Bývanie so svokrovcami na jednom dvore

@mima1608 len to co si ty vymenovala ako výhody, tak mnohé by to pokladali za urážku. Akože co si nevedia samé navariť, alebo kúpiť si mäso, lebo to od svokry je fuj. Keď veľa chodí, tak je otravna, keď malo chodí, tak zas nemá záujem.. nejde len o svokru ale aj o nevestu.

Určite nie.

Nikdy viac. Svokra vždy bola u nás keď som vytiahla päty z domu, prevesila záclony, strihala kvetiny, presúvala nábytok.

@marhulka13 tak ale to potom nie je chyba svokry. Ja to beriem normálne. Zasa my keď máme, tiež jej dáme. Či už zeleninu/ovocie od mojej starkej zo záhrady, alebo keď viac navarím, tiež jej ponúknem, zanesiem. Však sme rodina, preboha.

ako pise @syslik81 presne vystihnute do bodky 🙂

@elizabet173 bývalá vedľa nás

@mima1608 A myslíš, že keby ste bývali na opačnom konci mesta/dediny, že by vám tie vajíčka atď. nedala? My máme veľkú záhradu, delíme sa s úrodou s rodinou a nikto nebýva bližšie, než 20km (časť rodiny cca 45km). Čiže toto nie je výhoda spoločného dvora.

@h2 tak vajíčka áno. Ale napríklad váru nám nenosila, ani my jej. Rovnako nákupy. Pre mňa to je určitý benefit. Každý má ako si zariadi.

So svokrovcami by som si to nevedela predstaviť, my bývame s mojimi rodičmi už 3 roky. Nechceli sme zbytočne platiť za nájom, zobrali sme si hypotéku a staviame dom tu na dvore, čiže zostaneme na jednom dvore s mojimi rodičmi. V jednom dome by som si to dlhodobo nevedela predstaviť, ale takto to bude v poriadku. Budeme mať vlastný dvor, terasu…

@elizabet173 ja ich samozrejme ku svokre nechcem každý deň dávať( aj mi to prekáža keď sú furt u nej), ale deti ma neposluchnu, muž je rád, že idú a svokra ich nechá ( keď je unavená alebo nemá záujem vyslovene povie, že nech nechodia alebo ich proste posle preč). Áno povaha je dôležitá, ja aj svokra sme výbušné a presadzujeme si svoje a veru začiatky boli búrlivé, ale muž bol taký mentor ( občas medzi mlynskými kameňmi) a naučili sme sa robiť kompromisy. Zase stále lepšie sa nám žije akoby sme mali stresovať kôli mesačným splátkam.

No my sme tak zili (este v detstve) a da sa aj uplne oddelene. Ale my sme mali velku vyhodu vo fakt velkom pozemku, lebo mame cestu z oboch stran a medzi domami boli este zahrady oboch rodin a spolocny hospodarsky dvor. Ale tiez to bolo, ze kym zila babka, tak vsetko sa delilo na 3 casti, aj ked urodu riesili nasi a babka (teta len dosla na hotove), vsetko, co sa kupilo do spolocneho dvora, tak bolo dedovo (aj ked to neplatil, ale bolo uskladnene v jeho garazi), ale zas, nasi nikdy neriesili ocr, prazdniny, choroby, babka bola na dochodku fakt dlho, starala sa. V lete chodili sesternice na cele leto k babke, tak sme sa cele leta hravali s nimi... Ako, syn, kt bol blizko, ten bol samozrejme najhorsi (a my jeho deti s nim), ale v pohode. Horsie bolo, ked zomrela babka, dedo si doviedol druzku, taku semetriku, no, to teda bolo, ale nasi to v pohode zvladali, rozdelili sa pivnice, zahrady, neskor aj sliepky (ale vajcia nam chodili brat aj tak - lebo ked boli nasi v praci, sliepky zniesli 1-2, ked boli doma, v pohode bolo 5 vajec).
Ale zas, moj oco je splachovaci, on neriesil, poznal si rodicov a dedovu partnerku vypocul a vypustil, mama sa naucila neriesit tiez, sli si svoje, aj ked parkrat vybuchla... V jeseni zomrel dedo, cca 20 rokov po babke, jeho "teta" tam zila este par mesiacov, ale uz sa odstahovala (mala par vystupov, nakoniec odisla, lebo zistila, že oco jej drevo platit nebude - kym zil dedo, tak platil a hotovil/chystal pre oba domy, a plyn jej prisiel drahy).
Nebolo to idealne, ale dalo sa. Aj ked fakt najvacsia vyhoda bola ta cesta z oboch stran a to, ze sme si nevideli do okien a navstev (fakt dlhy pozemok, dnes by sa tam aj 4-5 domov postavilo).

dobre ti radia. my sme tak -dvojdom a jeden dvor..a ideme stavat inde 🙏

Siestym rokom byvame s manzelom v jednom dvore s jeho rodicmi. Prvy dom je manzelov, za nim je dom svokrovcov a potom zahrada. Masaker, nikdy viac, esteze nas vztah mame silny s muzom a stoji pri mne, lebo mala som uz na mále, ze zoberiem deti a vyslovene uteciem zo dna na den. Este som to zvladla a nastavila nejake hranice, ktore nikdy aj tak nie su dodrziavane celkom! Toto je ale iba moja skusenost. Takze nemusia to ini mat takto. Staviame dom, kde verim tomu ze do roka uz budeme byvat. Keby som sa nevenovala osobnostnemu rozvoju, prace s emociami a pod. asi by som uz davno skoncila na liekoch. Drzim palce kazdej rodine, manzelom, partnerom, ktory sa pre takyto krok rozhodnu. Verim, ze este existuju ludia, ktori svojim detom nebudu robit zo zivota peklo a naschvaly a dopraju im sukromie!