Cítim zlosť na rodičov
Ahojte, potrebujem sa vyrozprávať ,ide o mojich rodičov. Uvedomujem si ze cítim voči nim výčitky alebo takú zlosť,zato ako sa správajú. Mama vo všetkom vidi negatívitu a pritom o sebe tvrdí ze je pozitívna. No čokoľvek urobím alebo sa pochválim, vytiahne z toho to zle co to obnáša.tym mi moju radosť a nadšenie pokazí. Mam deti a minule som sa napríklad pochválila fotkou malého prvýkrát v nosiči.. všetci nadšeni, okrem mojej mami ktorá hned vytiahla ze mi odide chrbtica. V puberte vsetko bolo zle co som urobila,vsetko nadla hned chybu alebo nieco zle na tom.. trpela som neskôr anorexiou, pripisovala som to kritike zo strany otca. Mami.. ze ki tým narušili sebavedomie ktoré si dnes uz budujem a môžem povedať ze som.uoone inde,matka 3 deti... Mam 32 r ale stále mi tie blbé poznámky matky ubližujú alebo minimálne ma nahnevaju alebo ma prejde prvotná radosť. Nezijem uz s nimi .mam ich rada,ale stále citim voči nim výčitku.lebo oni si nepriznajú. Mama si myslí ze je super pozitívny človek, ..otec sebavedomie 30000050. Ako sa mam voči tomu obrniť a vykašľať sa na to a zit si svoj pekný život a netrápit sa tym ked zas niečo zle najde,na veciach ktoré su pre mňa dôležité a ktoré mne robia radosť?
Napríklad este mi napadlo,radama piecť iba
mne moja mama tiez vsetko dirigovala a komentovala kedysi. Ked som sa opovazila povedat na aku strednu by som rada isla, to bola hned negacia no to zrovna, s tou tvojou chrbticou mozes ist vies kam. Vybrali mi skolu rodicia. Ked bola rec o detoch, tak poznamky, silvia ty radsej deti nikdy nemaj, ved sa ti zlomi chrbtica a podobne... Cize ono to nemuselo byt myslene zle, ale z pubertalneho decka robit pomaly postihnuteho kvoli skolioze mne osobne nepadlo dobre. Dnes ma to uz netrapi, je mi to jedno a dnes by som reagovala inak. Ale kedysi mi chybalo sebavedomie a sebaucta. A nasa mama? Ma rodinne vztahy take, ake si vybudovala. Cize kazdy od nej boci.
Presne aj mne toto mama povedala, ze co si so mnou ona len vytrpela, mala som nejake novorodenecke komplikacie, s ktorymi som si bojovala sama este dlhe roky.
Su to ludia, ktori vidia len seba a oni su najlepsi, najmudrejsi, najkrajsi, vsetci ostatni nevedia ocenit ich uzasne kvality.
A ved nevadi, bud za nevdacnu, co je na tom? Treba povedat ze ano, zivot je tazky, ty mama ho mas tazky, ja ho mam lahky. A co teraz? Vdacnost mas prejavovat tak, ze si mas nechat s**t na hlavu? Veru nie, odstrihni sa ty pekne od pocitov viny a krivdy, mne to tiez trvalo roky.
Ono chápem, že si to tak berieš, tiež som si zvykla veľa vecí brať k srdcu, mnohé veci ma mrzeli. Ale teda poviem ti, že odkedy to neriešim je mi ľahšie. Nech si hovorí kto chce čo chce, vypočujem si, ale aj tak si urobím po svojom.
vies, ono mozno aj my pochybime a pochybujeme na svojich detoch. Kazdy robi a vychovava tak ako vie, niektori rodicia to naozaj nevedia lepsie. Tiez si nesu zasa svoje krivdy a nevedomky ich odovzdavaju dalej. Treba to vsetko chapat a to zle, co nam odovzdali rodicia stopnut ak to vidime.
Napriklad aj moja mama si nesie svoje krivdicky desatrocia a dodnes ich nespracovala. Vidim na nej, ze to nikam nevedie.
