Čo sa to stalo základným školám od 90. rokov?
Rád by som otvoril diskusiu o tom, ako sa zmenilo základné školstvo od 90.tych rokov. Mám dieťa v 2. ročníku ZŠ a sa nestačím čudovať, čo všetko sa dnes od detí očakáva.
Začnem matematikou. Deti sa učia základné aritmetické operácie pomocou množstva rôznych postupov a techník - jedna nestačí. Rozumiem myšlienke, že každému dieťaťu môže vyhovovať iný postup a potom si vyberie svoj vhodný. Lenže paradoxne musia ovládať všetky. A samozrejme, sú z nich aj pravidelne skúšané.
Ďalším problémom je podľa mňa samotná kvalita učebníc a pracovných zošitov. Je úplne bežné, že knihy ponúkajú množstvo originálnych úloh, ale každá vyžaduje úplne iný spôsob uvažovania alebo matematický postup. A to je problém už od prvého ročníka. Čiže žíak tak musí pri každej úlohe najprv pochopiť, čo sa od neho vlastne očakáva, identifikovať správny postup a až potom začať počítať. Mám pocit, že kopec času a mentálnej kapacity sa dá nie na samotné precvičovanie matematiky, ale na lúštenie zadaní a prepínanie medzi rôznymi postupmi. Toto mi príde veľmi neefektívne, kedže v pre tento vek by som očakával zameranie na zvládnutie základov aritmetiky a nie nekonečnú variáciu príkladov. A takto sa postupuje ako na hodinách v škole, tak aj pri domácich úlohách.
A netýka sa to len matematiky. Narazil som aj na úlohy napr. zo slovenčiny, ktoré mali zadanie nedostatočné alebo prinajmenšom mätúce. Niektorí rodičia sa priznali, že ani oni tým zadaniam nie vždy rozumejú. Niekedy rozmýšľam či autori kníh dostatočne zohľadňujú vek detí, pre ktoré ich pripravujú.
K tomu množstvo domácich úloh. V prvom ročníku sme trávili domácimi úlohami, čítaním, pracovnými listami, dodatočným precvičovaním, učením básničiek a kadečím iným približne 1 až 1,5 hodiny takmer každý deň. Dieťa pritom navštevuje aj družinu. V prvom ročníku si tam domáce úlohy spočiatku nerobili, takže všetka príprava zostávala na doma. Odkedy si úlohy môžu vypracovať v družine, je to o niečo lepšie, ale aj tak musím úlohy pravidelne kontrolovať, pretože ich má často nesprávne vypracované. Dokonca sa nám stalo, že ani pani vychovávateľka správne nepochopila zadanie domácej úlohy a následne sme museli celé prepisovať 🙂 A úprimne, ani sa jej veľmi nečudujem, keď vidím, ako sú niektoré úlohy formulované.
Potom je tu množstvo učebníc. Keď si spomeniem na vlastnú prvú triedu, tak v taške som mal iba šlabikár a pár zošitov. Ani si nepamätám, žeby som si vôbec prehadzoval zošity a knihy. Proste s tým obsahom som chodil do školy každý den a zošit som menil len ked som ho vypísal. Dnes má dieťa niekoľko kníh a pracovných zošitov na matematiku, slovenčinu aj ďalšie predmety a k tomu klasické zošity a rôzne pracovné listy. Od prvého ročníka sledujeme rozvrh ako písmo sväté a prehadzujeme knihy neustále. Teraz v druháku to už nechávam na dieťa, aj ked si niekedy niečo omylom nezoberie, fakt už nemáme kapacitu robiť všetko na 100%. Občas mám pocit, že len samotné sledovanie toho, čo treba kde vypracovať a čo si pripraviť, je samostatná disciplína.
Pokiaľ si dobre pamätám, v prvom ročníku som ja mal maximálne štyri hodiny denne. Moje dieťa malo už v prvej triede minimálne jeden deň s piatimi vyučovacími hodinami. Teraz v druhom ročníku má tri dni v týždni po päť hodín a zvyšné dva dni po štyri. No najhoršie je na tom to, že sa v škole stále nestíha. Neustále sa preberá nové a nové učivo, rýchlo sa postupuje ďalej, pretože treba stihnúť osnovy. Tempo je také rýchle, že sotva sa deti naučia jeden postup, už prichádza ďalší. K tomu pravidelné písomky (2 aj 3 týždenne), do toho skúšanie a neustále niečo nové a ďalšie úlohy. Pripomína mi to ako nekonečný šprint v nejakej nadnárodnej korporácii.
