Ako katolícka cirkev reaguje na homosexuálov?

Tento príspevok nedokáže vytvoriť umelá inteligencia, pretože ide o moju skúsenosť, ktorú ale chcem zdieľať anonymne.
Som katolík s homosexuálnym sklonom. Dnes už väčšina ľudí na to reaguje štýlom: „No a?“ Vyrastal som v prostredí, v ktorom boli myšlienky, slová či skutky dobré alebo zlé, nič medzi tým, a kde sa ťažko hovorilo o negatívnych emóciách či neštandardnom prežívaní. Páčili sa mi aj dievčatá, dokonca aj na vysokej škole. Dokázal som sa pri niektorých cítiť až excitovane. To sa však postupne vytratilo po tom, ako ma opakovane ranili a na čo som bol zrejme extrémne vnímavý (pretože muži ma objektívne ranili stonásobne viac, no neprestali ma fyzicky priťahovať), môj vzťah a dôvera voči nim boli extrémne krehké, zrejme vďaka dominantnému a moju mužskosť ohrozujúcemu vplyvu matky a sestry. Neschopný sa presadiť, neustále obviňovaný, kritizovaný otec stál vždy bokom ako služobný v dome, nie v čele rodiny ako jej plnohodnotný člen. To ma utvrdilo v tom, že sexualita najmä mladého človeka nie je nikdy definitívna, je len relatívne stabilná (a aj to až v dospelosti), vyvíjajúca sa intenzívne v mladom veku a neoddeliteľne prepojená s prežívaním vzťahov, emóciami, vnútorným nastavením voči sebe i obom pohlaviam, extrémne vnímavou osobnosťou intenzívne prežívanými udalosťami od raného detstva, ktoré navonok so sexualitou nemajú nič spoločné. Jednoducho povedané, každá sexualita, ešte skôr, ako sa fixuje, má svoje predispozície v mnohých nesexuálnych oblastiach psychosociálneho vývinu. Veľmi dobre to vystihuje výraz „nepoznané (nezvnútornené, cudzie, nepotvrdené, emočne neprežité) priťahuje“ a ja som bol pri mužoch nie jedným z nich, so zvnútorneným právoplatným členstvom, ale iba ich vonkajším pozorovateľom. Nie je možné, aby som mal ich väčšinovú sexualitu, ak som odmalička iba hľadal lásku, ocenenie, potvrdenie a prijatie mužov a nemal žiadnu rezervu ani kapacitu hrdo prezentovať svoju mužskosť, vábiť ňou, dvoriť ženám, ktoré mi dušou absolútne nepripadali iné ako ja. A často som mal ženského vplyvu už vyše hlavy. Odmalička som bol iný; nie v sexualite, ale vo vnímaní a interpretovaní signálov zvonku, a teda v duši zraňovaný viac ako niekto iný, vsadený do rovnakého prostredia. Neustále som dobiehal mužov a nikdy som ich nedobehol. Áno, súviselo to s mojou mamou a otcom, rodinou, šikanou v škole..., ale tomu sa teraz nechcem venovať.
Chcem sa venovať svojej viere, náboženstvu. Dlho som sa cítil ako taký osamelý bojovník na poli katolíckej cirkvi. Nezapadol som do tradičného obrazu katolíckej cirkvi, ani do toho všetko tolerujúceho dúhového obrazu viacerých protestantských cirkví a pseudokatolíckych hnutí... a vždy ma mrzelo, že si človek musí vyberať. Ale asi najviac ma zamrzelo, keď si ľudia vyberali na základe pár zlých skúseností so svojou cirkvou alebo na základe dezinformácií prichádzajúcich od ochotných pomáhačov, často tiež bývalých katolíkov zakladajúcich starokatolícke, evanjelické, babtistické alebo iné spoločenstvá dúhových kresťanov, ktorí, ešte stále katolíkov, ochotne odrádzali od katolíckej cirkvi, a ktorí boli zo všetkých strán kŕmení príbehmi o extrémnej netolerantnej a pokryteckej katolíckej cirkvi, v ktorej sa straší peklom, hovorí sa o strašidelnom doživotnom celibáte, nedobrovoľnom utrpení za členstvo, liečbe homosexuality, pokusoch tvoriť rôznopohlavné zväzky a všeličom inom krutom, ktoré sa malo odohrávať v katolíckom prostredí aj v časoch vyradenia homosexuality zo zoznamu porúch. Len blázon by z takého prostredia neunikol. A časť ľudí práve zo strachu z pekla začala vyhľadávať neviazaný sex, aby sa vyhla hriešnemu trvalému zväzku s rovnakým pohlavím. Iná časť stála pred frustrujúcou dilemou, či dokáže vôbec žiť bez sexu, alebo či vôbec je prakticky možné zažívať lásku a blízkosť iného človeka bez pravidelného uspokojovania sexuálneho pudu. Rodí sa nová generácia ľudí traumatizovaných katolíckou cirkvou.