Normalne navšťiv psychologa. Vztah matka - dieta je najdoležitejší pre vyvoj On ti nepomôže zabudnuť na stare krivdy, ale postaviť sa k nim tak, aby ta nedeptali , vedela si ísť ďalej...Neverim blabolom, že každa matka chce dcere dobre...ked ta niekto depta za každu cenu, nie je to preto,že ta prevelmi miluje ale su tam dve možnosti, žiarli na teba a vadi jej , že si v niečom ina než ona, lepšia - horšia , a snaži sa ti zraziť kohutik,ale to sa verejne nikdy neprizna, alebo druha možnosť, vyrastala v rodine, kde bola zhadzovana,,,a sama nema sebauctu..aj kamoška ma komplikovany vztah s rodičmi, a tiež prechadzala podobnym, paradoxne zo všetkych surodencov sa jedina teraz o nich stara..je to niečo v tvojom vnutri, čo potrebuje hlboke uzdravenie, a budeš velmi prekvapena, ale aj tvoja mama ma šramy na duši, takže nechova sa tak, ako by sa mala....Vieš čo povedala moja mama, ked som sa učila na same 1*, bola slušna, vyznamenaňá, chodila na 3 krúžky, excelovala v nich a škole a ako jedina pomahala v domacnosti? Že som najhoršie dieťa na svete,teraz sa smejem, ale v 13 mi to moc dobre nepadlo...
@0silvia0 presne, moja mama spomina hriechy zpred 50 rokov, ja si nepamätám čo bolo včera...
Paradoxne ty budeš ta, ktora im pomôže tym , že to chceš riešiť a odpustiť a pride hadam deň, ked sa mama pozrie na situaciu aj z tvojho pohľadu a nielen svojho uboleného ja 😇
A že zranené deti neposluchajú alebo nie sú "ideálne deti" - čitala som knihu Súrodenecká konštelácia od Kevina Lemana a tam dobre znazorňuje postavenie čiernej ovce rodiny alebo "neposlušného dieťaťa " čim viac rodičia dieťa zraňujú, tym viac rebeluje a správa sa, ako rodičia nechcú, aby sa správal... Easy ...
Ja som velmi tuzila ist na VS na psychologiu. Mala som dvoch clenov rodiny dokonca na tej fakulte. Ostala som polosirota,mama na nas ostala sama a s dobrym umyslom na odporucanie tych nasich znamych ma odradila od podania prihlasky: Lebo nemam sancu sa tam dostat (znamky som mala,len podla nich mi same jednotky nestacili)...mama ma chcela teda usetrit sklamania z toho,ze ma nemusia prijat,lebo znami sa tak vyjadrili a oni boli ti,ktori konaju neprotekcne...tak som mamu posluchla,lebo mi chcela dobre....revala som kvoli tomu dlho...citila som hnev,potom krivdu..teraz uz nic v tej veci...tak som si povedala,ze sa dam na studium slovenciny (na SS to bol moj top predmet,aj moje prace boli ocenene)...a moji znami sa mi snazili poradit pri vybere aj vetami typu: Ale vies,studium jazyka,lingvistiky je celkovo naaaarocne studium....tak akoze rozumiem,ze ano....len vtedy som sa citila tak hrozne,ze nie som schopna ist vlastne na ziadnu VS,lebo som blba alebo co...studium slovenciny som ukoncila s cervenym diplomom....
Mamu nezmeníš. Môžeš skúsiť byť asertívna, ale hádkam sa asi nevyhneš. Príp. sa môžeš naučiť nebrať to až tak osobne, alebo obmedziť stretávanie. Alebo ju budeš brať takú, aká je, aj s tým hrozným negativizmom. A keď budeš z neho unavená, dáš si od stretnutia pauzu. Ale takéto správanie môže byť aj prejavom začínajúcej stareckej demencie alebo alzheimera. Tým ťa nechcem vystrašiť, toto môžu byť fakt len počiatočné prejavy, k rozvinutiu choroby nemusí dôjsť, alebo až o 20-30 rokov... Máme to v rodine a teraz spätne vidím niektoré príznaky, ktoré sme celé roky prehliadali (a tiež ma to strašne rozčuľovalo). Tým len chcem povedať, že skutočnosť môže byť celkom iná, než to vidíš teraz.
