• Prihlás sa
  • Registrácia nového člena
  • Získaj PLUSPRO
  • Odporúčame:  Mojasvadba.sk Modrastrecha.sk
  • Prihlás sa
  • Registrácia nového člena
  • Získaj PLUSPRO

Nájdu sa tu bývalé reholné sestry?

21. decembra 2016 
Nie, bola som za ňou v Prahe, bola to Češka.Bola v kláštore v Nemecku a po návrate študovala hru na violončelo, mala sa vydávať za taliinskeho hudobníka.Inak po koľkých rokoch sú u karmelitánok večné sľuby? Päť rokov je dosť...samozrejme, zo sveteského hľadiska :slight_smile:
27. okt 2008 o 10:22  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
autor
Dievcence z internej posty,vdaka...
Duska pozriem sa tam,ale ja ani tu nestiham pisat :slight_smile: Za co sa teda ospravedlnujem,ze neopisujem kazdej zvlast.
Do spolocenstva chodim s manzelom,on je salezian spolupracovnik.Chodima na manzelske stretnutia,s nim chodim na spolupracovnicke a tak.Snazim sa zit vieru-s Bohom tak ako to viem teraz.Keby som cakala na to,ze budem milovat Boha dokonale-ako si to casto mi ludia predstavujeme,ze by to malo byt-a potom zacnem chodit do kostola,na stretka atd.,tak asi by som /sme/ nezacali nikdy.Verim,ze Boh to vsetko vidi,aj tu moju ubohu snahu...a raz mi da milost a znova si ma pritiahne k sebe ako kedysi a este silnejsie...
Mozno este mam pozostatky depresii.Liecila som sa 3 roky.Kvoli tehotenstvu som prestala s liecbou.Na zaciatku mi povedali,ze to bude trvat len pol roka.Zacala som s jednymi liekmi a skoncila pri troch druhoch.Mala som dost a nechcela by som tak zit znova.Ako ziva mrtvola,ktora len zdrychmala...Mozgu to mozno pomohlo,ten serotonin sa mozno zvysil atd.Ale dusa?Na tu ma liek len Boh.A sedenia u psychologicky...neviem,ci to malo vsetko nejaky vyznam.Tym nechcem urazit ani psychologov ani psychiatrov :slight_smile: Proste si myslim,ze clovek musi najst vo svojom vnutri pokoj a potom to bude ok.Teda aspon v mojom pripade.Teraz sa napchavam sladkostami.Aj tie vraj zvysuju serotonin...asi preto mam taku potrebu jest cokoladu.Hrozne ju zboznujem.Nemam problem zjest celu na posedenie.Ale som tenka ako palicka.To by ste mi mohli aj zavidiet :slight_smile:
27. okt 2008 o 10:23  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
svetského, som chcela napísať.
27. okt 2008 o 10:23  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
autor
Aj v Prahe som bola.Raz ked som utiekla,tam som bola tri dni a cakala na lietadlo do Sofie.A potom ked som sa vracala zo Svajciarska do Bulharska,bola som aj v klauzure /ako reholna sestra/.No mozno ju aj poznam.
Zo slubmi to nie je jednoznacne.Normalne je asi 1 rok postulat,potom 2 roky noviciat-dostaneme habit a reholne meno,biely zavoj,potom prve sluby na 3 roky,a potom vecne sluby-tu sa dostava cierny zavoj.Ale je to individualne pri kazdej sestre a aj v kazdom klastore.Ten postulat moze byt aj pol roka aj rok a pol.Teda u nas to tak bolo.Dokonca prve dve Slovenky predo mnou mali len rok noviciat.Odo mna zacal 2-rocny.Tie prve sluby sa mozu este raz predlzit na 3 roky.V kazdom pripade je dost casu na rozmyslenie alebo na rozlisenie povolania.Jednak sestra moze odist sama,alebo ju mozu poslat prec sestry,ked uvazia,ze nema povolanie pre Karmel.Vo Svajciarsku som bola toho svedkom,ked jednu postulantku poslali prec.No neviem,ako to bolo a ako to vsetko brala,vtedy som tam bola este kratko a nevedela dobre po francuzsky.Ale zazila som to aj ja,hoci ja som nakoniec Bozim zazrakom ostala.Aj preto nepochybujem,ze som tam mala byt.Fakt to bolo nieco nadprirodzene...