Myslím si, že tento tlak pociťujú aj samotní učitelia. Majú predpísaný osnovy, obsah, ktorý potrebujú prebrať a zjavne obmedzený čas. Tlak sa potom prenáša na deti a na rodičov, ktorí musia doma dobiehať, precvičovať a upevňovať to, na čo v škole zjavne nie je dostatok priestoru.
Samostatnou kapitolou je známkovanie. Z vlastného detstva si pamätám, že minimálne v prvom ročníku sme žiadne známky nemali. Hodnotenie bolo symbolické vo forme pečiatok, včeličky, prasiatka atď.. Moje dieťa však dostávalo regulérne známky hneď prvého dňa. Už v prvom ročníku sa v ich triede objavovali známky od 1 až po 5. Z tohto som bol fakt v šoku. Svoju prvú trojku som dostal až vo štvrtom ročníku a dodnes si pamätám aké to bolo nepríjemné. Moje dieťa dostalo prvú trojku už v 1. ročníku. A tak sa pýtam, čo tým vlastne chceme dosiahnuť? Aký to má význam a čo tým školský systém chce vlastne dosiahnuť? Je fakt potrebné takto skoro vytvárať tlak u detí na výkon?
Nedávno som sa o tom celom rozprával s rodinnou známou, ktorá učí na súkromnej základnej škole. Keď som jej opisoval, ako to funguje u nás, vyšokovaná neveriacky krútila hlavou. U nich dávajú deťom až v treťom ročníku jednu domácu úlohu týždenne a takéto tlaky na deti údajne nemávajú. Známkovanie majú tiež laxné a primeranejšie veku dieťaťa.
A teraz porovnanie s mojou situáciou, keď som navštevoval školu ešte v 90.tych rokoch. Prvé 2 ročníky sme sa samozrejme učili, ale iba v škole. Dokonca aj družina bol priestor na hry a zábavu. Nemával som absolútne žiadne domáce úlohy, tie prišli až od 3. ročníka. Pre istotu som si to overoval s rodičmi, tí mi potvrdili že si ma preskúšali tak raz za mesiac a aj to tak symbolicky či viem niečo prečítať, spočítať. To je neporovnateľné s tým koľko musíme dnes s deťmi tráviť času nad knihami. Ak sa dieťa učí v škole 4-5 hodín, potom nasledujú aktivity v družine a doma min ďalšia hodina prípravy na druhý den, už im neostáva čas ani na oddych.
Čo ma však zaráža najviac, je či toto všetko vôbec prináša lepšie výsledky. Fakt tie deti potrebujú poznať všetky techniky toho istého výpočtu? Je nevyhnutné spracovávať také kvantá úloh, používať toľko rôznych materiálov a neustále preverovať deti písomkami, diktátmi, skúšaním?
Ešte jedna vec, ktorú veľmi nechcem rozoberať, ale nedá mi ju nespomenúť a to je organizácia samotných škôl. Áno, dnes máme čipy, edupage, mobily, ale keď porovnávam samotné fungovanie školy, nemám pocit, že by sa organizácia nejako zásadne zlepšila. Dokonca by som povedal, že mi pripadá horšia. Mám pocit, že školám často chýba profesionálnejšie organizačné a manažérske riadenie. Nemyslím to ako útok na pedagógov, ale byť dobrým učiteľom ešte automaticky neznamená byť dobrým manažérom. Už nástup do prvého ročníka bol zážitok. Info prichádzali postupne, často neúplné. Pritom by stačilo pripraviť jeden dokument na webe školy, kde by si rodič našiel všetko čo treba zabezpečiť, zistil ako funguje družina, stravovanie, vyzdvihovanie detí a pod. Ale to by bolo asi príliš jednoduché 🙂
Pri pohľade zvonka sa mi zdá akoby si každý v škole riešil svoju vlastnú "zbesilú" agendu. Triedni učitelia sa snažia stíhať učivo, osnovy a kopec administratívy. Vychovávatelia pripravujú programy, aktivity a vystúpenia. Popritom sa organizujú rôzne krúžky, ktoré sú pre učiteľov jeden z mála možností si niečo privyrobiť, čo je úplne legitímne. A aj ked všetky tie aktivity dávajú zmysel samostatne, ako celok mi to príde v konečnom výsledku nedomyslený chaos a školský systém ignoruje celkovú záťaž žiakov, učiteľov ale aj rodičov.
