Ako sa vyrovnať s matkinou chemoterapiou?
Ahojte. Hľadám nejakú pomoc, útechu, rady. Mojej maminke zistili onkologické ochorenie. Žije sama. Čaká ju chemo, operácia a chemo. Na jednej strane pred ňou som silná, “bojujem” ako sa dá s ňou, som jej úplne k dispozícii. Na druhej strane moje vnútro je úplne na dne. Moja otázka je, tí čo ste to prežili, čo vám pomáhalo? Ako ste to dali? U nás je to o to náročnejšie, že ona to nechce nikomu povedať. Aj chemo bude taká že jej vraj nutne vlasy nemusia vypadať, ale môžu. Ale i tak na to rodina nemusí prísť ak sa nestretneme. Všetko je to na mne. Brat je v tejto oblasti nepoužiteľný, má svoje problémy a tiež mu to určite nepovie. Ale keby aj povedala, on nie je schopný nič vybaviť, zariadiť, podporiť, pomôcť. Neviem. Ozaj neviem čo mám robiť. Pracujem na sebe aby ma to doslova nezvalcovalo, snažím sa hýbaťp, ale kvoli stresu sa aj moje zdravotné problémy už dosť zhoršili. Bola som aj u psychológa, to fajn, ale predsalen to každodenné prežívanie musím nejako ustáť 😞. Máte nejaké rady čo v týchto chvíľach pomáhalo vám?
Podla mna sa porozpravaj s mamkou, aby o tom informovala aj brata. Budete na to dvaja, rozlozite sily. Posielam objatie a mamke vel sil, aby to zvladla💞
@trgypadl ďakujem veľmi pekne ❤️. Čo sa týka brata viem že to neurobí. On je ozaj nepoužiteľný, to že by to vedel by celej situácii nepomohlo. Možno skôr keby to vedela ďalšia rodina, no ale mám to “zakázané”. Ona ani mne by to nepovedala, keby ma doktor nezavolal dnu. Ale potom by to všetko nemal kto vybavovať a ja za krátky čas som jej už veľmi pomohla s mnohými vecami, čo by ona nezvládla, alebo by jej to trvalo 3 krát tak dlho. Nehovoriac o psychickej podpore. Ona sa drží, je statočná. Ale je mi jasné čo prežíva jej vnútro, ona to nedá predomnou najavo.
Asi by bolo fajn keby aj mamina isla k psychologovi, urcite by jej to pomohlo.
Držím palce, ale určite by som to povedala rodine. Treba si s maminou sadnut a porozprávať sa o tom že to bude lepšie keď podajú pomocnú ruku všetci z rodiny ako len ty sama, určite to pochopí verím tomu, veď ide o ňu. Čo sa týka choroby, viem že je ťažké to tak brat, ale nerob závery dopredu. Určite to maminka prekoná, treba myslieť že to zvládne a že bude čoskoro opäť zdravá. Vela šťastia
Ste veriaci?
Mozno brat prekvapi a bude Vam velmi napomocny, chapem aj Tvoju mamku, ale pozrite aj na pocity brata, bude mat mozno neksor vycitky, ze o nicom nevedel a mohol pomoct
No nemuseli ste mi meniť názov diskusie
@trgypadl brat je v podstate neliečený psychiatrický pacient. Takže viem, 100% že nápomocný nebude.
kontaktuj ligu proti rakovine tam ti vam poskytnu pomoc bezplatnu roznu psyvhologicku materialni socialnu.
Autorka, ja by som odporucila prenastavit myslenie z ‘bojujem’ na ‘liecim sa’. Ked mas chripku, tiez nebojujes, ale liecis sa.
Zda sa, ze je to cerstva info, casom sa to zlepsi. Nebud prilis hrrr, spytaj sa maminy, co potrebuje a s tym pomoz. Respektuj jej prianie, ze o chorobe nechce nikomu povedat. Vela ludi to ma tak, ze chce nadalej zit co najnormalnejsi zivot a fakt nestoji o lutostivy pristup a pohlady od okolia.
Suhlasim, aby si nehovorila mamine, ze to zvladne, ze to bude dobre a pod. Viem, ze to myslis dobre, ale zvycajne toto onko pacientov vytaca.
Ty pokracuj s psychologom dlhodobo, onko centra maju vlastnych, vrelo odporucam. Ak ti mamina choroba zavne negativne ovplyvnovat kvalitu zivota, vyhladala by som na tvojom mieste psychiatra. To iste plati aj pre maminu.