27. okt 2008 o 10:35  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
marcela: jednak neviem akosi z toho, co tu citam pochopit, preco si vlastne potom opustila reholny zivot, ked ti tak chyba a nevidis duchovne naplnenie mimo neho a jednak si myslim, ze ked uz ti Boh pripravil takuto zivotnu cestu, tak je dost nespravodlive voci tvojmu (ako pises dobremu) manzelovi.. myslim si, ze uz ked Boh spojil vase cesty a pripustil, aby sa spojili aj manzelskym zvazkom, tak si vaz to, co mas a bud rada, ze mas dobreho manzela, krasnu dceru... oni ta potrebuju a aj toto je jedna z moznych sluzieb Bohu... mazelstvo... :dizzy_face:
27. okt 2008 o 10:41  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Pre mňa má Karmel zvláštne čaro, hoci som o ňom len čítala. Tam je to určite o povolaním, lewbo taký život by človek bez neho asi nezvládol. Milujem Terezku z Lisieux, ona je pre mňa veľká útecha a má pre mňa veľmi známu a milú tvár.Je to moja obľúbená svätá:slight_smile:
27. okt 2008 o 10:41  • Odpovedz  •  Páči sa mi to (1)
autor
Ale ved ja som stastna a vdacna Bohu aj za manzela a za dcerku!!Len chcem aj v manzelstve zit s Bohom spolu s nimi.Aj manzel vidi na sebe,ze aj jeho vztah k Bohu "ochladol".Uz to nie je ten "zapal".Sice ani byt nemoze,lebo ten vztah sa vyvija,tak ako aj v manzelstve.Ale urcite v tom vztahu s Bohom nieco chyba,co bolo a nie je.Napr. aj modlitba-spolocna modlitba,aspon Otce nas,aspon poklaknut spolu ako rodina pred Bohom,a povedat Mu spolu "dakujeme","daj nam milost byt dobrou manzelkou-manzelom,matkou-otcom,zverit sa Mu s doverou do Jeho ruk,zverit Mu nasu malu,jej buducnost,nasu buducnost...mat uprete oci na Neho,a nie na seba,..."zit s Nim,stale len s Nim...mat pohlad upreny do Jeho oci,...svoje vlastne srdce nechat zaplavit laskou a mat ho akoby v Nom,mat dusu plnu Jeho duse,plnu Jeho modlitieb.Byt cela v zajati a cela sa dat."sv.
Alzbetka,karmelitanka.Ze je to mozne len v Karmely?Urcite nie.Boh je predsa v nasom srdci a je jedno kde sme,tak preco by sme nemohli aj tu zit tak,ako celkom Jeho deti.Nebudu to mozno 2 hodiny rozjimania,ale len 10 minut,ziadny breviar,len nas pozdvihnuty pohlad k Nemu uprostred nasej prace...Chcem sa o to snazit.Dnes...Boh je stedry.Ale nechcem to kvoli svojmu dobremu pocitu,kvoli svojmu pokoju v dusi,ale kvoli Nemu.Preto,ze si to zasluzi,zasluzi si nasu lasku,nasu detsku doveru...a ten pokoj bude ovocim...
27. okt 2008 o 10:59  • Odpovedz  •  Páči sa mi to (2)
mercy mas pravdu, hockto ten Karmel nezvladne, ja by som asi tiez nie :wink:
marcelka pisala si vsak, ze ked si sa druhykrat vratila, uz si tam nemohla vydrzat, vsetko Ti pripadalo take stiesnujuce, tak to bol mozno prave signal, ze tam nepatris? Rozmyslala si aj nad takymito signalmi? Vtedy to tak malo byt. Clovek s odstupom casu zabuda na to negativne a vidi len to pozitivne. Len keby si sa tam mozno vratila teraz, zistila by si, ze Tvoj zivot je v rodine. Neviem, to len tak uvazujem nad tym...
27. okt 2008 o 11:00  • Odpovedz  •  Páči sa mi to (1)
autor
Mercy,ani ja neviem.Proste sa k tomu nedostaneme.Manzel je viac v praci ako doma.Nemame cas sa ani porozpravat.Ked je doma,ja som s malou vonku,ked ideme spat,on je v praci,ked vstavame taktiez...Ale uz sa musime k tomu dokopat :slight_smile:
27. okt 2008 o 11:07  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
autor
To malo byt pre slnieckova.Sorry.
