Ako prekonať strach dieťaťa z lekárov?
Ahojte, syn má veľký strach z lekárskych vyšetrení a každá návšteva ambulancie je pre nás stres, boj, plač. Má 4 roky.
Doma sa hráme na lekára, tam to zvláda, ale už v čakárni je to boj :-/
Máte nejaký osvedčený spôsob, ako dieťa upokojiť? Alebo len počkať, kým z toho vyrastie?
Ďakujem.
neviem ako často chodíte? ak raz za rok, tak si nemyslím, že sa to rýchlo zmení, ak častejšie, tak nám pomohlo, že mal sľúbené, že si potom môže ísť vybrať autíčko, prípadne naposledy dostal autíčko pred vyšetrením a išli odvážne spolu, ale môj chodí často k lekárovi, tak si možno už aj bohužial zvyká a k tomu aj všetko ostatné, čo uviedli vyššie
už minule tu bol taký príspevok a písala som, že mala som to isté s dcérou, nechcela sa dať ani popočúvať ani hrdlo pozrieť (klasické detské choroby, žiadne že časté návštevy dr), no tá kopala nohami, báchala rukami, keď som vždy vyšla potom z ordinácie v myšacej diere by som sa najradšej videla a nepomáhalo nič - ani že sme sa hrali doma na DR ani že potom jej niečo kúpim za odmenu, nič..prešlo to samé po čase, teraz bude mať 9r a v pohode, jediné čo nemusí doteraz je odber krvi, ale teda už je rozumná, už si to dá vysvetliť..
Ja to robimm tak ,ze ked mame ist k dr a viem co budu robit ..par dni pred a hlavne den pred ,stake o tom rozpravam ...ako tam prideme ,ako ho doktorka popocuva(aj to urobim),pozrie do hrdla (urobim),pozrie brusko a postlaca (urobim),bude brat krv ,lebo treba pozriet nieco (urobim,zoberoem si ceruzku alebo hoc co a proste mu zoberiem rucku a vysvetlujem "konam".
Ide na sono ..tak opat vysvetkujem ,ukazijem ,varujem,ze to mize byt studene atd ...ma 3 roky a mal aj nepeknu skusenost ,ale teda naozaj krasne spolupracuje ...vzdy mu pripomeniem uz u dr ked sa ide robit ukon ,ze doma sme si to ukazovali atd ...
Aky pristup ma lekarka a sestricka pocas vysetrenia? Komunikuju s dietatom, co idu urobit?Snazia sa s nim nadviazat nejaky kontakt a odlahcit vysetrenie? To extremne vela urobi. Poznam lekarky ktore sa ledva pozdravia a k dietatu sa ani neozvu, samozrejme, ze potom dieta ma strach lebo nevie, co sa deje. Doma to mozete aj 100x natrenovat ale ked v ordinacii narazi na "stenu" (nekomunikativnu lekarku so sestrickou) tak fungovat to nebude.
Neviem, či má nejakú negatívnu skúsenosť... Určite sa to nezmení hneď po 1 návšteve. Možno zacat tým, že mu dovolíš ten strach, zistíš ho, že je to v poriadku mat strach a uznať ze je to nepríjemné, bolestivé, keď sa mu pozerá do úst, keď mu berú krv z prsta, atď. Môžeš mu porozprávať svoj podobný príbeh, že aj ty si sa bála, že je zo v poriadku a zvládla si to. Môžeš vyzdvihnúť predošlé návštevy u lekára, a poukazovať na to, že aj keď to bolo náročné, nakoniec to zvládol a bol statočný. Ak vieš, čo bude prebiehať na vyšetrení, môžeš ho na to pripraviť vopred, možno nie niekoľko dní, aby nemal z toho úzkosť, ale ráno pred vyšetrením. Môžete si povedať, že pravdepodobne ho sestrička pichne do prsta, bude to ako keď ho ustipne vcielka, áno, chvílu to bude bolieť, ja tam budem pri tebe, budem ta držať, môžeš si kľudne poplakať, spolu to zvládneme. Pri akomkoľvek náznaku zlepšenia ho chváliť, ako super to zvládol. A ak aj nezvládne dobre, uistiť ho, že je to v poriadku. Hlavne neporovnavat ho s ostatnými detičkami "pozri tam ten chlapček ako pekne sedí a neplače", " to len teba počuť do celej čakárne", nehovoriť vety typu "už si veľký, prestaň plakať, však to ani nebolí, čo si o tebe pomyslí pani doktorka, nerob mi hanbu". Ja napr zasto robím chybu, že rozprávam o deťoch pred deťmi, to môže byť tiež kontraproduktívne, to by som tiež vedome ustrážila, napr pred dieťaťom nehovoriť manželovi, babke, susede, priatelke na ulici ze "ideme od lekára, no zas to bol boj, zase plakal, atď"