Ako zvládate rozhodnutia vašich deti?

@reanda panebože! A kde ja píšem, že jej to vyčítam alebo niečo? A ano! Bola to šanca ktorá sa vyskytne iba raz za život! Ja sa pýtam matiek, ako sa vyrovnávajú s rozhodnutiami svojich detí! Zase sa netvárme, že sme úplne ok so všetkým s čo robia. Nemajú našu skúsenosť , nevidia do budúcnosti. A čo mám byť matka, ktorá si povie, rozhodla si sa sama. Padla si na hubu, neboj sa, z toho sa poucis.! Vsak sme sa o Tom normálne bavili, sama uznala, že to bolo zle rozhodnutie.

ani ty nevidis do buducnosti.. ale myslis si, ze hej.. nemusis jej nic slovne vycitat, ona velmi dobre vie, co si myslis a co citis a ze si z jej rozhodnutia sklamana.. toto neni ani tak o dcere, ako o tebe.. ja som sa ta napr. pytala, ako sa ty vyrovnavas s rozhodnutiami, ktore potom lutujes.. nenapisala si nic.. vyzera to, ze to ani ty nevies, tak ako chces nieco ucit dceru, alebo jej byt oporou.. alebo sa este aj vyrovnavat s jej rozhodnutiami.. najprv sa to nauc ty.. uz len to tvoje skalopevne presvedcenie, ktore si tu uz niekolkokrat zopakovala, ze nejaka sanca sa vyskytne raz za zivot a potom uz koniec, rovno si to mozme hodit, ukazuje, ako si mimo.. ziadna sanca nie je len raz za zivot.. aj ked sa to tak moze zdat.. mozu prist ine sance a dokonca lepsie.. moze sa ukazat, ze ta cesta, ktorou by sme sli, keby sme vyuzili tu 'jedinu sancu v zivote', by nakoniec vobec nebola pre nas ta prava.. skus sa nad tym aspon zamysliet, lebo s takyto postojom, ze ked raz spravis 'chybu', uz to nijak nenapravis a budes mat posraty zivot az do smrti, sa asi tazko niekam posunies.. a skodis tym aj dcere, ked ju vedies, aj ked nevedome, k viere v taketo presvedcenie

Ja necitam vsetky komentare, lebo mam pocit, ze to zas vnimam inak..
Teda, neviem, ake stare je dieta a ake velke je rozhodnutie, ale..
Ja napr lutujem niektore veci, ktore som vzdala prilis lahko a rodicia ma nechali.. kiezby na mna zatlacili, aby som sa nevzdavala, posunulo by ma to niekam minimalne.. dieta zo svojej pozicie zvasca nema tolko skusenosti a rozhladu ako rodicia, ktori by sa mozno rozhodli inak.. cize nie, ja by som nenechala svoje dieta rozhodnut sa "zle" ked by to rozhodnutie bolo ocividne zle a ta skoda z toho plynuca by bola vacsia ako benefit, ze sa uci robit rozhodnutia
Od toho sme rodicia, ze mame tie deti viest a nejakym smerom aj smerovat..

Tka je uz viac menej “zodpovedná”. Zase nutit ju do niecoho tiez nema vyznam. Ako by ti bolo ak by si ju “prinutila” chod tam a nieco by sa stalo?
Ono nikdy vopred nevies co ju moze posunut vpred. Ale zase ani nie si cez deti plnit svoje sny ci predstavy.
Je pravda ze napr mna ucitelka postavila pred hotovu vec. Ides na pobyt od nemecka. Hovorim ze-poradim sa s mamou.. a ucitelka. Okej ale pojdes 😂
Aj som isla. Mala som 16-17.

Napr take “blbe” rozhodnutie… kam na skolu. Sama som nevedela tak ok. Dala som na radu od mamy.
Stredna este ok. Zvladla som. Mali sme super kolektiv i ked samo o sebe ma skola az tak nebavila. Vyska uz automaticky z tohto smeru. Kde som sa 3 semestre iba trapila a odisla. Lutujem iba ze som tam vobec isla. Nelutujem svoje rozhodnutie to tam skoncit.