27. okt 2008 o 11:09  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
marcela.m :slight_smile:
27. okt 2008 o 11:11  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
autor
Emilyz,ten pocit zazije asi kazdy reholnik.Mylim.Su to pokusenia...pre niekoho aj signal...Ja nevidim len to pozitivne,prave naopak.Patrocnym analyzovanim zacinam asi trochu chapat,co bolo pricinou,ze som odisla.Ale nikde to nie je idealne,ani v manzelstve.Ved aj preto je tolko rozvodov.Ale velakrat je to pre "somariny".Poznam zeny,ktore muzom dlhe roky trpia nemalo,a su s nimi...ale dnesne zmyslanie je aj v tom ine.Urcite by som sa nenechala mlatit alebo horsie,ale ze sa manzel kazdy den napr. nesprchuje,nie je este dovod na rozvod.Prehanam,ale niekedy mi to tak pripada,ked pocuvam tie dovody.Tak je to aj v reholnom zivote.Nie vzdy je naozaj dovod odist.No to nech posudi Boh...
Ked som sa vratila zo Svajciarska,kde ma poslali na formaciu zo Sofie,lebo v Sofii je Karmel este len v zaciatkoch,hoci ma viac ako 60 rokov,mala som pocit,ze som prisla do neba.V Sofii som sa citila na svojom mieste,aj ked to zdaleka nefungovalo tak,ako vo Svajciarsku...ale...nakoniec ani dalsie taketo vnutorne utvrdenie od Boha nestacilo...
Uz to nezmenim,ale svoj terajsi zivot tu zmenit mozem.
27. okt 2008 o 11:26  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
autor
To pisanie zabera strasne vela casu,doprcic!To nem dobre.Mala zas visi na dide a vsetko mi rozsypala zo suflika-spinky atd.Mam zas po nej co upratovat.To je nekonecne...
27. okt 2008 o 11:35  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Marcela ta myslienka o laske k Bohu ma zaujala - milovat Boha preto, lebo si to zasluzi. Ano. A jednou z moznosti je aj modlitba cez skutky - milovat Boha cez nasich bliznych. Aj znasanie utrpenia je laska - prijat a obetovat ponizenie, nepochopenie od druhych (napr. v Tvojom pripade od rodicov). Obetovat to a dakovat Bohu. Aj ked to znie paradoxne.
Mala som tazku ziv. situaciu a moja znama mi povedala: dakuj a chval Boha. A aj som tam skoro plakala a ona mi povedala toto. Chvalit Boha za utrpenie? Ano. Potom som to zacala robit - chvalit. Boze, Ty vies, naco to je dobre, vdaka Ti aj za ten kriz, kt. mi zosielas.
No ale to sme uz pri teme utrpenia :wink:
27. okt 2008 o 11:47  • Odpovedz  •  Páči sa mi to (1)
autor
Kedysi som s tym nemala problem,prijimat aj utrpenie z vdacnostou.Dokonca som sa s dovolenim matky predstavenej obetovala Bohu...Matka mi vtedy povedala,"dobre,ale nasledky si budes nosit...a rob to s pokorou a s velkou laskou..."Ona je uz v Nebi...bola to uzasna zena...a tie nasledky nedali na seba dlho cakat...prisli take skusky,o ktorych by sa mi nikdy ani neprisnilo...Tak v podstate si za to mozem sama :slight_smile: Boh prijal moju stedru obetu...Len skoda,ze uz nie som taka stedra...uz sa bojim utrpenia...
27. okt 2008 o 11:56  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
autor
Hoci ono by ma malo viac spajat s Nim...momentalne je to naopak.Hned sa hnevam,burim...nebolo uz toho dost?Asi nie.Nemozme prist do Neba po inej ceste akou isiel Jezis...lahko sa to pise,ale tazsie zije...a prijima taka skutocnost.Ale co je toto utrpenie v porovnani so slavou,ktora sa ma na nas zjavit?Neviem,ci som to presne napisala.
27. okt 2008 o 12:00  • Odpovedz  •  Páči sa mi to (1)
marcela len si pritom spomen na ludi, kt. trpiaa viac ako Ty, su utlacani, ponizovani, nemaju co jest atd. Vtedy sa nam to nase utrpenie moze javit ako oriesok
27. okt 2008 o 12:14  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
autor
Mas pravdu...ale to ich neprezivame,tak nas tak neboli,ako to nase,ktore prezivame.Jedna vec je sucitit a ine byt v tom...
27. okt 2008 o 12:57  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Pre mňa je momentálne najhoršie, že mám totálnu krízu viery. Niekedy sa mi zdá, načo žijeme, aj tak umrieme, potom už nie je nič...