A to sme zakúsili iba prvý a začiatok 2. ročníka. Mám vážne obavy ako to bude pokračovať vo vyšších ročníkoch a ako budeme riešiť situáciu, keď naše mladšie dieťa nastúpi do školy tiež. Predstava, že obe deti budú zrazu potrebovať rovnaké množstvo času na školskú prípravu súčasne ma úprimne desí. Už teraz fungujeme dosť na hrane.
Aj ked vidím, že učitelia sa snažia robiť svoju prácu čo najlepšie a fakt v dobrej viere, mám vážne výhrady k nastaveniu školského systému. Ten sa tak skomplikoval a zahltil, akoby sme v ňom zostali všetci uväznení. Celé mi to pripomína psa, ktorý sa donekonečna naháňa za vlastným chvostom. Všetci sú neustále v pohybe, vynakladajú maximálne úsilie, ale nie som si vôbec istý, či sa tým niekam skutočne posúvame a ak tak či tým správnym smerom.
Áno ja som to nedocitala do konca - veľa výlevy na jednej kope..
Vyjadrím sa ale len k pár veciam:
1. Ja som asi chodila do inej školy: mala som viac pracovných zošitov a veci, nie len jeden šlabikár a pár zošitov. Pracovný zošit z matiky, normálny zošit z matiky, šlabikár, dva zošit napísanie (v škole a na doma), pracovný zošit z prvouky aj zošit na prvouku. Takže aj vtedy toho bolo viac.
2. K tomu ucivu z matematiky. Memoruje sa , zle je, nememoruje sa a žiadajú sa rôzne spôsoby uvažovania, zle je... Čo my vlastne chceme? Prečo by dieťa malo len mechanicky precvičovať arotmetiki? Je fajn, ak sa učí premýšľať rôznymi spôsobmi s ohľadom na vek samozrejme. Veď tu máme celé generácie zacyklene v jednom spôsobe myslenia a ako to vyzerá. Samozrejme, ak by malo dieťa ovládať všetky postupy výpočtu , nadšená by som nebola, ale bola by som rada, ak by uvažovalo podľa problému a situácie a nie málo nemorovany a nadrilovany jeden sposob, ktorý je pri zmene povahy problému bol nepoužiteľný.
3. Áno, súhlasím, že aj pre učiteľov je výučba súčasná dosť náročná, lebo triedy nie sú jednoliaty aj pred sebou rôzne deti a je nátlak aj od rodičov (hoci niektorí rodičia by si zaslúžili preplesk alebo odobratie dieťaťa alebo si ho radšej nemali robiť). Len si stále v školstve učitelia, ktorí si zaseknutý niekde v roku 2000 alebo horšie a takí nemajú v školstve čo hľadať, len žiaľ tak sú a tiež to tak vyzerá a niektoré deti a aj rodičia potom len trpia.
Je toho proste dosť. Lenže, čo chceme od školstva, keď tých, ktorí si tu desaťročia volení, ho majú úplne v päte. Si spočítaj, koľko ministrov školstva sa vystriedalo len za posledných 20 rokov ( a aj v rámci jednej vlády) a každý z nich si ide svoje a chce si urobiť svoju ,,reformicku" a nerobí sa nič koncepčné a dlhodobé.
Do istej miery súhlasím, prvú štvorku z diktátu dcéra dostala v druhom polroku 1. ročníka a nielen ona ale aj polovica triedy. Úloh toľko, že každý deň sme ich robili 1-1,5 hod, občas 2. Dieťa absolútne demotivované, sadalo k úlohám s plačom. Do toho sme my, ako rodičia boli obviňovaní, že nečítame s deťmi každý článok 3x. Jasné, že nie, keď už tretí krát niektoré pasáže hovorili naspamäť... V druhom ročníku sa zmenila učiteľka, deti zrazu nemusia každé poobedie robiť toľko úloh, majú len napr. 3x do týždňa. Zrazu sa im chce čítať aj chodiť do školy. Je to všetko o ľuďoch a vzťah k učeniu, škole sa žiaľ buduje cez prvú učiteľku. Ak táto zlyhá, náprava je ťažká.
