyknu. Slnecny den, posedenie na kave, sport, proste malickosti. Ale musis sa dostat cez tu hranicu, cez to sklo a prave na to su lieky.
@marisola ak mas skutocnu depresiu (rozumej choroba, nie "depka") treba psychiatra... mam s tym osobnu skusenost nie je to ani hanba ani zlyhania - aj ked si zlomis nohu nejdes si ju dat zafacovat k susedke, ale k odbornikovi. takze jednoznacna rada - psychiater, lieky na chvilu nech sa das dokopy a najdes energiu na vsetky riesenia a zivotne zmeny... telo/hlava si oddychne a ulavi sa Ti
psycholog ti lieky dat nemoze, preto psychiater... ber to tak, ze psychiater je vystudovany lekar a uz mas aj zdravotne problemy, takze by si bola na spravnom mieste
@dominsup Mozno ten moj prispevok tak vyznel a mozno vsetko co som napisala znie prilis tvrdo a nesucitne... ale obavam sa, ze lutost je v tomto pripade viac na skodu... Ak ma regulernu depresiu, treba ju nakopnut aby sla za psychiatrom a dovtedy hladali spolu lieky v spravnej kombinacii a mnozstve, aby jej to pomohlo dostat sa z najhorsieho. Ale aj tak jej to dlhodobo nepomoze, pretoze ona musi poriesit problemy z detstva, rodiny hlboko zakorenene v nej, ona musi sama makat x rokov v terapii na sebe, aby pochopila, ze ano, kym sme deti, a rodicia na nas pachaju krivdu, tak potrebujeme ochranu, lutost, pomoc a pochopenie. Ale v momente, ako dospejeme, tak bud si tie krivdy v sebe spracujeme a pohneme sa dalej, alebo si nechame nimi kazit zivot a vztahy nadalej. Ale vtedy sa uz nemozeme odvolavat na to, ze sme mali tazke detstvo a na hovno rodinu. Ak ma niekto rodicov alkoholikov, alebo tyranov, ak bol niekto zneuzivany v detstve, tak ho to poznaci, ale nemoze cely zivot zit v depke, pripadne opakovat spravanie svojich rodicov vo vlastnom vztahu alebo rodine a obhajovat sa tym, co sa mu v detstve dialo. Kazdy clovek je zodpovedny za svoje ciny a svoj zivot a prenasat svoje stare krivdy do pritomnosti a obhajovat to tym, ake to mal v detstve mladosti tazke nie je riesenie. Ak ma rodicia bili, nemozem ja bit svoje deti a partnera a vraviet, ja za to nemozem, to tie mechanizmy ktore som nabrala v detstve... Kazdy ma moznost ist na terapiu a pracovat na tom, aby do dospeleho zivota isiel s pokial mozno co najcistejsim stitom, odvolavat sa na hroznu rodinu v 21 rokoch je proste zbytocne, pretoze to uz ma clovek moznost ako sa tomu vzopriet, odpustit co sa da a ist dalej alebo sa odstrihnut... Nechat sa zivit rodicmi a zaroven na nich nadavat a pripisovat im vinu za svoj hrozny zivot je velmi nezrele. Ja verim tomu, ze rodicia su v tomto pripade zdrojom hlavneho problemu ale holt, to je zivot. Tu su len dve moznosti. Bud zotrvat v pozicii ublizeneho tyraneho dietata a vsetku vinu hadzat nadalej na rodicov alebo to utnut a ist dalej. Lahke nie je ani jedno. Ale len druha moznost prinesie nadej.
@marisola treba si uvedomiť, že celý svet sa netočí okolo teba...
- kopa ľudí má traumy z detstva, nepochopenie rodičov a iné...
- aj rodičia sú len ľudia a sú omylní a nie vždy vedia riešiť situácie podľa predstáv dieťaťa
- prestaň obviňovať celý svet, si dospelá, zober si osud do svojich rúk a ži. Už môžeš žiť podľa svojich predstáv, máš na to svoje roky a už nemá nikto právo ťa do niečoho nútiť a tlačiť
- dokáž sebe aj iným, že vieš žiť sama za seba. Pokiaľ budeš žiť s rodičmi, budeš sa musieť asi podvoľovať ich pravidlám. Buď to chvíľu vydržíš, alebo odíď a ži podľa svojho, za svoje a na vlastnú zodpovednosť. Moja sestra to tiež urobila, skončila bakalára s červeným diplomom, zistila, že škola, ktorú študuje je totálna kravina, ktorú nikdy nevyužije. Odišla zo školy, odišla z domu a dnes s odstupom času, je to asi 5 rokov vidím, že urobila to najlepšie, čo mohla.
