Ako zvládate rozhodnutia vašich deti?
Ako matky zvládate rozhodnutia detí? Moja dcéra urobila jedno rozhodnutie. Vedela som, že to nie je.ok. Vzdala jednu vec a teraz to banuje. A ja si vyčítam,.že som vtedy viacej na ňu netlacila. Mohlo jej to teraz uľahčiť život. Ako to teda ako matky zvládate? Nechať deti nech sa učia z vlastných chýb?
@amonet neviem. Niekedy mi to znie ako klišé
prečo to lutujes ? keby si ju vedy do toho tlacila, tak by to mohlo dopadnut tak ze by si jej to zhnusila uplne. ona nesie zodpovednost za svoje rozhodnutia, asi neni uz uplne mala, a moze to lutovat ze to vzdala, ale zivot ide dalej a najde s av niecom inom zas a ako vyssie pise, kazda chyba nas posuva vpred, k lepsiemu ja.
tak ja som si v zivote vela od**rala😅 vysoka v cudzom meste, od 18r 500km od rodicov, manzelstvo s manipulatorom, total dno ked som otocila trikrat jedno euro. teraz mam dost veci co som v zivote chcela, a nelutujem ani jedno rozhodnutie,
Som rada, ze ma nasi obcas nechali padnut na cumak. Dnes viem, ze mali pravdu, ale tie pady ma posilnili a posunuli dalej.
Ja to chápem. Skôr som myslela, ako to - ako matky zvládate. Že vidíte, že sa to dieťa trápi.
a ako zvladas svoje rozhodnutia, ktore potom banujes? aky postoj od blizkeho by ti vtedy pomohol?
A mas dojem ze jej ten pad aj nieco priniesol, ze sa z toho poucila? AK ano, tak sa sustred hlavne na tuto stranku.
Ja mam teraz pre sebou takúto výzvu a neviem čo mám robiť. Môj syn je už dospelý, má 18 a naozaj jeho rozhodnutie je tak vážne že bude mať dopad na celý jeho život a tým pádom aj na náš. A ja s tým asi nič nedokážem urobiť. Trápi ma to. A tiež sa pýtam či môžem niečo urobiť viac, ak sa už raz rozhodol...
Je to ťažké, ale musíme nechať naše dospelé (skoro dospelé) deti robiť rozhodnutia a niesť dôsledky. Ako inak dozrejú, keď im stále niekto bude hovoriť, čo je správne a najlepšie? A samozrejme, ani my nemáme patent na rozum a nepoznáme vždy všetky okolnosti, čiže by sme im dokonca mohli aj poradiť zle. Ani tebe by sa nepáčilo, keby ti stále niekto diktoval, ako sa máš rozhodnúť a čo je pre teba najlepšie.
Žiadna asi nechce vidieť ako sa jej dieťa trapi, avšak treba myslieť na to, že to že ťa každé rozhodnutie niekam posunie nie je žiadne klišé.. keď sa nepodarí jedno, podarí sa druhé.. tak by to mala brat aj dcéra a netrapit sa nad niečím čo už nezmení..
mam este relativne male deti - 13 a 12, ale dosledky svojich rozhodnuti pocituju od mala.... viem, neda sa to uplne porovnat, ale ty ako matka musis akceptovat rozhodnutia svojho dietata a zaroven to dieta musi vediet, ze si tu pre neho..... mas pravo povedat svoj nazor, ale tam to konci. Hlavne si odpusti reci typu - keby si ma vtedy pocuvala...... Ono nic nie je uplne stratene, vzdy sa da v zivote odbocit a pripadne zmiernit dosledky nerozvazny h rozhodnuti ;)
a nie, nie je to klise - na chybach sa clovek naozaj uci
Aj ja si myslim, ze to o chybach je klise..dakedy nas nase chyby zlozia..Ale. predpokladam, ze dcera je mlada a to co vzdala, moze skusit opat. Aj ked chapem, ze dakedy su za tym stratene roky. No teraz s odstupom casu vidim, ze ten cas predsa len na iste veci vzdy bol, aj ked to bude zlozite, bude si samu seba o to viac cenit. Bude si viac vazit prilezitosti a zivot samotny. Neviem v com pochybila, ale ak sa da, nech sa pokusi o napravu. To by som poradila ja svojej dcere.
Ďakujem za reakcie. Je v podstate ešte dieťa, má 15. A taká príležitosť už nebude. Od mala je samostatná, ide si svojim životným tempom a v podstate vie, čo chce a za tým si ide. Ja len, že pre mňa ako matku to je ťažké. A to si neviem predstaviť ako budem znášať napr.zly výber životného partnera. A jasné, že nevyčítam ani nič nehovorím. Ale viem, že ju to trápi.
Mam uz dospele deti, pokial so mnou byvaju pod jednou strechou, jasne, ze ma serie ked urobia nejaky zly krok, zle rozhodnutie. Ale ked sa to stane, uz sa stalo tak vtedy povzbudim, nevrtam sa v tom a nevycitam.
Ine bude, ked budu uz uplne samostatni, byvat mimo rodicov. Vtedy dufam, ze sa ma to tak dotykat nebude.
A o co islo u tvojej dcery?
Týka sa to asi školy, predpokladám, keďže má len 15. V tomto veku ale nie je nič stratené. Však to nesprávne rozhodnute môže ešte x-krát napraviť. Naozaj "taká" príležitosť už nebude?
Uz ked sa s tym neda nic robit, zbytocne sa tym trapit. Ide sa dalej...