Robila som na strednej škole ako uctovnicka. Mať nadriadeneho pedagoga bol otras. Od menežera mal veľmi ďaleko.
@stanyko nedocitala som to cele, uz dlhe to je. Tiez som chodila do ZS presne v 90-tych rokoch. A rovnako ako ty sa zamyslam, aky maju zmysel vsetky tie reformy, ucivo sa ubera, vyuzivaju sa nove postupy a...vysledky v testovaniach su slabe.
Mame 3deti uz na 2.stupni a veru ta matika aj mna sokovala...pocitanie do 20 s prechodom cez 10 sa uci az v 2.roc...moji synovia sa tam nudili. A presne xy roznych sposobov pocitania...tiez mi to vadi, ja viem jeden a viem tak spocitat hocijake cisla. Tiez som toho nazoru, ze vela niekedy skodi a mozu mat deti z toho mis-mas. Moj manzel s druhakom nevedel urobit DU z matiky...nechapal, co tam ma robit 😁 ale ja som sa s nimi vacsinou ucila, tak som uz vedela, co chcu. Ale stalo sa obcas, ze otazky boli fakt napisane nejednoznacne.
To mnozstvo knih a PZ ku kazdemu predmetu...hroza aj za mna. Nasi si "nepotrebne" mohli nechavat v zakladaci v triede. A...nepotesim Ta...na druhom stupni som zazila sok...s PZ sa pokracuje veselo dalej...kazdy jeden predmet..ucebnica, zosit, Pz ...ten si zaplatis tak 5-6e/kus. Nevidim zmysel v takom PZ z literatury.
K ucivu...min.20% uciva si ucitel moze prisposobit a zmenit, takze nemusia prejst vsetko a tiez tomu nahananiu nechapem.
Mnozstvo DU zavisi od ucitela, u nas s tym nebol problem, max 30min.doma. stredy boli bez DU.
Organizacia tiez zavisi od konkretnej skoly, u nas problem nevidim. My sme mensia skola v malom okrese, taka "rodinna"...to zase pozitivne vnimal manzel, lebo za jeho cias take nevnimal. Je plno skolskych a mimoskolskych aktivit a akcii...obcas mam pocit, ze az trochu vela na ukor vyucby.
Problem je aj disciplina v triede. U nas neexistovalo nieco povedat pocas pisomky...to bolo za 5 a nikto sa nebavil. Co pocuvam od deti...ucitel ma co robit, aby ich zaujal atd. Dalsi problem su aj rodicia...mlady ucitel z obce mi povedal, ze s nimi je to horsie ako pracovat s detmi.
tiež som to nedocitala. Ja som nastúpila v 97 a bolo to 100 a 1 a teraz? deti hlupejsie, agresívnejšie, vystresovanejsie a aj niekedy rodic je na vine, lebo cez deti si veľa x chce splniť svoje predstavy.

Nedocitala som, už sa tam tie myšlienky cyklili. Ja som síce nezažila 90-kove školstvo, ale do prvej triedy som nastúpila v r. 2002, tak tam snáď taký rozdiel nebude. Ja mám tiež druhaka a ja som veľmi spokojná so spôsobom výučby v našej škole/ jeho triede. Vôbec nemám pocit, že je toho naňho nejak veľa, práve naopak. Ja som sa učila rucickove hodiny ako prváčka, on sa bude ako štvrták. Násobilku sme sa učili v druhom polroku druhej triedy a pokiaľ viem, teraz sa ju budú učiť až v tretej. Mne sa páči aj to, že škola núti deti rozmýšľať a že prepájajú predmety medzi sebou. Ja by som sa nerada vrátila k spôsobu výučby, na aký si pamätám ja, alebo dokonca môj muž, ktorý teda do prvej šiel v '91. Myslím, že u teba prevláda spomienkový optimizmus.