"Trápim len seba , naši nevidia a nepriznajú si, ze niekde možno pochybili.." Ja som kvoli podobnej matke chodila k psychologovi a bola to ta najlepsia vec, aku som kedy urobila. Psycholog mi okrem ineho povedal, ze mama vo svojom vnutri vie, ze mi ublizila, ale nemoze si to priznat, lebo by to neuniesla. Je zla mama, ty to vies, ona to vie (a podla mna to vie aj tvoj otec a preto ju stale vyzdvihuje, pri dobrej matke by to nemusel, bolo by to samozrejme) ale nikdy, naozaj nikdy si to neprizna a uz vobec nie pred tebou. Mne psycholog velmi pomohol v tom, ze moje otrasne detstvo zostalo len spomienkou, bola to vec, ktora sa mi sice stala, ale prestalo mi to ublizovat. A ja som prestala tuzit po uznani (laske) od mamy. A hlavne to bol prvy clovek, ktory mi veril, takze, podla mna, chod k psychologovi, moze ti pomoct zmenit pohlad na vec. Drz sa
Hlavne sa treba realne pozrieť na chyby rodičov, nie ich nekricky milovať a obdivovať. Áno a stale hľadať chybu v sebe. možno tí rodičia majú väčšiu lasku k samým sebe ako k tebe, preto toľko trpíš, ...daj si na vážky čo dávaš a čo dostávaš, a dostaneš kompletný obraz o celej situacii,,,,
predovsetkym sa potrebujes rozhodnut odpustit svojim rodicom. Vzdy ked ti znova pride na mysel ako velmi ti ublizili, tak im odpusti znova. odpustenie uvolni v tvojom srdci a mysli horkost.
@barbora01 ano je to presne tak ako pises. Aj rodic moze byt zly clovek a nemat rad svoje dieta (narcisticke matky a otcovia su toho prikladom). A vdaka Bohu za takych psychologov, akeho si nasla ty 🙂 Mna ide vystrelit ked pocuvam ako niekto hovori "ale maminku/ocka mas len jednu/jedneho. No vdaka Bohu, niekedy by viac ako jedneho clovek ani neuniesol...
@makova333 to je aj tym, ze spolocnost vztah rodica a dietata velmi precenuje a zbostuje. Priklad. po narodeni dietata matka MUSI citit nekonecnu uzasnu lasku, alebo presvedcenie, ze kazdy rodic bezohladu na to ako sa sprava, chce v zasade svojim detom dobre.
Ked niekto pride s tym, ze ma toxickeho, ublizujuceho rodica...hned mu to vsetci vyvracaju a ohadzuju sa maminkami a tatinkami. Pričom, keby tie iste situacie clovek opisal v suvislosti s partnerom, ci sefom, ci znamym...hned pride spravodlive rozhorcenie aky to je hulvat, tyran, necitlivy clovek, a treba rozvod, rozchod, ukoncit kontakt.
a preto su aj tieto zranenia najhlbsie, lebo spolocnost ocakava ze chyba je prednostne v dietati, jeho nevdacnosti ci nepochopeni. Tak sa v tom clovek dookola vrta a hlada s svoj podiel viny /niezeby uplne nebol, ale vina rodicov sa skoro vylucuje/
@negymama myslim si, ze namas pravdu. Sucasna psychologia prave poukazuje na opak. Na to, ze prave chyby rodicov si ako deti nesieme cely zivot. Som dcera a zaroven matka a kedze som uz matka nie malickych deti , velmi dobre si uvedomujem, ze moje chyby a zlyhania silne ovplyvnuju psychiku mojich deti a zaroven si uvedomujem, ze ako tazko je robit tie spravne rozhodnutia voci mojim detom a preto som omnoho zhovievajsia voci chybam mojich rodicov aj ked ich nebagatelizujem.
Veci treba pomenovat jasne, ale najvacsie zabijak je horkost a neodpustenie- to nam nici radost zo zivota a vedie nas k rozhdnutiam, v ktorych sa snazime o dokonalost, ale zlyhavame tak casto ako nasi rodicia. Vidiet chyby v ich vychove a odpustat im a aj neskor sebe, lebo ani my nikdy nebudemem dokonalymi rodicmi to je cesta.
@jennky13 treba vsak delit to, co su naozaj bezne vychovne chyby (vsetci ich robime, dokonalost neexistuje) od toho, co je naozaj toxicke spravanie ak ma rodic poruchu osobnosti (najcastejsie narcisticka, ale moze byt aj hranicna, histrionska atd. a ze takych rodicov je naozaj vela). Pri toxicom rodicovi nejde o chyby z nevedomosti, ale umysel. On chce vedome skodit dietatu, lebo on sam sa potom citi lepsie. V druhom pripade je jedina moznost "ziadny kontakt" a pomoc sebe formou psychoterapie.