- rozmysli si čo chceš, stotožni sa so svojou dospelosťou a svojprávnosťou a konaj... ak to sama neuvládzeš, skús ešte nejakého terapeuta. Ale ja ti veľmi držím palce, uvidíš, že raz bude lepšie...
Veľkú chybu v tomto ja osobne vidím v tom, že rodičia tlačia svoje dieťa do výkonov, napr. do VŠ podľa predstáv rodiča a nie v súlade s povahou a potrebami dieťaťa. Rodičia nerozpoznali, že dieťa je veľký trémista so sklonom k depresiám. Ak by dieťa išlo po maturite do pracovného procesu a nemuselo sa trápiť s obrovským stresom pri skúškach (ktoré ťažko prežíva), mohla byť pokojná a šťastná. Prežívaním
opakovaných stresujúcich vecí sa psychika len ďalej trápi, vyčerpáva, ničí... To, aké ťažkosti malo dieťa pri
maturite, od stresu tuším odpadla, malo byť varovným signálom pre rodičov... rodičia často neberú do úvahy povahu, psychiku dieťaťa a presadzujú si na vlastnom dieťati svoje predstavy úspešnosti... smutné
no takto 😀 .....drahá @marisola.....tvoj jeden jediný problém je v tom, že si lenivá zdvihnúť riť a urobiť niečo pre to, aby si tento tvoj "bludný kruh" neeeeeeeskutočne negatívnych vecí /podla teba / vo svojom živote zmenila........stačilo by ozaj velmi málo - pozrieť sa len na chvílu napr. na detskú onkologiu , na tváričky detí, ktoré už od mala bojujú so zákernou chorobou a žiaľ, niektoré z nich sa ani nedožijú dospelosti......len potom by si si uvedomila skutočnú hodnotu života a hodnotu ludí, ktorích máš okolo seba...zistila by si, že ten tvoj "katastrofálny život" je len zrnko prachu oproti tomu, čo musia zažívať napr. tieto detičky.......tak ale ja úplne chápem, ty máš zjavne väčšiu potrebu k tomu, aby si bola lutovaná zo všetkých strán, lebo ty máš tak neuveritelne katastrofálny život, že sa to už ani nedá vydržať...no čo ti na to poradiť? kým nezmeníš svoje zmýšľanie na ludí, veci okolo seba, nečakaj, že sa v tvojom živote niečo zmení.......nikomu nič nepadá z neba len tak, všetci musíme pre svoje ciele niečo urobiť ...
Zameraj sa na to, aby si sa finančne postavila na vlastné nohy. Potom sa budeš môcť odsťahovať a zariadiť si život tak ako len chceš, aby si bola šťastná. Hoci si aj kúpiť šteňa.
Kým ťa vaši financujú, nemáš veľmi na výber. Ale stále maj na pamäti, že každý robí chyby, každý padá. Aj tvoji rodičia. Nie je to niečo, za čo by si sa mala hanbiť alebo trápiť, lebo práve takéto obdobia ťa posúvajú osobnostne ďalej.
Ber to ako výzvu. Teraz si v období, kedy sa ti nič nedarí a je iba na tebe, ako začneš odznova a ako si svoj život pretvoríš podľa seba. Lebo žiješ v prvom rade preto, aby si bola šťastná ty, nie tvoje okolie.
dobre,ok,nepochopili ste ma,dík za vaše rady,nemá význam ´dalej tu prispievať.ke´dže som sa dozvedela,že som strašne lenivá zodvihnúť riť a iné kraviny,tak dík,o také slová nestojím🙂
majte sa krásny,dámy.
@marisola ale pochopili, len ty sa na svoj problém nevieš pozrieť z vtáčej perspektívy. Pozeráš sa na svoj problém z perspektívy chrobáka, bez nadhľadu. Chápem, že vo svojom veku to máš ťažké, si dospelá vekom, ale ešte silne previazaná so svojou biologickou rodinou a nevieš sa odstrihnúť, pretože ich ešte potrebuješ.
Skús si tento tvoj príspevok prečítať o 5, 10, 15 rokov a uvidíš, že sa vekom a skúsenosťami posunieš ďalej...
