Ako ďalej? Poraďte mi

Ste tu asi väčšinou ženy, možno mi Vaše rady pomôžu pozerať sa na moje problémy z inej strany, alebo možno poradíte ako ďalej.
Pred 12 rokmi som sa rozviedol. Zaľúbil som sa, do terajšej manželky po rokoch existencie v manželstve, ktoré vôbec nebolo šťastné. Prvých 10 spoločných rokov môžem označiť za to najlepšie čo má mohlo stretnúť. Veľmi som ju ľúbil, prekonali sme spolu jej zdravotné problémy, postavili si krásny dom na vidieku, narodil sa nám zdravý synček, ktorý je naším pokladom. Nikdy sme nemali žiadne finančné problémy, nikdy sme sa nehádali, veľa sme pred narodením syna cestovali, spoznávali svet. Vždy som jej pomáhal i v domácnosti, hoci som si na nej vážil, že je výborná gazdinka a po narodení dieťaťa i výborná mamina. Ja som nikdy žiadanú inú ženu neudržal za ruku, nepobozkal. Nepotreboval som to. Veľmi som ju ľúbil i po x spoločných rokoch a veril som, že nám to vydrží do konca života. Dal by som za ňu i nášho syna i život ak by to bolo potrebné. Myslím, že som jej svoju lásku dával i najavo, často som jej nosil kvety i keď nemala žiaden sviatok. A vždy sa mi páčila i ako žena, priťahovala ma a nezmenili to ani tie roky.
Po materskej sa vrátila do zamestnania a nastali problémy. Odmietala ma, nechcela ma fyzicky. Veľmi som kvôli tomu trpel, nespával celé noci. Po polroku som jej povedal, že to už takto ďalej nezvládam a dám si inzerát. Zdalo sa, že ju to zaskočilo a párkrát sa do niečoho donútila. Prešiel ďalší celý rok nedobrovoľného celibátu než som sa na jednej zoznamke minulé leto i reálne zaregistroval. Aj som jej to povedal hneď na druhý, tretí deň. Doteraz som sa s nikým nestretol, párkrát som si s niekým písal o svojich problémoch. Čoraz viac som bol presvedčený, že za mojimi problémami stojí niekto tretí, že mi je neverná s nejakým kolegom z práce. Ona totiž mimo práce a domu iné možnosti ani nemala, zato v práci mali pomer mužov a žien cca 9:3. Dva-trikrát do roka rôzne 2-dňové tancovačky, resp. akcie kde sa veľa vypilo a stačilo si pozrieť fotky z tých akcií aby človeku bolo jasné, že firemná kultúra je tam nie je celkom OK. Manželka sa zmenila, veľmi o seba dbala, na kozmetiku, oblečenie a dokonca i na plastickú operáciu, ktorú si vysnívaná išlo dosť peňazí. Šokovala ma i ďalšími vecami o ktorých radšej nebudem písať, aby som hoci i takto anonymne nezachádzal do jej intimity. Koncom minulého roku už som ďalej nevládal. Nespavosť, stresy, trápenie, vysoký tlak s ktorým som nikdy predtým nemal problémy. Chcel som vedieť pravdu za každú cenu. Skúšal som opakovane hovoriť jej i písať o svojich pocitoch i podozrení, že tam musí byť iný muž. Vyjadrovala sa ku všetkému možnému, len k tomu, že by mala niekoho iného nie. Potom som urobil jednu vec, za ktorú sa hanbím. Odchytil som niekoľko komunikácii mojej manželky s jej kolegom, kde nechýbali ani vyznania lásky. Vedel som z toho i to o koho sa jedná. Tesne pred Vianocami zo mňa dostala, že o všetkom viem. Nechcel som pokaziť sviatky a chystal som sa na rozhovor po nich. Bolo veľa sĺz na oboch stranách. Prisahala, že s ním nespala, ľúbili sa, ale bol relatívne z ďaleka a tak fungovali prevažne cez telefón, správy. Stretávali sa občas i osamote, v aute. On je tiež ženatý, 2 deti. Pred ňou spával s inou kolegyňou z firmy... Sľúbila, že to ukončí, nechce vraj prísť o rodinu. Chcel som aby zmenila zamestnanie, to však odmietla, je dosť labilná a bojí sa zmeny. Prešli 2 mesiace. Stále ľúbi jeho. Už mi neklame, keď sa na neho pýtam otvorene mi hovorí, že po počiatočnom prerušení kontaktov už zase spolu komunikujú, pomáhajú si hlavne v pracovných problémoch, ale vraj sa vyvarujú akýchkoľvek citov. Vraj sa už rozhodla, že chce zostať so mnou, má ma stále rada, potrebuje však čas, aby na neho zabudla. Koľko času však treba na niečo také keď sú stále v kontakte? Keď jej poviem, zavolám, napíšem že ju ľúbim, odpovede sú "OK", "ja viem", "dobre". Nechce mi klamať, ľúbi stále jeho. Po tom ako to prehrmelo som jej nosil jednu kyticu za druhou, bojoval som o ňu akoby som ja bol ten čo si má niečo žehliť. Z jej strany som okrem sĺz a viet o tom, že si uvedomuje ako mi ubližovala som veľkú snahu o nápravu nevidel. Dodnes nechápem čo viac jej mohol ponúknuť ako som jej dával ja. Vravela, že po nej išiel od prvého momentu ako nastúpil do firmy, že jej to lichotilo, že má o ňu záujem a po čase tomu podľahla. Vraj to bolo silné a nemôže za to.
Dnes už zasa uvažujem o tom, že by som si mal niekoho nájsť, že toto už asi fakt nemá perspektívu a možno sa pri niekom inom prestanem trápiť. Ak by sa tak stalo asi by to bola bodka za našim spoločným životom. Je tu však i náš syn a veľký pocit zodpovednosti....tak poraďte čo s takýmto životom a ako ďalej....