Výchova a rozvoj hendikepovaného dieťaťa. Ako na to?
Ahojte, chcela by som sa opytat vas, matiek, ktore maju hendikepovane dieta s nejakym obmedzenim, kde je ale mentalne a intelektualne vsetko v poriadku. Ci uz ide o vrodene zalezitosti, alebo pourazove stavy:
Ako sa Vam podarilo vychovat ho v nejakom zdravom sebavedomi a aby sa "co najmenej trapilo" tym, ze hoci ostatni mozu, ono nie?
Napriklad nemoze chodit, alebo deti nastalo plienkovane, s komunikacnymi obmedzeniami, slepe, hluche... Tiez ak dieta nie je jedinacik, ako najlepsim sposobom zit a vysvetlovat ze "bohuzial Ty si nemal/a stastie a nemozes to a to, hoci Tvoji surodenci a vlastne dalsi naokolo mozu".
Napr cim viac hobby ktore moze vykonavat, vyplnenie casu, stretavanie s ludmi s podobnou diagnozou? Naslo si napr v tychto skupinach dieta skor kamaratov, respektive nejake vyzitie a napln dni, aby nemalo stale pred sebou tu vec ze "preco prave ja"?
Dakujem za slusne komentare, a najma od ludi, co realne skusenosti maju. Sme na zaciatku tejto cesty, a clovek samozrejme robi v dobrej viere co uzna za najlepsie, ale preco si nevypocut nieco, co realne aj inde fungovalo a nemusime na to prist zbytocne neskoro.
Pripadne, co po case lutujete, ze ste nespravili inak, a dieta sa tym zbytocne trapilo, alebo mu to nejakym sposobom uskodilo a pod. Ked sa da aj anonymne,...
Môj ujo sa narodil ako nepočujúci. Športoval, mal výučný list, oženil sa s nepočujúcou manželkou. Mali dvoch zdravých synov a tri vnúčatá. Celý život pracoval ako krajčír, šil pánske obleky. Zomrel nedávno, mal 76.
Môj spolužiak z VŠ prišiel o sluch ako dieťa. Vyštudoval s nami, má dva doktoráty, prednáša na VŠ, píše knihy, posunkuje (tlmočí) v telke a na rôznych akciách. Je ženatý, má dve deti. Všetci sú nepočujúci. Má občianske združenie, kde s manželkou učia rodičov komunikovať so svojimi nepočujúcimi deťmi, robia rôzne školenia, workshopy, tábory, videá. Jednoducho pecka. Neskutočne ich obdivujem, ako sa s tým popasovali a vedú k tomu aj svoje deti.
Pracujem s deťmi so zdravotným znevýhodnením a súhlasím s komentom vyššie. Sú deti, ktoré sú rodinou primerane vedené a pripravované do života a sú rodičia, ktorí za svoje deti dosloca dýchajú a nenechajú ich urobiť nič. Obliekajú ich, obúvajú, kŕmia, ... pričom to dieťa to dokáže aj samo. Len pomalšie a možno neobratnejšie. Ale ako inak sa to má naučiť, keď ho stále niekto obsluhuje? treba im dať šancu a povzbudzovať ich. Nie ľutovať, nie prehnane obskakovať. Držím vám prsty.
@anonym_e7776b nepisem ziadny clanok prosim Ta co to je za otazka 🙄 Myslim ze som velmi jasne napisala, preco sa to pytam. Mame male dieta ktore bude mat trvale nasledky a tak si samozrejme zistujem veci, co nas cakaju.
@anonym_autor mám už dospelé hendikepované dieťa. Narodil sa s vrodenou vadou, ale bol veľmi šikovný aj rozumove a vždy napredoval a bol šťastné dieťa. Presťahovali sme sa do Ba, bližšie k lekárom, kde sme museli často chodiť na kontroly. Stav sa mu neuveriteľné zhoršil, mali sme obrovskú smolu na zákerných a závistlivých ľudí. Neštítili sa nás aj okradnúť a synovi ublížiť. Táto doba, nie je bezpečná, ani pre zdravých ľudí. Denne počuješ, čo sa deje starým a chorým ľuďom, lebo sú ľahkým terčom pre ich bezbrannosť. Akurát som sa nedávno zamýšľala, kde sú invalidní ľudia, nikde ich nevidieť. Je to smutná doba, keď sa radšej musia zmieriť, so životom medzi štyrmi stenami.
Ešte ako dobrý príklad chcem uviesť súčasného maďarského ministra pre sociálne veci a rodinu - na strednej škole prišiel o zrak. Je vyštudovaný právnik, v odbore pracoval aktívne doteraz. Okrem toho učí aikido (áno, neuveriteľné). Má manželku, deti.
Dakujem Vam za odporucania aj rady ci skusenosti zo sukromia... 😊 Kazdej jednej. Kazdu som si precitala, a nielen raz. Ste velmi mile. Naozaj je to aj celkom povzbudzujuce citat. Verim, ze sa nam podari najst nejaku rovnovahu medzi nami rodicmi aj surodencami, aby z toho kazdy nacerpal len to dobre...
@anonym_autor tvoje dieťa musí cítiť, že ho máš rada, že celé okolie - spociatku rodina, neskôr deti na ihrisku, v triede,... ho rešpektujú. A netreba ho úzkostlivo chrániť, ale nechať, nech aj ono si prejde rovnakými boľačkami ako zdravé dieťa, dávať ho na aktivity/krúžky/šport s nimi, neseparovat ho. Ale na inakosť medzi rečou slušne upozorniť, aj pred dieťaťom, aby neskôr ono vedelo samo povedať, vysvetliť. A treba mať aj šťastie na učiteľky v MŠ či ZŠ. Ak v úplne ranom detstve získa v blízkom okolí oporu, má šancu získať zdravé sebavedomie, na ktorom v školskom veku budeš stavať. A ak je extrovert, budeš to mať omnoho jednoduchšie. Ale pozor,ak máš ďalšie zdravé deti, aby si nepreferovala príliš postihnuté dietko. Aby ony nemuseli ustupovať, starať sa oň či byť "len" prehliadane. A neboli z nich typické "sklenené deti", u ktorých tiež sebavedomie bude veľmi nízke, i keď budú pôsobiť samostatne a predčasne zrelo.
Ako pedagóg už dlho pracujem s deťmi s obmedzeniami,s postihnutím. Prave opicia láska je pre tie deti kontraproduktívna. Mimochodom,aj doma máme dieťa s viacerými obmedzeniami, ktoré patrí medzi samostatnych adolescentov a paradoxne rieši často problémy zdravých kamošov. Ak máš nejaké konkrétne otázky, môžeš napísať IP.