Výpoveď za zvláštnych okolností.

Ahojte🙂

Nedávno som po rokoch materskej nastúpila do nového zamestnania. Do čisto ženského kolektívu, práca zameraná na pomoc ľuďom v núdzi. Bola som nadšená, že vybrali práve mňa. S nádychom energie a radosti som sa začala snažiť zapracovávať. Postupne zo mňa nadšenie začalo opadať, nakoľko prístup väčšiny (okrem jednej) bol ku mne miestami ozaj zvláštny. Myslela som si, že ok, šak som po materskej, musím sa zabehnúť..Už druhý týždeň mi bolo povedané, od kolegyne, že tak sme sa rozprávali s vedúcou, že si moc rýchla a aktívna..Na prvej porade som sa chcela vyjadriť k niečomu( kôli potrebe vyjadriť názor a aj kôli tomu, aby som celý čas nebola ticho) a bolo mi povedané, že nie, teraz nie je priestor. Ok snažila som sa to pochopiť a brať ako detail. Chodili spolu na obedy a mňa od začiatku ani raz nezavolali. Asi 3x som sa snažila začleniť ja, ale to bolo také zvláštne a zas nie som typ, ktorý sa bude niekomu dopytovať stále. Garantka zaskolovania mi hneď na začiatku povedala, že ona mojou garantkou byť nechcela, častokrát kontrolovala v dochádzke, prišla často tak 5min pred koncom môjho pracovného času. Ako chápem, že nového človeka si treba aj oťukať, ale toto bol miestami zvláštny spôsob. Raz keď som sa jej niečo spýtala, tak mi vravela, že.. ešte si to rozmyslím. Keď vošla ráno do miestnosti a bola som tam len ja, nikdy sa nepozdravila. Ja áno. Na porade pred vsetkymi raz vravela, že nemá rada deti, hlavne tie cudzie..Ďalšia kolegyňa začala mať fakt priblblé poznámky ohľadom slovenčiny (práca bola v ČR), smiala sa, keď nám asi na 10min nefungovala jedna webka slovenská..raz sa spýtala, že môj manžel má určite dobré peniaze, načo som jej milo odpovedala, že áno, má dobrú prácu..Sú to všetko možno detaily, ale keď sa nazbierajú a kolegyne vás chytajú za každé slovíčko, tak je to veľľľmi nepríjemné.
A to som nespomenula vedúcu týmu. Žena skôr mužského charakteru, dosť tvrdá, rada zneisťovala, častokrát keď som sa jej niečo pýtala, tak pozerala na mňa čudné a rýchlo odpovedala. Pri novom klientovi som jej chcela dať report, a to 2x a ona nezáujem. Pritom je to základná a dôležitá vec. Teraz sa možno budete smiať alebo čudovať, ale pri jednom rozhovore, keď ona rozprávala, tak zrazu stíchla a sa mi zapozerala na nohavice, niekde na stehná alebo kolená. Ticho bola pár sekúnd, načo som sa jej spýtala, že čo sa deje. Odpoveď žiadna. A pokračovala. Prišlo mi to ako snaha o nejaké zneistenie. Na jednom stretnutí, keď sme debatovali niečo o zákone a ja som pri odpovedi chvíľku premýšľala, tak začala kričať, že choď si pre pc a pozri sa. Ja som šla až potom, čo sa garantka postavila a chcela isť. Na začiatku som jej bola vyzdvihnúť komp v alze..bez jediného ďakujem. Pritom ja som mala starý ( ale to mi nevadilo, len chýbala myška), aj stoličku tú najblbšiu, oni všetky najnovšie..
Ináč do práce som vždy chodila čistá, rada sa pohodlne obliekam a cítim fajn pre seba samú. Každý deň mením oblečko, oni tak po 2 dňoch, ale mne toto bolo jedno. Oni boli väčšina aj plnších tvarov, ja po deťoch štíhla a často som s nimi nemala čo prehodiť na témy jedlo a kilojouly a sťahovacie pásy..Ináč prekecať dokázali aj celý deň, ja ten typ nie som. Keď som sa vedúcej niečo pýtala, odpovedala, ale ako blbcovi, raz tak raz inak, keď som sa nepýtala, tak vravela, že sa mám viac pýtať..Nič jej nebolo dobré.
Po 2 mesiacoch výpoveď. Dovodom bol môj prístup ku klientom (dokopy dvaja, 'zdedený' po kolegyni, nespolupracujúci a nemali proste záujem už od jej čias o službu) a nesadnutie si s kolektívom. Deň predtým sme si ešte pritom naplánovali spolu jednu vec. A mesiac predtým mi pri jednej veci pritakala, že áno dobre, že môj prístup je kolegiálny voči klientovi. Proste raz tak, raz inak. S výpoveďou som chcela ináč prísť ja, lebo mali sme ísť žiť do zahraničia rodina, ale corona to zastavila.
Takže som si vravela, že mesiac pobudnem už len kôli prachom.
Ináč od začiatku som chodila do práce pozitívne naladená, nebola som ani ukecaná, ani tichá (miestami potom pri vedúcej aj áno), nevtieravá a snažila som sa byť milá ku každemu. Vždy som si ale vedela povedať svoj názor. Oni tiež, ale všetko bolo také pod vplyvom vedenia vedúcej, všetci ňou boli hrozne ovplyvnené. Nikdy som tam nevidela náznak nejakej radosti, úprimnej. Za celé 2 mesiace sa ma žiadna ani raz nespýtala, že ako sa mám, čo deti, alebo maličkosť. Nič. Samozrejme som nebola len ja nejaká očakávajúca a pýtala som sa ja, no po odpovedi tam nikdy nepadla spätná odpoveď a ty?
Na záver keď mi to vedúca týmu vravela, tak som sa spýtala, nech mi odôvodní môj prístup, načo vravela, že nie je na to priestor. Ja som jej vravela, že mne bolo napr zvláštne, že sa vôbec nezaujímala o nového klienta. Podotýkam u každej sa na take dôležité veci pytala a bolo to pre ňu dôležité. Tak som si zbalila svoje veci, pričom sa postavila do dverí a zo založenými rukami na mňa ticho pozerala. Kolegyňa tam nebola ani jedna (v tom čase ináč vždy bývali)..proste plánovaná akcia. Ale vlastne som si vydýchla. Neviem si predstaviť byť v takom kolektíve. Som stabilná a vyrovnaná, len štve ma, že takíto ľudia pracujú v tejto sfére. Ženy, z ktorých úst vychádzajú častokrát nadávky a ktoré sa pretvarujú.
Chcela som to sem napísať, pretože chcem vedieť vaše názory na túto vec. Hlavne niekoho, kto niečo také zažil. Miestami som totiž cítila, či to nehraničí s nejakou šikanou..Ale nakoľko tieto ženy mi do môjho života vôbec nič nepriniesli, ani pracovné a vôbec nie ľudské, tak si to k srdcu neberiem. 'Len' som zažila také nepríjemné ľudské správanie a viem, aká ja byť nikdy nechcem.
ďakujem za prečítanie ❤️