Takze nie vzdy vsetko je take ako sa na prvy pohlad zda. Mozes dohovorit. Vysvetlit preco si myslis ze je to ok. Co jej to moze dat. Ale niekedy uz sa musia rozhodnut sami. A rovnako aj niest nasledky.

Veď to jej uznaj, že ju chápeš, ale zase podpor v tom, že síce teraz sa jej to môže zdať ako zlé rozhodnutie, v budúcnosti nič nie je vylúčené.. to že sa nepodarilo neznamená že by to bola jediná správna cesta.. hlavne keby ju neporovnavali s jej dvojičkou, keď to asi počúva od druhých, tak ju to zneistilo... Názor druhých nase rozhodnutia ovplyvňujú, negatívne aj pozitívne.. čiže ona to v aktuálnom čase videla ako dobre rozhodnutie, ale keď jej okolie tvrdí že to mohlo byť inak, začala pochybovať.. nemyslim si, že každá mama je ok so všetkým čo jej deti robia, ale hlavne by sme mali svoje deti podporiť ak si niečo vyčítajú.. a keď ich podporime, sami si vytvoríme v sebe pocit že to netreba vyčítať ani sebe ani dieťaťu.. podľa mňa by sa človek mal učiť žiť sucitne AJ sám so sebou.. čo by si poradila priateľke ktorá by sa trápila tým istým čo ty?

@taga asi mas male deti, lebo toto co pises je dobra teoria, ale skoro dospele deti- stredoskolaci- sa uz musia naucit robit vlastne rozhodnutia a vediet znasat dosledky. Nemoze stale donekonecna za nich a o nich rozhodovat rodic. Rodic moze len poradit, ked pridu a pytaju sa na nazor.

Tak môj syn má 17..rozhodol sa,že chce robiť box... absolútne som nebola za, ale ak to on chcel a baví ho to, tak budem za ním stáť v akomkoľvek rozhodnutí...raz som šla aj na zápas, nedávala som to, takže viac tam nepôjdem...no vždy mu budem držať päste a dúfať, že mi príde živý a zdravý domov...ak by mi povedal čokoľvek a mne sa to nepáči, poviem mu svoj názor, ale budem rešpektovať ten jeho... nezakážem mu...a tak to budem riešiť aj pri dcére...vždy bude pre mňa prvoradý názor mojich detí...👍

autorka - zo začiatku ma to trápilo, ale potom som sa zamyslela nad tým, že aj ja som v živote porobila také rozhodnutia. Teraz to už tak neriešim, rešpektujem jej rozhodnutie. Niektoré moje rozhodnutia sa nakoniec ,,prejavili,, ako dobré rozhodnutia a pri niektorých neviem , čo by bolo , keby som ich neurobila a ani sa už nedozviem. Ale zase nič nebolo také tragické, aby to človeku vzalo chuť do ďalšieho života alebo niečo znechutilo.

autorka - asi to tak malo byť. Každý má určenú svoju cestu. Ak sa tak rozhodla, tak ju čaká iná cesta ako sestru. Možno sa toto už nezopakuje ale možno príde iná možnosť, možno lepšia, neviem, život sa týmto nekončí, dvere má stále otvorené a nikto nevie, čo do života ešte príde. Teraz to možno vníma ako ,,tragédiu,, ale človek nikdy nevie čo ho v živote ešte stretne. Keď je dcéra z niečoho sklamaná, vždy jej poviem, že je všetko tak, ako má byť a časom sa to utrasie. Pretože príde niečo iné a potom si povie, toto je ono a keby som sa vtdy rozhodla ináč, nebolo by to. Ale niekedy treba vyčkať.

@taga a ako vieš, čo je pre dieťa dobré a čo zlé? Niekedy sa nám zdajú niektoré riešenia lepšie a časom človek príde na to, že to až také dobré nebolo. A čím viac budeš na človeka tlačiť, tým viac mu to môžeš znechutiť.