Myslela som si, že sa to týka štúdia, keď si napísala, že má 15 rokov. Neboj sa, keďže je šikovná a vie, čo chce, bude mať inú príležitosť a možno aj lepšiu. Práve preto, že teraz jej niečo nevyšlo, bude sa viac snažiť.
čo ty vieš? Možno jej práve toto "zlé rozhodnutie" zachránilo život. Veci nikdy nie sú len čierne alebo biele. Poznám kopec osudov, kde cesta bola jasná a predsa to nakoniec dopadlo celkom inak. Neumárajte sa rozmýšľaním, čo by bolo keby a žite ďalej. Ešte kopec takýchto križovatiek bude musieť tvoja dcéra absolvovať. Nech sa ani dcéra netrápi. Ak chce ísť tým smerom, nech tam vykročí po novej ceste. Ak sa na to necíti, nech si vyberie iný smer. Život nie je o tom, že sa raz zle rozhodneš a už nikdy nedojdeš do cieľa. Už len minimálne z toho, že vysnívaná škola/práca alebo neviem čo ani nemá byť cieľom. Len prostriedkom.
Áno. Ona pochádza z dvojiciek. Druhá dcéra toto urobila. Takže ona sa stále vidí, kde by bola, keby sa tak nerozhodla. A neustále porovnávanie aj zo strany učiteľov,...mohla si tiež. Toto vôbec nepridáva
takze stredna skola... prijimacky? moj syn si bol taky isty svojou sikovnostou, ze sa odmietal pripravovat na prijimacky na osemrocne gymnazium.... mal 11, nik s nim nepohol.... skusky nespravil ;) tak ho to preplieskalo, ze zacal byt co sa studia tyka vyraznejsie pokorny... A uz teraz sa pyta, kedy sa zacneme pripravovat na skusky na bilingval.... / je prave siedmak/... hold, niekedy taky preplesk od zivota je potrebny ;)
autorka, mozes napisat nieco konkretnejsie? ak jej to vyhadzuju na oci aj ucitelia, asi o prijimacky tento rok nepojde....
V danej chvili si robila,co si citila,ze je spravne. Ak by sa na tlacila,zhnusila by si jej to,mozno by sa vzpriecila a spravila este vacsiu hlupost. Dnes mas tolko moznosti,ze mozes kedykolvek zacat od nuly a zlepsit si zivot. Nic nie je tragedia len choroba a smrt. Hlavu hore,dceru podpor,pomoz jej ak potrebuje. To,co nedosiahla vtedy,moze sa do toho pustit teraz.
Nechce sa mi tomu veriť. A čo, že je z dvojičiek? Veď oni nebudú žiť dva rovnaké životy. Nemusia mať rovnaké schopnosti, danosti a rozhodne nemajú rovnaké "osudy". Aj keby priam boli jednovaječné, stále sú to dve rôzne osobnosti a každý z nich si zaslúži šancu žiť svoj život, nie život toho druhého alebo život, ktorý mu vysníva/nalinajkuje niekto iný.
a stavím sa, že keby jej okolie malo aspoň toľko rozumu ako "bežné mamy z MK" a neporovnávali by ju, bola by oveľa pokojnejšia a vyrovnanejšia. Skôr mám pocit, že jej okolie sa trápi, že nie je tam, kde mohla byť, než že by ona sama. Ale skôr jej je ľúto, že je pre ostatných "sklamaním". S týmto pracuj a nie ju vtláčať niekam, kam nechcela ísť.
Zdravím, súhlasím. "Každá chyba ma niekam posunula - aj mne sa to zdá byť častokrát iba ako klíšé". Deťom treba vysvetliť, že rodič si v živote prešiel viacerými skúškami a preto má viac skúseností. Múdry človek počúva skúsenejšieho a učí sa z jeho vedenia. Každé dieťa je ale individualita, a niektoré si musia prejsť tým, čo im v živote môže aj ublížiť....Nie je vždy pravdou, že všetko zlé je na niečo dobré..., pretože s tým "zlom" sa niekto dokáže ľahko vyrovnať, niekto ťažšie vyrovnať, a niekto vôbec vyrovnať....a pre rodiča je častokrát veľmi ťažké sa prizerať, pokiaľ dieťa robí rozhodnutia, ktoré sa s "ním vlečú" celý život a nemá síl, chuť, prostriedky, podporu a nieviem čo ešte to zmeniť.... Rodič častokrát robí chybu aj tým, že dieťaťu vnucuje to, s čím samo nie je stotožnené. Naše deti sa nie vždy budú rozhodovať tak, ako by sme chceli, s tým sa treba zmieriť a byť tu pre ne....
Keby si na ňu vtedy viac tlačila, necuvla by z toho duplom? 🙂 lebo ja som vždy mala takú povahu, že som si povedať nedala a ďakujem svojej mame doteraz, že ma nechala robiť svoje chyby (ktoré boli obrovské, dodnes znášam dôsledky) ale bohužiaľ, nijako by si nepomohla a keby na mňa začne tlačiť just spravím opak.
Prosím ťa, ako matka dvojičiek, len nech medzi dcérami nepanuje rivalita a porovnávanie. Mohla si byť tam, keby…. Tak nie je, ma iba 15 rokov, pre pána a cely život pred sebou. Pokým nie je tehotná a nejde sa vydávať, čo riešiš? Načo štvať dcéry proti sebe a robiť jednej výčitky na ukor druhej?
nazor povedat mozes ale ucit sa musi sama. kazda chyba co som v zivote spravila ma urobila lepsou a dostala kde som