Budú smeráci v roku 2024 voliť Pellegriniho?

celý text:

PRED 25 ROKMI ZAČAL ZÁPAD DEMONTOVAŤ SVETOVÝ PORIADOK
Mnohí by radi zabudli, ale na toto im nesmieme dovoliť zabudnúť. Pred 25 rokmi, 24. marca 1999 o 19.30 hod. zaútočili spojenecké vojská NATO na bývalú Juhosláviu. Operácia Spojenecká sila bola uskutočnená v rozpore s medzinárodným právom, bez mandátu OSN a je najväčším zločinom Severoatlantickej aliancie v jej dejinách. V priebehu troch mesiacov spojenci zničili 34 mostov, 9 nemocníc, 300 škôl, zbombardovali ropnú rafinériu, rozvod vody, elektrárne a štátnu televíziu, čo Amnesty International označila za vojnový zločin. Bomby NATO zasiahli aj osobný vlak, autobus, tržnicu, čínsku ambasádu či konvoj utečencov. Zbombardované boli továrne na výrobu liekov, topánok, automobilov, elektrospotrebičov, cigariet. Severoatlantická aliancia navyše použila pri náletoch aj zakázané kazetové bomby. Zahynulo pri tom 552 srbských vojakov, vyše 2500 civilistov, 5 000 ľudí bolo zranených, takmer milión ľudí prišlo o prácu a celkové ekonomické škody sa vyšplhali na 30 miliárd dolárov.
Tento medzinárodný zločin mal oveľa závažnejšie ďalekosiahle dôsledky na medzinárodný systém, ako si strojcovia a obhajcovia tejto vojenskej agresie pripúšťajú. Nie ruskou inváziou na Ukrajinu, ale nezákonným bombardovaním Juhoslávie a následným odtrhnutím alebo (ako to hovoria Srbi) ulúpením Kosova sa začal postupne rúcať svetový poriadok vytvorený po roku 1945 a spečatený Chartou OSN. Odrazilo sa to aj na bezprostredných reakciách po vyhlásení nezávislosti kosovskej provincie koncom februára 2008. Vtedajší arménsky premiér Serž Sarkisian vyhlásil, že jeho krajina sa bude usilovať o to, aby bol azerbajdžanský región Náhorný Karabach uznaný za samostatný štát. Separatistickí lídri dvoch gruzínskych regiónov, abcházsky prezident Sergej Bagapša a prezident Južného Osetska Eduard Kokojty informovali, že v blízkej budúcnosti sa obrátia na Rusko a OSN so žiadosťou o uznanie ich nezávislosti. Predstavitelia Turkov na Cypre sa nechali počuť, že keď Kosovo vyhlásilo nezávislosť, nemajú ani oni na čo čakať. Prezident Republiky srbskej v Bosne a Hercegovine Rajko Kuzmanovič veľavravne vyhlásil, že na podobný akt, aký práve uskutočnilo Kosovo, čakajú desiatky ďalších regiónov v Európe. Vytvorenie nezávislého štátu albánskej menšiny vrelo privítalo aj Podnestersko (časť Moldavska) a všetky maďarské menšiny v Karpatskej kotline.
Smrteľnú ranu starému svetovému poriadku dala invázia „koalície ochotných“ na čele s USA do Iraku, rozbitie Líbye a vojenská intervencia v Sýrii a Jemene. Čudovať sa, že za týchto okolností Rusko rezignovalo na spoluprácu so Západom, ktorú opakovane bezvýsledne ponúkalo, a začalo obnovovať vlastnú sféru vplyvu, môže len patologický pokrytec. Svetový poriadok sme dávno pred konfliktom na Ukrajine rozbili my, Rusi ho už len dorazili. Napokon, popredný svetový intelektuál a najväčší žijúci americký disident Noam Chomsky nedávno otvorene vyslovil to, nad čím uvažujem už dva roky, ale (priznám sa) nenašiel som odvahu povedať to priamo, lebo je to síce faktograficky pravdivé, ale voči obetiam cynické.