Ja som ako dieťa chcela chodiť na výtvarný krúžok, otec mi to vybavil a keď som tam už mala prvýkrát ísť, tak som dostala nejaký strach, alebo čo a povedala som, že tam chodiť nechcem. Rodičia povedali, že OK, nútiť ma nebudú. Mňa to trochu prekvapilo, lebo v skutočnosti som tam chodiť chcela, len som sa bála, čakala som možno nejaké povzbudenie... Ale keď oni nič, tak ani ja nič, nešla som tam a dodnes to ľutujem. Bola som vtedy, samozrejme, oveľa mladšia, než tvoja dcéra. Ale do istej miery rodičom vyčítam (v duchu), že na mňa trochu nepritlačili a nedonútili ma tam ísť.

@h2 ja som na dcéru aj tlačila, aby pokračovala v krúžku, na ktorý chodila roky ale nechcela. Donútiť - nedonútiš, keď dieťa nechce. Časom to ľutovala. Ale s odstupom času povedala, že aspoň potom chodila na plavecký a naučila sa perfektne plávať. Inak by tam nešla, keby neprestala chodiť na ten prvý krúžok. A teiž mi niekedy povedala, mohli ste ma donútiť. A keď sa jej spýtam ako, keď si tam nechcela ísť, si sa rozplakala a povedala, že nejdeš? Čo ju zoberiem, nasilu oblečiem a dotiahnem tam? Niekedy sa nedá dieťa donútiť.

Keď som mala 16 rokov, chodila som na bilingválne gymnázium a mala som príležitosť absolvovať jeden ročník v zahraničí. Naši súhlasili, podporovali ma v tom. Ja som nakoniec cuvla, proste som sa bála. Možno keby ma mama tlačila viac, nakoniec by som išla a možno mohla mať teraz úplne iný život. Spolužiačka šla a už sa nevrátila, zostala študovať tam, aj tam stále žije. Mne to potom bolo ľúto, že som taký posero. Ale vieš čo, ono to vlastne nemuselo byť zlé rozhodnutie 🙂 ani rozhodnutie tvojej dcéry nemusí byť zlé. Je to proste rozhodnutie. Rozhodnutie nevyužiť príležitosť je neutrálne rozhodnutie, nie zlé. Zlým ho robia očakávania iných ľudí 😉 to, že nevyužila jednu príležitosť, znamená, že si otvorila možnosť na mnohé iné. Iné, nie horšie 🙂

@thoughtfulweirdo presne tak. Ľudia niekedy ľutujú čo neurobili ale v živote budú ešte iné možnosti a rozhodnutia a nemusia byť o nič horšie ako toto. Možno ešte aj lepšie.
najhoršie na tom je asi to, že jej to každý opakuje a ,,vyčíta,,. Mohla si..... . No nestalo sa, neviem, na čo je toto vracanie sa do minulosti dobré, keď už sa to zmeniť nedá.

@kvetinka75 Ja som možno potrebovala len trochu postrčiť, čakala som, že rodičia budú aspoň trochu na mňa tlačiť, keď už to teda vybavovali. Ale oni vôbec nič. Tiež som syna nenútila, keď chcel pred pár rokmi skončiť s futbalom, na ktorý chodil od 4 rokov. Tak dúfam, že mi to jedného dňa nebude vyčítať.

@h2 tak áno, prehovárať mohli. to je myslím minimum, čo by človek mal aspoň skúsiť. A buď to pôjde alebo nie. Iba som chcela poukázať aj na to, že nie vždy sa dá človek donútiť. Skúšala som všetko možné, aby dcéra neprestala, ale nezabralo nič. Jasné, že som nešla do nejakých extrémov, ale nakoniec jej do cesty prišli aj iné krúžky a naučila sa aj iné veci, tak z tohto pohľadu to časom nehodnotím tragicky a ona už tiež nie. Otvorilo jej to zase iné dvere.