Netvrdím, že sa v katolíckej cirkvi nikde a nikdy nepristupovalo k homosexualite a jej nositeľom neterapeuticky až neľudsky, ale z vlastných skúseností môžem povedať, že som také tendencie priamo ani sprostredkovane v katolíckej cirkvi takmer neregistroval (a to som ponavštevoval ozaj že dosť kňazov, spoločenstiev, organizácií) a že či už kňazi alebo združenia na pomoc homosexuálnym veriacim boli často neistejší/neistejšie v tom, ako vlastne majú reagovať, ako boli zmätení samotní homosexuáli. Skôr to väčšinu ľudí v cirkvi nezaujímalo a absolútne nebolo prioritou sa tomu venovať. A rovnako jedno je to ľuďom aj dnes. Pritom verejne sa nie raz hovorilo o cirkevnej mafii pretláčajúcej averzívnu terapiu. Hŕstka ľudí, ktorá sa na Slovensku venovala pastorácii „homosexuálne cítiacich,“ akurát chcela zistiť, či sa dá žiť aj inak, či je o to záujem a či je reálne a udržateľné žiť kvalitne inak, s Bohom a v spoločenstve (a zrejme aj pri sexuálnej zdržanlivosti). Nuž, výsledky hovoria za všetko. Jednoznačne to bolo možné robiť aj inak a bez toho, aby sa čokoľvek v ľuďoch popieralo. Mohlo sa všetko, keby sa chcelo pestovať skutočnú lásku v skutočne rodinnom a zdravom spoločenstve. No i tak... kto vlastne má niesť zodpovednosť za vyplašenie množstva mladých ľudí z katolíckej cirkvi? Komu to prichádzalo najviac vhod? Alebo je to všade skôr o tom – komu dnes vôbec záleží na autentickom Bohu viac ako na sebe? Kto ešte má chuť mu načúvať bez rýchlych odpovedí? Kto ešte má silu objavovať v sebe horkosť a uzdravovať ju, keď výsledok zrejme bude rovnaký? A to nielen v sexuálnej preferencii, ale aj v osamelosti.
Ja sám som iba hľadal odpovede ohľadom seba bez potreby úniku. Apropo, kam? Do lepšieho sveta, ktorý sa len tvári, že je lepší? Nakoľko som zažíval veľa neprijatia, odmietnutia, neslobody aj v samotnej LGBTI+ skupine a aj v skupine konvertitov. Možno som tieto odpovede hľadal v tichu a na pôvodnom mieste príliš dlho, ale som za to obdobie veľmi vďačný. Často som premýšľal nad tým, prečo sme neboli schopní robiť katolícku cirkev lepšou a čo vlastne malo znamenať to „lepšie,“ kedy by sme s ňou boli všetci spokojní.
O čo sa pri katolizácii homosexuálneho partnerstva opierať? Exaktná veda nepriniesla nič relevantné a záväzné, len zavádzajúce propagandisticko-hypotetické plátky. Psychologické výskumy pôvodu homosexuality človeka sa zamietali ako zbytočne provokujúce a neempirické. Poctivá etológia zvierat zmietla zo stola myšlienku, že by zvieratá prežívali kvality ľudskej sexuality a rovnako aj homosexuálny pud (popisuje len ľudskej homosexualite podobné a veľmi nestabilné správanie s koreňmi v iných pudoch – neuspokojenom štandardnom rodičovskom, neuspokojenom štandardnom rozmnožovacom a v sociálnom učení sa).
Akú zmenu sme chceli dosiahnuť, s akým motívom a skutočným vzťahom k Bohu? Prečo nebolo možné radšej vrážať energiu do skúmania sexuality človeka a podpornej siete v rámci katolíckej cirkvi v spolupráci s odborníkmi?
Neexistuje dokonalá cirkev, ale existujú cirkvi, pre ktoré je príznačnejšie relativizovanie, cirkvi, ktoré bojujú o prežitie a teda o každého nového člena. A to asi nejde bez kvalitnej propagandy a fokusu najmä na tých najzraniteľnejších, najviac nespokojných, trpiacich či osamelých. A ak sa títo ľudia nevedia rozhodnúť, čo ďalej, prečo ich neprilákať k sebe?
Večná otázka s nekonečnou diskusiou znie – Ako urobiť katolícku cirkev atraktívnejšou pre neheterosexuálnych veriacich? A vôbec, je to možné, ak sexualita nie je stredobodom vzťahu s Bohom? Je to možné, ak zmeny v cirkvi vždy budú mať svoje hranice? Čo vlastne chceme, by sa v nej pre nás zlepšilo a zároveň sa zachovala autenticita jej učenia? Skutočne je pri záujemcoch o zmenu vzťah s Bohom tak intenzívny, že o to naozaj stoja alebo je to len dobrý nástroj v procese pomenovávania vinníka za osobné utrpenie alebo večnú nespokojnosť? Čo je vlastne vnútorná sloboda Božieho dieťaťa? Že môže všetko, čo chce, hoci tomu nerozumie? Lebo ak by rozumelo, trpelo by ešte viac? Som príkladom toho, kto rozumie a odmieta dobrovoľne trpieť, alebo toho, kto by trpel viac, keby nerozumel tomu, kto vlastne je a prečo je taký, aký je? Má byť veriaci na seba hrdý za to, že skončil vo vzťahu s rovnakým pohlavím, lebo sa zbavil predsudkov a začal konečne myslieť za seba a na seba? Možno áno, ale v skutočnom a veľmi náročnom boji za seba potrebujem viac, ako len zaplátať diery v duši a možno aj to záplatami, ktoré na nich dlho nevydržia.
Cirkev nesmie používať nástroje zastrašovania, ale koľké cirkvi zneužívajú možnosť propagovať spopularizované doplnky alebo interpretácie domnelých myšlienok Boha? Pritom väčšina nedorozumení a sporov aj pri homosexualite v cirkvi pramení z nepochopenia psychosexuálnych procesov (vrátane vývinu akejkoľvek sexuality), vnútorných stavov, nejasností v prístupe k sexualite, odkladania budovania vlastnej identity so sexualitou ako jej nie najpodstatnejšou súčasťou... a sú ďalej živené nespracovaným hnevom, negatívnym vzťahom k sebe, túžbou byť a mať ako ostatní, hľadaním príčin osobného nešťastia tam, kde nie sú či vierou vo vzdušné zámky k šťastiu.
Ďakujem za prečítanie týchto mojich myšlienok. Erik