Profesor Chomsky upozornil, že v porovnaní s americkou inváziou do Iraku (o izraelskej agresii v Gaze ani nehovoriac) konalo Rusko až dosiaľ umiernene a zdržanlivo. K rozsiahlemu zničeniu infraštruktúry, ako sme to videli v Iraku, na Ukrajine nedošlo. Rusko by to bezpochyby dokázalo, mohlo by zaútočiť na zásobovacie linky v západnej časti Ukrajiny a fakticky ochromiť Kyjev, ale neurobilo to. Keď sa ho novinár spýtal, či tým naznačuje, že Rusko bojuje na Ukrajine humánnejšie ako Spojené štáty v Iraku, Chomsky dôrazne zopakoval: „Nenaznačujem to, je to zrejmé. Dokonca aj delegácia inšpektorov OSN musela byť z Iraku stiahnutá, pretože útok Američanov a Britov bol taký krutý, že pod tou extrémnou paľbou sa nedalo existovať. To je ich štýl vojny... Keď USA a Británia rozbíjali Bagdad na kusy, išli snáď zahraniční lídri navštíviť Bagdad? Nie, pretože keď idú USA a Británia do vojny, rozsievajú hrôzu a ničia všetko, čo im príde do cesty: komunikácie, dopravu, energetiku – všetko, vďaka čomu funguje spoločnosť... Napokon, porovnajte si počty civilných obetí v Iraku a na Ukrajine...“ Viem si predstaviť, že moralisti dostali v tejto chvíli nervový záchvat. Ale pravda nikdy nebýva pohodlná a príjemná.
Vráťme sa však k samotnému Kosovu. Veľmi rozšírenou a zámerne opakovanou demagógiou je mýtus, že bombardovanie Juhoslávie členskými štátmi Severoatlantickej aliancie roku 1999 vyprovokovali etnické čistky Srbov na albánskom obyvateľstve. A to napriek tomu, že túto falošnú verziu vyvrátil vo svojich pamätiach vtedajší vrchný veliteľ ozbrojených síl NATO v Európe Wesley Clark. Odcitujme si kľúčovú pasáž z jeho knihy, v ktorej zachytáva rozhovor medzi ním a šéfkou americkej diplomacie Madelaine Albrightovou. Vtedajšia ministerka zahraničných vecí USA chcela poznať názor vojenského experta, ako Srbi zareagujú na vzdušné údery:
ALBRIGHTOVÁ: Čo musíme robiť, ako môžeme zabrániť ich útokom proti civilistom?
CLARK: Nemôžeme robiť nič. Napriek našim najlepším snahám Srbi zaútočia proti civilistom. Budú to preteky o čas medzi našimi leteckými útokmi so škodami, ktoré im spôsobíme a tým, čo budú môcť robiť v teréne. V krátkom čase uspejú.
ALBRIGHTOVÁ: Čo teda budeme robiť?
CLARK: Musíme zväčšiť naše sily, priviezť viac všetkého. Môžeme prevýšiť všetko, čím disponujú, ale nebude to príjemné.
Velenie NATO skrátka s masakrami cynicky rátalo. Práve táto pasáž bola dôvodom, prečo žiadal Slobodan Miloševič pred Medzinárodným trestným tribunálom v Haagu, aby mohol predvolať a vypočuť ako svedka Wesleyho Clarka. Chcel dokázať, že etnické čistky v Kosove prebehli až po ukončení a v dôsledku bombardovania Srbska a Čiernej Hory. Súd mu to však nedovolil. Celý proces sa tak zmenil na frašku. Politici, skorumpovaní analytici a novinári vykresľovali Miloševiča ako „balkánskeho mäsiara“, démonizovali jeho obraz ako „druhého Hitlera“, hoci dnes vieme, že je to nielen prehnané, ale že o nič menšiu zodpovednosť niesli aj Franjo Tudjman v Chorvátsku, Alija Izetbegović v Bosne, o Hashimovi Thacim z Kosova ani nehovoriac.