Ja to budem zvládať dosť ťažko 🙈 neviem si predstaviť môjho muža, ale už teraz sa snažím sústreďovať na to, že moje deti budú robiť svoje rozhodnutia či dobre alebo zlé no vďaka nim sa dostanú tam kde majú byť a čo ich naučí a mne sa vôbec páčiť nemusia 🤷 budem sa snažiť im pomáhať, radiť, podporovať...proste to čo som ja čakala od mojich rodičov.
Ja možno keby som nebola v takých srackach v mladosti tak si nevážim toho čo mám teraz 🤔

Preco len raz za zivot, tomu nerozumiem. Vsak teraz moze studovat kde len chce vo svete, dokonca peniaze nie su prekazkou, poskytuju sa stipendia. Dokonca Harvard ponuka free online kurzy. Teda ak tu nejde o sport, tam moze byt vek prekazkou. A mozno je dobre, ze to teraz lutuje, len jej ukaz ze ma aj ine moznosti.

Robiť v 15-tich na dievča kvôli škole takéto tlaky. Pritom mame EU, otvorene dvere do sveta dievca môže žiť a študovať v budúcnosti v akejkoľvek krajine s akoukoľvek strednou školou, pokým bude šikovná a bude ju baviť jazyk. Ale raz, keď jej rodicia dodupú sebavedomie a potrebuju porovnávať súrodencov, žiaľ, prebijú ju v živote sebavedomejší. Žila som v rôznych krajinách v rámci EU po strednej a svet patrí ľuďom, ktorí si veria. “Nauč” ju porovnávať sa s každým naokolo, porovnávajú ju stále s dvojčaťom, vyčítaj niekoľko krát každé zlyhanie a rýp sa v tom a dievča môže mat aj jednotky od hora do dola, ale povahu bude mat takú, že si neverí a taký človek to len ťažko dotiahne ďaleko. Známky a vysvedčenie nie sú všetko, zvlášť, keď nie si priebojný a nemáš sebavedomie, vtedy je to len zbytočný zdrap papiera a predbehnú ju v živote dvojkari-trojkári.

@h2 lenze to, co opisujes, by nebolo nutenie, ale podpora.. ty si prejavila zaujem o kreslenie, bol to tvoj napad (takze z nejakeho dovodu si to chcela) a ked si potom dostala strach, mali sa rodicia zaujimat preco a skusit ho rozptylit, podporit ta.. oni prejavili nie ze doveru v tvoje rozhodnutie, ale skor nezaujem.. to je velky rozdiel..

@reanda Tiež to tak vidím, že asi boli radi, že majú o starosť menej.

@h2 ja som tak chcela chodit na zakladke na klavir.. naco mama zareagovala - vsak chod za ucitelkou a vybav si to.. na co som ja ako osemrocne decko nemala gule.. ked som potom neskor spomenula, ze ani na klavir ma nedali, tak mama to zhodnotila ako 'vsak si nechcela' 😀

Autorka, mna by strasne zaujimalo (ano, som zvedava), co a ake rozhodnutie kam a kde ako preco to bolo, ked okolo toho robis take tajnosti. Keby si napisla presne co, mozno by ti tu niekto aj povedal, ze takato sanca nie je len raz za zivot. A uz vobec nie v 15tich.

@h2 a čo ti bráni venovať sa výtvarnej teraz?

@spadnutaslivka Oooch, tento vlak už mi ušiel. ☺️

@yanni tá šanca nebola v 15. Lebo ona teraz vidí, kde mohla byť, kde je jej sestra. Čiže tipujem, že tá zlatá šanca bude nejaká úplne bežná vec, len autorka hrotí situáciu.
@h2 ale to nie je, že už nemôžeš... len už to nepovažuješ za dôležité alebo zaujímavé. Ale nebola to šanca raz za život 😉

@autor zvladam ich tak, ze dcere neprikazujem, len ju usmernujem, ukazujem jej zivotne hodnoty, ktore povazujem za spravne. Pred rokom a pol si nasla priatela, videli sme, ze to nie je clovek pre nu, preto sme ju v ramci rozhovorov usmernovali, nechali sme ju vypit si pohar horkosti do dna, az sa sama rozhodla, ze ho posle k vode.
Kazdy ma pravo na chyby, na rozhodnutia, ktore sa v danom okamihu zdaju byt zle, no nakoniec z nich vyplynie zivotna skusenost pozitivna pre buducnost. Moja dcera teraz napriklad vie, co si na chlapoch vsimat, co vo vzrahu chce a co nie.

Len my ako matky s tým nič neurobime. Pre každú je to ťažké....