Ako sa máme rozhodnúť?

Ahojte mamičky, každý kto by mi poradil. žijem spolu s manželom a synčekom v dome, sme sami, a platíme podnájom, kedže vlastníkom domu je teta môjho manžela. Platíme inkaso: 140 €, a dohodli sme sa na tom že jej do vrecka budeme dávať 30 € čo si ešte ja osobne myslím že je málo, ale tak súhlasila s touto sumou. Muž už dlhšie chodí do práce na dvoj týždňovku preč, a ďalšie 2 týždne je doma. Problém je v tom že už vymýšľa načo sme v tom dome, keď on v ňom skoro vôbec nie je, aby sme odišli a Kam? Ku jeho rodičom. Bývajú v tom istom meste, v dome. Lenže jeho otec je alkoholik a to je to čo mi najviac vadí. Vždy som rozprávala, keby nepil, aj by som rozmýšľala o tom či sa k ním nasťahovať. Jeho mama, vlastne moja svokra je veľmi dobrá, ale až veľmi sa stará, mne to proste niekedy až vadí. Už len keď sa pýta čo sme dnes jedli, tak mám dosť. Neviem si predstaviť, žeby som mala byť u nich. Keď sme ešte nežili v tomto dome, boli sme u nich doma, ešte keď syn bol maličký. Najviac čo ma hnevalo, keď svorok, šiel k synovi v podnapitom stave. Strašne ma to rozčuľovalo. Som človek, ktorý je ticho, nepovie rovno do očí, čo ho štve. Manžel mi vždy prízvukuje že u nich doma by sme platili inkaso len 110 €. Moja materská je 220€, a mužov plat 640€, čo je si myslím až veľmi dobre. Manžel bol nezamestnaný, tak sme to mali trošku sťažené, priháralo nám pod riťou, tak už jediné východisko zutekať za mamkou. Možno mi niektoré manželky dáte tiež za pravdu, že od kedy som s mužom a žijem s ním všimla som si že: ,, mamka toto, mamka tamto" nežil by bez nej chápem je to mama, aj ja ju mám, ale niekedy jej všetko vešia na noc, potrebuje s niečím poradiť, tak už volá mamke. Niekedy mi to už naozaj vadí. Proste ide o to že to súkromie je na nezaplatenie. Už dlhšie žijeme sami. Mám tu pohodičku, keď mi syn zaspí. V kľude si navarím, poupratujem, pozriem tv, nikto mi nerozkazuje, nestojí mi za chrbtom, nepýta sa ma kam idem, načo idem, čo som kupovala, koľko to stálo. A už vôbec nechcem to aby môj syn žil s alkoholikom, a už od mala nato všetko pozeral, nezažila som to ja, nechcem aby to zažil ani on. Koľko krát prišiel, trepal z dverami, hrešil, spal v kuchyni za stolom, musela som počúvať to jeho zvracanie, lebo 4 krát za deň sa opiť je sila podľa mňa. :/ Niekedy si naozaj poviem, možno by sme aj niečo ušporili a tak ale keď si pomyslím nato všetko radšej nie. Radšej sa uskromním s tým čo máme, niekto to má oveľa horšie a žije. Čo myslíte hm? Čo by ste robili na mojom mieste?