Ak si uvedomíme, že ešte v polovici deväťdesiatych rokov Západ oslavoval srbského prezidenta ako mierotvorcu a človeka, „s ktorým sa dá rokovať“, na totálnom obrate v jeho vnímaní je niečo patologické. Záhadná smrť Slobodana Miloševiča vo väzení mnohé otázniky svojsky vyriešila, lebo vďaka mediálnej podpore zmenila obvinenie na rozsudok. Samotný proces bol však z vecnej stránky totálnym fiaskom. Je potrebné uvedomiť si konečné fakty: Norimberský proces s nacistickými zločincami trval 11 mesiacov. Proces so Slobodanom Miloševičom sa za neporovnateľne lepších technických podmienok naťahoval viac ako štyri roky a za ten čas nebol vynesený jediný rozsudok. Proti juhoslovanskému exprezidentovi bolo vznesených 66 (zdôrazňujem, šesťdesiatšesť) obvinení z vojnových zločinov v Chorvátsku, v Bosne a v Kosove. Ak by bol odsúdený za čo i len jediný z nich, doživotie by ho pravdepodobne neminulo. Napriek tomu mu prokurátori nevedeli dokázať nielen to, že nariadil zverstvá proti civilistom, ale ani to, že o nich vedel.
A ako sa toto všetko odrazilo v našej politike? Tým najnehanebnejším spôsobom. Napriek tomu, že až 90 percent obyvateľov Slovenska s týmto krokom nesúhlasilo, Dzurindova vláda na mimoriadnom utajenom rokovaní povolila prelety amerických bojových lietadiel cez naše územie, a to po tom, čo túto žiadosť Spojených štátov odmietlo nielen neutrálne Rakúsko, ale aj člen NATO Grécko. Slovensko sa tak vedome podieľalo na najväčšom zločine Severoatlantickej aliancie. Došlo nielen k flagrantnému porušeniu Charty OSN, ale aj k porušeniu samotnej Severoatlantlantickej zmluvy. Len dvaja ministri našli odvahu, aby sa zdržali hlasovania: vtedajší minister spravodlivosti Ján Čarnogurský a vtedajší minister pôdohospodárstva Pavel Koncoš. Títo dvaja statoční muži by si zaslúžili štátne vyznamenanie za to, že zachránili česť Slovenska. Prelety bombardérov na nezákonnú vojenskú agresiu podporil aj vtedajší predseda Zahraničného výboru NR SR Peter Weiss, ktorý neskôr uviedol, že to urobil „na základe vtedajšieho chápania záujmu Slovenska“. Vtedajší minister zahraničných vecí Eduard Kukan aj po desiatich rokoch, keď už boli známe všetky negatívne dôsledky vojenského zásahu v Juhoslávii, priam fanaticky trval na tom, že vláda sa zachovala správne a aj dnes by postupoval rovnako.
Takto cynicky sme obetovali nielen princípy mieru a zásady medzinárodného práva, ale aj slovenskú menšinu vo Vojvodine. Jednou z prvých obetí agresie NATO bol 19-ročný Slovák Ján Kukučka z Padiny, obce vzdialenej asi desať kilometrov od Kovačice. Neochránili sme ani vlastných krajanov. Najšokujúcejším zistením je pre mňa spôsob, akým došlo k povoleniu preletov. Pavel Koncoš mi osobne potvrdil, že v čase, keď o tom rozhodovala slovenská vláda, už americké bombardéry prelietavali nad ich hlavami. Znamenalo by to, že sme nerozhodovali ako suverénny štát, ale ako nesvojprávna provincia, že došlo k narušeniu nášho vzdušného priestoru bez nášho súhlasu. Túto verziu nepriamo potvrdzuje aj vtedajší šéf českej diplomacie Jan Kavan, ktorý vo svojich spomienkach uviedol, že generálny tajomník NATO Javier Solana mu v telefonickom rozhovore sucho oznámil, že lietadlá sú už na dráhe a vzlietnu bez ohľadu na to, či to česká vláda povolí.
Táto tragédia je pre mňa srdcovou záležitosťou, pretože prepadnutie Juhoslávie odštartovalo moje verejné angažovanie za mier. Vlastne sa dá povedať, že ma k tomu „dokopala“ moja vtedajšia manželka. Pamätám si to ako dnes. Pozeral som večer v obývačke nesmierne agresívny prejav Billa Clintona, manželka plakala v kuchyni a vzlykala, aby som niečo urobil. A tak som hneď ráno zorganizoval spontánne v uliciach Bratislavy petíciu za zastavenie vojny. Išlo to od srdca. Za niekoľko hodín ju podpísalo vyše 5 000 ľudí. Petičné hárky som zaniesol so svojím kamarátom Ivanom Štefunkom na americkú ambasádu. Áno, dobre počujete: s tým Ivom Štefunkom, ktorý neskôr založil Progresívne Slovensko a dnes ako jeho poslanec obviňuje ministra zahraničných vecí zo „zrady našej zahraničnopolitickej orientácie“... Nuž, aj také veci sa v živote stávajú, každý sme si vybrali vlastnú cestu, ja tú jeho rešpektujem, Ivo bol vždy srdcom liberál, ale pre mňa bol vždy najvyšším priam posvätným princípom mier.