Ja ťa na jednej strane chápem, sama som čosi podobné zažila. Žiaľ pomohli mi len lieky, trpezlivosť a hlavne ZMENIŤ VLASTNÝ POSTOJ K ŽIVOTU! Neľutovať sa, nevracať sa do minulosti, žiť pre prítomnosť, vyhľadávať priateľstvá, robiť to čo ma baví a napĺňa šťastím. Vieš, čo som robila ja? Šoférovala.... Sadla som za volant a šla.... Kamkoľvek. Pomaly, žiadne divoké jazdy. Upokojuje ma to doteraz.
Dievča zlaté, ak nechceš skončiť kdesi sama na koľajniciach, skús to! Skús prinútiť svoju myseľ vidieť veci trošku svetlejšie, než sa Ti zdajú.... A hlavne si nájdi kamarátku, ktorej sa zveríš, vyrozprávaš, nemusí TI dávať múdre rady, stačí, že ťa vypočuje a povie, že ťa chápe, objíme ťa, podá vreckovku, keď budeš plakať....
Hlavne sa neutápaj v minulosti a vlastnom žiali! Daj ešte šancu antidepresívam, lebo ich podľa toho, čo píšeš, naozaj potrebuješ.
No najprv sa musiš zamysleiť čo vlastne sama chceš. Ano všetko ta serie, ale ved čo preto Ty sama robíš? Nechcem rýpať, len sa tak zamyšlam, lebo mám dceru ktora ma 22 a syna ,ktoryma 20 a študuje. Aj moju dceru občas prepadnu bludne myšlienky, alôe ona ma ozaj zdravotne problemy, ale už sa naučila k nim priostupovať tak, že si ich nepripušťa. Syn, chodi na vyšku, financovlai sme mu prvy rok, ale vie ako sme na tom, tak si našiel brigadu. minule leto bol cele doma, tak tento rok povedal, že aj ked za malo pojjde z domu, lebo by sa zblaznil. ty si šla na dovolenku, ta Ťa neuspokojila. Čo vlastne by si od života chcela, lebo podla Teba je všetko zle, aj rodičia, aj systema aj aj. Zamysli sama na sebe, kde je chyba, čo ak je aj v Tebe? LEn si to treba uvedomiť. Dievča v Tvojich rokoch sa može kedykolvek vybrať do sveta a robiť, zarobiť a najsť si niečo ,čo ma bude baviť, nei tu vyplakavať. Keby to pisala nejaka 40-tnička, ktora je sama, tak chapem ,ale mlade dievča?
a teraz ako by osm poradila svojej dcere? Ak Ťa vyška nebavi a rodičia po Tebe vrieskaju, prečo to nenechaš a nejdeš kdesi preč, pohladaj si pracu, hoci aj v zahraniči a začni robiť to čo Ťa bavi. Rodičia pokroičia a časom zabudnu. Ak su k Tebe nepristupní ukaž im, že aj ty vieš byť taka. nechaj všetko tak, vyšku si možeš dokončiť neskor a nie je pravda, že Slovka sa do Prahy nedostane. Ak na to má tak sa dostane. Jednoducha rada, nechaj všetko tak, zbal si svoje veci a chod preč, aj do Čiech na ubytovnu a robiť za pas, alebo do obchodneho centa. Titul nie je všetko.
odporucam tiez ist k psychiatrovi a liecit tento stav liekmi, antidepresivami, mozu mat aj neg ucinky ale po kratkom case urcite odzneju. Lieky urcite nevysadzat, zacnu zaberat tak do 2-3 tyzdnov, drzim palce
Stastie do tvojho zivota nepride s ludmi a okolnostiami, stastie je len a jedine stav mysle. Tvojej mysle, ak ty sama nezmenis svoj postoj k zivotu nic a nikto ti nepomoze. Sebalutost je dobra ale iba na chvilu, aby mohla prirodzene prist sebalaska. Da sa radovat aj z uplnych malickosti. Tak to zacni robit, ak poyrebujes nakopnut, zacni citat motivacnu pozitivne ladenu literaturu ako napr knihy zo serie Slepacia polievka pre dusu
@betunka39 mam pomaly 22,bakalr ukončeny,lebo som sla skor zo strednej z 8roc.gympla.,preto už som skončena.tak mladá.to sú jednoduché počty predsa,na to netreba VŠ,či ?
a nepovedala som,že slovenka sa do prahy nedostane,to je blbosť,čo si napísala.také som NIKDE nenapísala.napísala som,že som sa tam nedostala,lebo z nášho odboru nebrali na ten odbor,čo som sa hlásila tam,nebol kompatibilný,hoci som si myslela,že je pôvodne.treba čítať,čo píšem,lebo ptm vznikajú dezinformácie.