Presne viem, ako sa cítiš. Mojej mame zistili onkoochrenie na jar '22. Rozdiel je len v tom, že moja mama má už svoje roky (vtedy 86), takže už dlhšie som s ňou chodila po lekároch ja. Aj som to vedela skôr ako ona, hneď po PET/CT. My sme skôr rozmýšľali, akou formou to povedať jej. Ale keď sa ma po kolonoskopii spýtala priamo, či to je rakovina, netajila som. Všetky rozhodnutia sme robili spoločne. Teda, najprv sme to prediskutovali my traja, ako súrodenci. Nie preto, aby sme rozhodovali za ňu, ale aby sme sa akosi dohodli, či ju v jej rozhodnutí jednoznačne podporíme, alebo sa ju, v prípade, že by sa nám nevidelo, pokúsime presvedčiť. Aj tak som z toho bola mimo. Mne pomohlo, že som si vyhľadala číslo na onkopsychologičku a poradila sa, ako sa správať. Dôležité bolo, že ma vypočula. Rovnako som cítila oporu v našej dedinskej farárke. Nie som veriaca, ona to vie, nie sme ani kamarátky, len vzdialené susedy, ale opäť. Vypočula, vyjadrila podporu, keď sme sa stretli, spýtala sa na mamu... skrátka, prejavila účasť ako človek. To je dôležité. Mať niekoho, komu sa môžeš aj vyplakať zo svojich obáv. Takisto som mala oporu v našich, už dospelých, dcérach. Nezaujímali sa len o starkú, ale aj o to, ako sa cítim ja. Nám teda zdieľanie jednoznačne pomohlo. Inak, mama odkývla len operáciu, metastázy neboli, tak nechcela nič viac. V apríli bude mať 88. Je ako para nad hrncom, ale je tu.
Chápem aj tvoju mamu, že o tom nechce hovoriť. Nehovorím, tak to nie je. Alebo neznáša prejavy účasti. Neviem, nepoznám ju. Ja mám pľúcnu fibrózu, od leta sa to zhoršuje. Teraz som od utorka v nemocnici s pneumotoraxom. Veľmi sme s mužom rozmýšľali, ako to dcéram oznámime. Aby vedeli (zatajenie by neodpustili), ale zbytočne nestresovali. Aj bratia vedia, aj tí volali a volajú, ale zhodli sme sa, že rodičom len základ, nie detaily, nech starkých nestrašíme, že ich neprežijem.
Takže moja rada - sadnúť si s mamou, zistiť dôvody, prečo nechce, aby sa o tom vedelo. A ty si nájdi niekoho, aj mimo rodiny, kom sa môžeš vyplakať z obáv. Prajem veľa síl.
V Ceskej TV davaju serial Smysl pro tumor https://www.ceskatelevize.cz/porady/13767112794...
Myslím že už ti tu dobre napísali, nebudem sa opakovať. Neviem kde sa mama lieči, ale v Nou Klenová pracujú psychologičky, psychiatrička so zameraním na onko pacientov, je tam aj sociálna poradkyňa a nutričná. Potom spomenutá liga, neváhajte osloviť tieto poradne
@guudy to si trafila, ze presne toto nechce, aby ju niekto ľutoval. A tiež aby sa jej nevyhýbali zo strachu. Ale nikde nepíšem, že by som jej hovorila že to zvládne a všetko bude dobré. Zatiaľ volím slová len čo sa týka liečby a pýtam sa jej, čo by potrebovala odo mňa a čo môžem pre ňu urobiť a že som jej absolútne k dispozícii.
@aniele tiež som jej to musela povedať ja. Všetko som vedela skôr ako ona. Je to ešte veľmi čerstvé a moja má o 16 rokov menej ako tvoja maminka. Je fajn že ste sa zomkli celá rodina a tebe želám veľa síl ✊❤️
Autorka, ak mas zaujem, napis mi SS.
@0silvia0 onkologických pacientov navštevujú v nemocnici klinickí psychológovia automaticky...
Autorka
Držím palce, želám veľa síl ❣️
Prežila som to s mamou, mala rakovinu prsníka keď sa mi narodil synček pár týždňov potom. Boli to strašne časy, chemoterapia-oziare mame bolo po chemo veľmi zle. Najhorsi zážitok bol pre mňa oholenie jej vlasov. Pri tom som si povedala ze ak nejde o život nejde o nič. Mama je úspešne po liečbe 2 roky držím prsty 😍
Prečo neoznamovali ochorenie lekári, ale vy?