Preto som bol aj prvým Slovákom, ktorý sa na medzinárodnej bezpečnostnej konferencii v júni 2013 v Belehrade ospravedlnil Srbom za to, že sme ich zradili. Slovo zrada je na mieste, pretože Srbi stáli vždy na našej strane. V roku 1848 dodali štúrovským povstalcom zbrane a peniaze. V roku 1938 sa pred naším veľvyslanectvom v Belehrade zhromažďovali tisíce ľudí. Hlásili sa ako dobrovoľníci pripravení bojovať za Česko-Slovensko. V čase, keď našu republiku zrádzali jeden po druhom najbližší západní spojenci, boli Srbi dokázateľne jediným národom ochotným brániť so zbraňou v ruke slobodu Čechov a Slovákov. Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy roku 1968 to bol opäť Belehrad, nie Západ, ktorý nám poskytoval najväčšiu pomoc – maršal Tito uvoľnil koridor, ktorým umožnil desaťtisícom našich občanov ujsť z okupovanej vlasti. Preto som cítil vnútornú potrebu ospravedlniť sa v mene všetkých Slovákov, ktorí s hanebným rozhodnutím Dzurindovej vlády nesúhlasili.
A teraz sa dostávame k pointe. Zástupcom slovenskej misie pri NATO, ktorý v roku 1999 osobne vybavoval súhlasné stanovisko Slovenska k preletu amerických bombardérov cez naše územie, nebol nikto iný ako – Ivan Korčok. Ten Ivan Korčok, ktorý sa vyjadroval o „balkánskej mäsiarke“ Madeleine Albrightovej s tou najvyššou úctou. Ten Ivan Korčok, ktorý už ako štátny tajomník rezortu diplomacie v druhej Dzurindovej vláde v roku 2003 pripravil stanovisko, ktoré podporilo nezákonnú americkú inváziu do Iraku bez mandátu Bezpečnostnej rady OSN. Ten Ivan Korčok, ktorý podporoval a obhajoval všetky vojnové zločiny Spojených štátov. Prosím, spomeňte si na to, keď sa vás bude snažiť nasledujúce dva týždne Ivan Korčok obalamutiť, že je za mier. Nikdy pre mier nepracoval. Vždy stál na strane vojny a aj teraz podporuje jej predlžovanie.
Maďarský premiér Viktor Orbán v piatok upozornil, že rozhodujúce v politike EÚ už nie je to, kto je napravo a kto naľavo, ale kto je za mier a kto je za vojnu. Povedal to veľmi zjednodušene, ale trafil klinec po hlavičke. Prosím vás, dobre si uvedomte, o čo ide v druhom kole prezidentských volieb. Zahoďte osobné mindráky a márnomyseľné výhrady. Spomeňte si, čo tu bolo za Čaputovej a čo hrozí teraz, keď sa svet nachádza v geopolitickom zlome a niektorí ľudia chcú napriek tomu zopakovať tú istú chybu a voliť pokračovanie čaputovskej politiky inými prostriedkami. Vo vašich rukách nie je nič menšie ako rozhodovanie o zásadných otázkach vojny a mieru. Možno to tak dnes nevyzerá a Ivan Korčok sa tvári, že nič nám nehrozí. Ale situácia sa mení tak rýchlo, tak dramaticky, a tento „slovenský Joseph Fouché“ je tak vierolomný človek, že len niekto nezodpovedný alebo vyslovený hlúpy môže znovu dôverovať politike, ktorá už toľkokrát oslabila suverenitu Slovenska. Je to vo vašich rukách, ale toto by ste mali vedieť: je to človek vojny a začalo sa to presne pred štvrťstoročím.