a tvoja dcéra má zdravotné problémy,no ja mám tiež veľmi vážne zdrav.problémy,a všelijakého charakteru nielen jedny.
takže neviem,prečo podcenuješ moje problémy,nemám žiaľ také problémy,že mám občasne hlavybol ani nádchu,ale rôzne infekcie,zápaly,chronicitu atd.dokonca mnohé vzácnejšie choroby.
vy si tu všetci myslíte,že som nejaká pubertáčka 13 ročná,čo z nudy nevie,čo so životom.no ste na velikánskom omyle,nestíham,nemám pre seba čas na nič,ani len si nalakovať nechty,čo by som trebárs aj chcela.ale darmo je to tu rozoberať,ste si zmysleli,že sa do mna pustíte a všetky budete rýpať,o také reči nestojím.
Myslim ze ked si poriesis zdravotne problemy, aj tie psychicke aj fyzicke, potom sa ti ulavi a uvidis veci inak. Ale zacat musis tam. Su zbytocne take rady ze raduj sa zo zivota, venuj sa konickom, pokial si nenajdes dobreho psychiatra a nedostanes spravne lieky a nezacnes sa liecit tak nepomoze nic,
Drzim ti palce.
@marisola Život nie je zlý, iba ľudia si ho takým robia. Stačí pritom zmena postoja a trochu zamyslenia sa nad sebou samým. S rodičmi nevychádzaš. Myslíš si, že je to len ich chyba? Možno, neviem, nepoznám vašu situáciu. Kamoškv v škole sú nanič. Myslíš si, že je to len ich chyba? Čo ak je aj niečo v tebe? Nikde sa ti nepáči, s ničím nie si spokojná. Priam z teba srší negatívna energia. Mňa, napríklad, negatívni ľudia strašne ubíjajú a radšej sa im vyhnem. Ak nemáš kamarátov, je to práve kvôli tomu, čo vyžaruješ na svoje okolie. A že sa cítiš zle aj fyzicky? To súvisí s tvojou psychikou. Toľko ľudí má strašné zdravotné problémy a predsa si užívajú každý nový deň svojho života. Ale v súvislosti s tebou možno prichádza do úvahy aj porucha zvaná ANHEDONIZMUS (neschopnosť tešiť sa). Počula si už o tom? Vyskytuje sa spolu s depresiou a dá sa dostať pod kontrolu. Skús sa na to opýtať psychologičky.
@marisola "chcela som ísť do prahy,ale tam sa dostať nemožno a najma nie slovákov" toto je vynatok z tvojho prispevku. Nepodcenujem tvoje zdr. problemy, nepíšeš čo Ti vlastne je, ale kedže lekari na nič neprišli, pravdepodobne to máš z Tvojho postoja k životu. Si mlada, aj ked máš zdravotne problemy, hladaš len to ako sa to neda, nie ako sa to dá. Nerypem, len ma vie nasrať takýto postoj k žiovotu. Rodičia- zlí/ hoc platia školu, berem, možu byť naroční/, škola- zla, kamarati- nemam, priateľ- už s ním nechcem byť, ale predsa som. A dalej dalej, nič pozitivne, nič dobre, z brigady nezarobiš? moje deti chodili od 15-tich, aby si ako tak prilepšili a amli aspon pocit slobody, ked niekde šli, že nemusia pytať. Ako vravim ,syn je teraz na brigade v Tatrách, zarobil za dva mesiace 800 € , z toho minul na stravu, cesstu, keby si videla jeho nohy, ake ma dotranane? Ako keby bol otrok. Ale nefnukaaaa, sám si vybral, aby si mohol zaplatiť aspon intrak, kedže mame toho dosť. A TY si nechavaš intrak paltiť roddičmi a ešte fnukaš? Ved chod, zarob si a odtrhni sa od nich a nesťažuj sa sustavne. Mam take kredo ktorým sa riadim a davam ho aj deťom . Kto nechce hlada dovody, kto chce hlada sposoby. Ak chceš zmeniť svoj život sama najdi sposob, ako .Ale ak nechceš tak tu vypisuj a stale maj vyhovorku ,ako sa to neda. Toť tolko.