:frowning2: Vtedy je to ťažké
27. okt 2008 o 13:05  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
a dalsia vec je podla mna (pokial sme skutocne veriaci) prijat fakt,ze nam Boh na nase plecia nalozi tolko, kolko vladzeme uniest ...byt pokornym a spoliehat sa na Boha... :wink:
27. okt 2008 o 13:07  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
autor
Mercy,tak to mas taku istu skusku,ako mala malá Terezka.Pamatas?Precitaj si zvova,ako to ona prezivala...
27. okt 2008 o 13:13  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Marcelka, čítam to takmer každý večer...
27. okt 2008 o 14:03  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
autor
Moja...Viem...to je ocistovanie duse.Viera-rozum,nadej-pamat,laska-vola.My sme sa v klastore o tom aj ucili.Ze vraj najtazsie je ocistovanie nadeje cez pamat.To bol fakt tiez horor...Ale musi to byt pre nase dobro.No ked to skonci,clovek z toho vyjde ako novy...smrt-zmrtvychvstanie.V podstate je to milost.Ked tak rozmyslam,ako to jednoducho pisem,ako nieco naucene,a sama som do toho ocistovania namocena az-az :slight_smile: Len to poradie je asi u kazdeho ine.Mystici sice uvadzaju aj poradie,v akom sa to v dusiach deje,ale to sa neda urcit.Myslim,ze je to individualne.Ale musime tym prejst vsetci-tu alebo tam hore.Urobme z nudze cnost.Proste to prijmime...
27. okt 2008 o 17:33  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
autor
Mercy,citala si aj matkuTerezu z Avily a sv.Jana z Kriza?Ich diela?Su super.Edita Stein,kt. bola zidovka sa vdaka Ceste k dokonalosti obratila a stala karmelitankou,teraz je uz svata...Mne v klastore strasne pomohli.Ja som bola taka naivna a nechapala,co sa deje...co Boh robi...ani teraz mi sice nie je vsetko jasne,ale to nie je asi tak dolezite.Radsej nevediet a nechapat,ako si namyslat a spysniet,nie?
Myslim si,ze mysticke milosti nie su nicim vynimocnym,ked clovek zije duchovne.Podla mna je to normalne ako je pre nase telo normalne,ze jeme a spime atd.
Pozriem sa aj na temu co pre vas znamena viera.ale uz sa bojim niekam zapajat,tolko casu to berie :grinning:
Pre mna to nie je chodit do kostola,k sviatostiam,pomodlit sa rano a vecer...Pre mna je viera VZTAH medzi mnou a Bohom-Bohom,ktory je ZIVY...tak ako aj manzelstvo medzi muzom a zenou.Musim sa o ten vztah rovnako starat,ako o kazdy iny v mojom zivote.Ba este viac.Boh by mal byt na prvom mieste.On je ciel mojho zivota,jeho zmysel,naplnenie...Boh je Niekto.Je osoba ziva ako ja,citi,miluje,je nezny a vasnivy zaroven,je vtipny...raz si zo mna teda poriadne vystrelil...ach to bola skuska a On mi nakoniec dal pocitit,ze si zo mna spravil srandu...Asi uz pisem velmi intimne veci... :slight_smile: Proste je ZIVY...!!!Ja v Boha neverim,ja VIEM,ze JE.
27. okt 2008 o 17:53  • Odpovedz  •  Páči sa mi to (3)
Ahoj marcelka chcem Ti povedat jedno. Nech sa stane to co chce Boh a Boh chcel aby Tvojim poslanim bola rodina. Ak by to tak nebolo neodisla by si. Citila si, ze Tvoje miesto je inde a to si citila cez Boha. Boh nam casto krat vnukne myslienky ako konat. Nabáda nás. On chcel aby si isla. Neviem preco ale chcel. Ja mam s Bohom tiez zvlastny vztah viem trochu o com hovoris. Ako tu uz niekto spominal je to aj preto, ze tam si bola vystavena len kontaktu Ty a Boh tu je to uz rodina manzel povinnosti. Nestihas na Boha tak casto mysliet. Ale on to chape. Vidi, ze sa urcite o rodinu dobre staras a to je prenho podstatné. Chape, ze pre zemske povinnosti sa nemozes venovat len jemu. On to ale nevyzaduje nieje samoluby len chce aby si konala dobro, spomenula si nanho, pomodlila sa aspon v ramci moznosti
27. okt 2008 o 18:03  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
autor
Ja viem,ale chyba mi to.V srdci zostanem karmelitanka.Len najst sposob zit s Bohom v tomto svete,v rodine.