Len sa s bratrickom podel o tuto "nadielku" ked nie fifty-fifty, aspon 90:10. Bude to zap rah, niekto ju sprevadzat, mozno u nej prespat, to je na jedneho moc. Jedna hrdinka odmietala sprievod a pri poslednej chemo si rozbila hlavu o obrubnik. On si bratricek zvykne, tiez sme mali takeho Nepouzitelneho v rodine a jak sa krasne socializonemocnoval🤕neviem preco, zacalo ho to ked nie priamo bavit, tak uspokojovat (pekne sestricky?) Je to cele v rukach bozich a doktorskych. Vela zdaru💯
@letfenixa tak zalezi od konkretneho pacienta, moze byt, ze od blizkych to lepsie zoberie..
Ja som mala rakovinu v 24 eokoch, z mojej skusenosti to ludia okolo mna prezivali ovela horsie ako ja..ked ma prepadali myslienky, ze preco ja a preco mam taku chorobu, tak som si vzdy povedala, ze stale ma mohlo zrazit auto a mohla som zomriet na ulici alebo akokolvek nahle inak, ale dostala som sancu bojovat, uz je to styri roky, aj ked mi pribudli rozne ine zdravotne problemy, tak som rada, ze som tu, skus kontaktovat nejaku psychologicku poradnu, na onko oddeleniach maju casto svojho psychologa
@letfenixa celé to tak vyšlo. Najprv to lekár oznámil v ambulacii kde ma k nej zavolal a že má podozrenie, ale ešte bola nádej. Ona ju mala, nikdy by nečakala že ju také niečo stretne, ja som úplne opačný typ. Potom sme boli na CT a tam už výsledky chodili mne. Tie záverečné aj ďalši postup sme sa dozvedeli len včera už od dr. Všade tam sa skôr obracali na mňa. Možno to tam proste tak robia. Síce sa pýtali komu, ale viac so mnou komunikovali, tak nakoniec sme všade môj kontakt uviedli. Ja aj všetko vybavujem. Mama nie je veľmi organizačný typ.
@miskakyska ďakujem Miška ❤️
@guudy ďakujem ❤️, napíšem.
Všetkým vám ďakujem za rady, určite ich využijem.
Keby si chcela popísať...hocikedy napíš ❣️
Ono ten strach je prvotný šok,potom sa človek akosi oklepe a prepne do takého režimu, že s odstupom času sa potom tomu sám čuduje ...
..bojovali sme s mamu,aj so synom.. akurát teraz vo štvrtok mal kontrolné CT..v pondelok máme onkológa... žalúdok,ako na vode,nervy pracujú...
Každý je iný. Ja ti viem za seba povedať, mne neskutočne vadilo lamentovanie okolo mňa. Ja som pragmatik, celé som to brala tak, ako to išlo. Na chemo aj vyšetrenia som najradšej chodila sama, lebo to som vedela, že sa starám len o seba. Raz išla moja mamina a celý čas som bola z nej nervózna, celý čas som myslela na to, ako sa ona cíti, takže ešte väčšia záťaž pre mňa.
Čo som ocenila bolo, keď mi niekto doniesol jedlo, na ktoré som mala chuť, väčšinou to bola moja sestra. A keď sa ma niekto vkuse nepýtal, ako sa mám.
Stačí raz za čas. A bola som alergická na slovo bojuj... do prkvančic s čím a ako mám bojovať? Musím sa liečiť, nie bojovať... ešte som ocenila, keď mi niekto zobral deti, ale to sa tvojej maminy asi netýka..
Ty si poznáš maminu a vieš, aká je. Niekto potrebuje, aby sa ho niekto pýtal ako sa má, niekto sa potrebuje vyžalovať, naopak mne to liezlo na nervy...
Držím palce.
@letfenixa tiež sme vedeli skôr ako dotyčný a čakali sme, pokiaľ mu to povie doktor, ale to tam už nešiel sám, lebo by to nedal, to sme zas vedeli my, ze to takto musí byt, ak pacient súhlasí
Naucit sa s tym zit. Akceptovat. Vsetci raz zomrieme. Psycholog je dobra volba,ked si neviea dat rady sama. Potrebuje oporu,a ked jej vies nou byt,tak je to super. Po chemo bude velmi vycerpana. Fyzicky i psychicky...
Tu treba len racionalne sa chopit realnej pomoci a naucit sa netyrat sa tym, co sa stalo a neodstane sa.
Teraz si na dne aj ty, psychicky sa rutis, ako taka zrutena mame pomozes?
Treba odhanat od seba tryznive, mucive myslienky a pocity a byt cloveku k dispozicii.