@betunka39 Mne sa páči, ako my stále k nej slušne, konštruktívne a ona na jednoduchú a slušnú otázku napíše: "to sú jednoduché počty predsa,na to netreba VŠ,či ?" Po tomto sa už ani nečudujem, že rodičia vrieskajú a kamaráti sa zdekovali, ostal len chudák "mizerný" frajer sirota a chorý... Keď všetci sú sprostí a dievčina namiesto toho, aby sa každej jednej z nás poďakovala za rady, ak odpisuje na jej príspevok a reagovala spôsobom, z ktorého by bolo vidieť, že sa nad radami zamýšľa, že si to váži, že sme jej životu venovali náš čas a energiu, tak frfle, odúva sa, ironizuje a útočí.
Presne ako ty píšeš, kto chce, cestu si nájde alebo spraví. Klobúk dole pred tvojimi deťmi, ja som takisto brigádovala od 15 a brala som všetko, čo sa dalo, od práce na chmeli cez kancelárske roboty alebo prekladanie, nikdy som nic neodmietla, pretoze kazdá práca je poctivá a chcela som byť samostatná.
Ty si aka negativistka, to nesmies moja, zacni mat rada seba samu, kazde rano sa na seba v zrkadle usmej a povedz si, ze budes mat pekny den , na druhych si vsimaj len dobre veci, nie tie zle, snaz sa rozdavat dobro a dobru naladu , bude ti to vratene , lebo ako sa javis ty, takmta vnima okolie , a tak sa k tebe aj sprvaju, potrebujes vela, vela lasky, objatia - najdi si ludi, ktori ti toto daju, trebars v domove kde su deticky opustene, alebo dochodci, vela sa rozpravaj, kup si aj toho psika, no a co, alebo si nejakeho poziciavaj na vencenie, bud vela na slniecku, hladaj tu spravnu cestu, len sa uz prosim ta prestan divat cez tie cierne okuliare, mysli pozitivne, napis si na zrkadlo ruzom nieco pekne , mile alebo zacni s nejakou arteterapiou, drzim palce, slnko svieti pre vsetkych, aj pre teba 🙂
@marisola Pozri sa, ja to zhrniem, tvoj zivot je naozaj uplne zniceny a katastrofa, podla tvojich vlastnych slov: rodinu mas hroznu (aj ked ta financne podporuju a financuju ti studium, zaroven ocakavaju ze ho ukoncis a nespravaju sa k tebe pekne a nechapu ta), frajera mas mizerneho, vztah ti nic nedava ale aj ked si cakala, ze pride lepsi chlap neprisiel, tak ostavas s tymto mizernym, zdravie mas podlomene, podstupila si mnozstvo vysetreni a nikto neprisiel na to, co ti vlastne je, stale si chora (ako pises, hlavne zo svojho mizerneho zivota- mozno ani netusis, aku mas vlastne pravdu v tomto), mesto kde studujes je komplet sproste a navyse musis cestovat 200 km, skola je hnusna a zapadakovska, aj ludia na nej sprosti, nebavi ta ale musis ju studovat dalej, lebo inzinierske studium v Prahe ti nebolo umoznene, lebo tam beru len mgr. z tej skoly (ci z CR?), a pritom ty si chcela zit v Prahe (financovali by to tvoji rodicia?), brigady su nanic, na nich sa neda zarobit, praca ta aj tak nebavi, furt nieco musis robit, aj ked nechces, pricom mas predsa narok na lezanie na slnku s knihou v ruke, lebo je leto... dovolenka pri mori nesplnila tvoje ocakavania, ze tam sa vsetko zmeni, byt chory na dovolenke je priserne ak navyse uvazujes o tom, ze sa z nej nechces vratit domov, vsetci ta len poucuju, ze zivot nie je az taky zly ale pritom nechapu, aky hrozny zivot ty mas a ako sa to neda zmenit, lebo nemas chut a naladu sa usmiat, pritom ale by si chcela byt spokojna a stastna, lekari ti nepomahaju, psychologovia nepomahaju, lieky nepomahaju, vsetko ta hneva a serie, a sice nie si na vozicku, nezomieras na rakovinu, nie si na svete sama bez rodiny, priatela, ale zivot mas aj ty hrozny...