Este sa vratim k tomu co som predtym pisala.Samozrejme aj ist na sv.omsu a k sviatostiam je pre mna dolezite,ale viera nie je len o tom.Poznam X ludi,ktori "praktizuju vieru",sedia v kostole kazdy den,ale...
Ja viem,ze Boh ma miluje,ze prijal moje rozhodnutie...ale ked raz nieco alebo niekto narusi ten vztah,doveru...je tazke zacat znova.Je to ako v manzelstve alebo medzi priatelmi.Problem je skor vo mne.Vsetko,co som prezila a prezivam /nie len v klastore/ ma poznacilo,zranilo a boli to.Rany sa hoja dlho.A jediny,kto ma na to liek je Boh.Mozno to chce viac casu."Cas,ten otupi i ostry brit"...Mozno.Ale jazvy zostanu.
Len sa obavam,ci som to rozhodnutie vydat sa neurobila len preto,ze som bola v depresii,na liekoch...citila potrebu mat niekoho,kto ma lubi,mat pre koho zit...a ci by som sa tak rozhodla aj za normalnych okolnosti.Manzel o tom vie.Teda o tych pochybnostiach.Bol to aj pre neho risk.Ale teraz je to uz jedno.Sme spolu,mame dcerku...musime ist dalej po ceste,ktoru sme si vybrali.A lubime sa-s liekmi aj bez nich.
Co ma tiez trapi,je to ze su ludia,ktori nasmu manzelstvu nedavaju velku sancu,alebo si mozno ani nepraju,aby trvalo dlho...V den svadby manzelovi blizky pribuzny /nebudem konkretna/ povedal,nech si to rozmysli.Ze nam dava max 2 roky.A sme spolu o nieco viac.A z mojej rodiny padlo vyjadrenie,ze ho hadam raz necham.../ked pridem k inemu rozumu asi/.Nie je dokonaly,ani ja nie som,ale...chceme zostat spolu do smrti.Ano mali sme velku krizu vdaka svokre,a este dalsie mozno pridu,ale da sa to zvladnut s Bozou pomocou a so spravnymi rozhodnutiami.Nas v lete zachranilo odstahovanie sa do podnajmu.Aj ked sme tam nechali kopu driny a penazi na tom dome.Ale manzelstvo bolo pre nas dolezitejsie.
28. okt 2008 o 09:57  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
28. okt 2008 o 10:06  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
marcelka, ty si bola karmelitánka? Tak už to celkom celé chápem...Je ťažké žiť v tomto svete, kde je všetko racionálne,konzumné...Mať Boha každý deň na dosah a žiť kúsok neba už tu na zemi je niečo celkom iné, ako žiť civilný život..

Ale...nezabúdaj, čo som ti napísala do IP o tom darčeku od Boha...A ešte: vyber si jednu cestu a tou choď priamo k Bohu-neobzeraj sa späť..Karolínka a tvoj manžel je tým darčekom od Boha.A darčeky z lásky sa nikdy nikdy nikdy neodmietajú...

A to, čo teraz prežívaš, tú rozorvanosť svojej duše,prázdne miesta v srdci..To musíš prežiť vo svojom srdci..Tvoja rodina je tvoje nebo už tu na zemi..A ak to naozaj prijmeš tak, ako ti to Boh ponúka, tak už nikdy nebudeš ľutovať ničoho, pre čo si sa v živote rozhodla...

Nezabúdaj: Božie cesty sú nevyspytateľné a pre nás často nepochopiteľné...A ľudskú mienku nepočúvaj:čo sú to ľudské reči oproti Božej vôli???A nepochybuj nikdy o svojom rozhodnutí/či už si brala lieky alebo nie/.Stavaj pevný hrad pre svoju rodinu.A uvidíš, že budúcnosť ti prinesie ešte veľa prekvapení - samozrejme milých.. :dizzy_face:
28. okt 2008 o 10:10  • Odpovedz  •  Páči sa mi to (3)
autor
Slnieckova,vdaka.Tak tu knihu si urcite zozeniem :slight_smile: Hoci ich mam az-az a casu citat ziadny,ale najdem si.
28. okt 2008 o 10:31  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
maruschka, mozem sa opytat: nebola si nahodou u Notre Dame?
28. okt 2008 o 10:33  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Choď na stranu:   Zruš
Tvoj príspevok