Precitaj si teraz sama vsetko co si napisala niekolkokrat a skus identifikovat veci, ktore sa daju zmenit, ktore vies zmenit ty sama. Potom sa rozhodni, ci ich chces zmenit, alebo ci chces dalej zit tak ako zijes. Nic viac ti uz poradit neviem. Cim skor pochopis, ze svoj zivot mas v rukach len ty, tym lahsie sa ti bude zit. Lebo ono nejde o to, co sa ti v zivote stane, ale ako to ty vezmes a co s tym vies urobit. Mlady chalan, ktory sa zrani pri autonehode a ostane ochrnuty moze prezit svoj zivot v nenavisti k osudu a lutovani sa co sa mu stalo, ostat v svojej detskej izbe a nechat rodicov aby sa onho starali a ani nevychadzat von alebo moze bojovat a studovat, najst si pracu, samostatne byvanie, partnerku, robit sport a dostat sa na paraolympiadu a zit plnohodnotny zivot. Takisto mlada zena, ktora nema podporu v svojej rodine, nenaplna ju jej vztah, nebavi studium a ma zdravotne problemy moze byt celozivotne nasrata na cely svet a zamerat sa na veci, ktore ju trapia a oslabuju, odoberaju jej energiu alebo moze vziat zivot do vlastnych ruk, zmenit zivotospravu, nastudovat si vsetko o zdravej strave, dopriat si vela pohybu a nedat chorobam sancu aby ju zlomili na duchu, aj ked sa neciti fyzicky dobre, moze zatnut zuby a dokoncit nevhodne zvolenu skolu (lebo studium jej zjavne ide) a najst si pracu, ktora by ju bavila alebo ist studovat iny odbor popri praci, odcestovat do zahranicia, zarobit si na cestovanie, pripadne studium v zahranici, nechat ist priatela jeho cestou a tym si otvorit moznosti stretnut niekoho noveho, moze si skusit uvedomit, ze predsa nemozu byt vsetci spoluziaci komplet sprosti a skusit najst medzi nimi spriaznenu dusu, moze si skusit uvedomit, ako ju samu vnimaju ludia v jej okoli (stale zachmurena, uplakana, nasrata na vsetkych a na vsetko) a ci aj to nemoze byt prekazkou v nadviazani dobrych priatelstiev... Ja osobne, ked som 6 mesiacov po druhom porode zacala mat vazne neurologicke problemy a cakala som na termin MRI mozgu s vyhliadkami skleroza multiplex alebo nador na mozgu a cele noci som v duchu som pisala svojim malickym detom listy, aby vedeli ako ich velmi lubim a instrukcie rodine, aby vedeli co maju deticky rady a co potrebuju, a co chcem aby v zivote mali, pre pripad mojej smrti, som sa rozhodla raz a navzdy, ze nech sa deje cokolvek, ak budem zdrava, budem stastna tu a teraz... Nastastie to bolo len silne vycerpanie ale vidis aka je silna psychika? Ako to vie ovplyvnit fyzicke zdravie? Odvtedy sme sa zas trapili s neustalymi chorobami u deti, my sme boli chori s nimi, nonstop, nonstop cca 3 roky len lieky, inhalatory, vysetrenia, komplet vsetky dovolenky prechorete, niektore dokonca komplet cela rodina v nemocnici...V tom obdobi sa pri odberoch krvi zistilo, ze moj malicky musi do nemocnice a povedali mi asi leukemia a mne sa zas zrutil svet - asi na 10 sekund a potom som sa cele dni starala o maleho a cele noci hladala na nete informacie o tom, co ine by to mohlo byt a ako mu pomoct... Vytrapili sme sa, bola to ina tazka a zriedkava diagnoza, lekari boli viac ako rok bezradni a ani to velmi neriesili ale my sme hladali odpovede a inych lekarov a podarilo sa ich najst a aj ked liecba neexistuje, dostal sa z toho a teraz je maly v poriadku aj ked sa trapime zas s inym hendikepom.... a zas absolvujeme terapie a hladame moznosti ako mu pomoct a venujeme tomu kopec sil a ja osobne som musela zabudnut na moj profesionalny zivot a zijeme zo dna na den... A ja som stastna, ze je to tak ako to je, lebo viem, ze by to mohlo byt aj horsie, aj ked nehovorim, ze mi obcas nie je do placu a nezufam si... Ale podporuje ma aj skupina rodicov s podobnymi osudmi a ja zas vidim, o kolko by sme na tom mohli byt byt horsie...A naschval nechcem zabudnut, ako zle by to mohlo byt, preto som ti pisala o ludoch na onkologii, preto som ti pisala o hendikepovanych... Kym clovek chodi, dycha, pracuje, hra sa, cestuje, studuje, kym sa dokaze starat o svojich blizkych a robit ich stastnymi kym tie choroby nezoberu vsetko, na com mu v zivote zalezi, tak sa to da prezit a este prijat ten dar, ze to nie je horsie. Chapes? aj ked sa obavam, ze som to tu pisala zbytocne, lebo zrejme je to neprenosna skusenost... Ale pokusila som sa.