@jennky13
vies co, nie sme nazorom az v takom rozpore. Myslim si tiez ze treba odpustat a nedrzat si horkost na rodicov v sebe. Ale dospelym detom ktory ten hnev voci rodicom citia - by viac pomohlo, keby spolocnost netrvala na zidealizovanych predstavach rodicov, ako neomylnych bozstiev - ktore vzdy a zarucene chcu len detom dobre a aj svoje ublizovanie vlastne robia "v dobrom". Lebo nie vzdy to tak je...ano je v tom retaz ublizovania dozadu, obet vyraba dalsie obete atd. A raz to niekto musi prerusit. Ak chce...uprimne si povedat, ze rodicia robili chyby, alebo ich aj dalej robia,... a snazit sa to robit lespie..
a potom pride to o com hovoris... ze clovek ma svoje deti a robi aj pri najlepsej voli opat chyby, mozno ine. A to mozno otupi osten voci rodicom a pride odpustenie.
tak je to najlepsie, niekedy na to pride clovek sam, niekedy so pszchologom. Ja mam svoje deti tiez uz vacsie, od 10 do 17 rokov. pokorne priznavam vela chyb, hlavne pri prvej aj druhej dcere, synovia uz to v mnohom mali lepsie. Ale...posunula som sa aspon v tom, ze ich viem, tie chyby pred detmi priznat a zmierime sa. Ucim tak aj deti, priznat svoje chyby...nastupuje ina retaz
Vraj odpustanie je ta najtazsia cnost, verim tomu ze ano. Pretoze vlastne vyzaduje odpustit aj tomu, kto chybu neprizna. Ale ono to odpustenie nie je prednostne pre vinnika, ale pre odpustajuceho dobre. Mam to vyskusane.
moj svokor je presne ten pripad. cim toxickejsie sa clovek sprava, tym tazsie alebo vobec neprizna svoje chyby. On svoje deti mlatil do krvi, vyvolaval strach, obmedzoval a citovo vydieral. Nikdy nezaznela z jeho ust pochvala a ani slovo prepac... dokonca ani v banalitach typu nechtiac som niekoho strcil, ci stupil na nohu, nie je schopny to slovo vyslovit. O svojich dospelych detoch sa vyjadruje stylolom "vychoval som "k*k*tov .." Ked som sa ho raz spytala, ci aj on niekedy v zivote neurobil chybu, povedal Ano, lutujem, ze som ich viac nemlatil... Tu je potom odpustanie velmi tazke.
to uz nie su len veci typu, odhovorili ma od vysnivanej skoly, ci nekupili mi znackove rifle po ktorych som tuzil.
@negymama moj otec ma vzdy kritizoval, vsetko, co som robila posudzoval velmi kriticky. Bala som sa ho, ale rozhodla som sa odpustit, vzdy po kazdej navsteve som odpustala znovu a potom sa nieco stalo a nas vztah sa zmenil. Zrazu som mala otca rada takeho aky je , aj s chybami a jeho poznamly som uz nevnimala. Minule som od neho dokonca pocula velku pochvlu, pochvalil moj charakter, moju osobnost. Potesilo ma to, ale uz som bola slobodna.
@jennky13 ano toto je ta faza, kde uz prestane cloveka trapit minulost. ja tiez nemam hnev na rodicov, obcas sa az cudujem, ze co ma tak hnevalo. Ale moji rodicia spatne ked pozriem, neboli az tak toxicki, zeby vedome ublizovali, mali zle vzory ktore boli v tom case v rodinach bezne, mali deti ako mladi, moja mama mala len 22 rokov, ked si uvedomim, ze ja v tom veku som este detinsky uzivala studensky zivot na internate bez velkej zodpovednosti. Niektore veci nerobili, lebo ani nevedeli ze treba, moja mama mala sama mamu ktora neprejavovala city, neboli ziadne rozhovory, empaticke pochopenie. V casoch ked bola moja mama dieta, deti posluchali na slovo, a rodicia rozkazovali, bitka bola bezna, tiez z dnesheho pohladu ponizovanie typu odpros na kolenach.
@negymama ved to, ze mozno aj autorkina mama ma za sebou tazke detsvo a tiez si mysli, ze je laskava matka lebo robi lepsie rozhodnutia ako jej mama a tak sa dufam aspon posuvame k lepsiemu, ale prijat rodicov takych aki su , aj s chybami , trhlinami v charaktere chce odvahu a trpezlivost. Ale aj nase deti budu potrebovat tu odvahu a trpezlivost, aby prijali nas s chybami. Proste je to tak, vztahy su to najtazsie , co mame , ale aj najkrajsie 🙂
@jennky13 toto o com hovorime su prevazujuce typy prenasanych krivd a ublizujucich vzorcov.
co je v mensine, oar oercent . ale bohuzial ovela viac skodi - su skutocne psychicke patologie - ludia z poruchami, sociopaticke osobnosti, narcisti, emocne ploche osoby bez pocitov sucitu, ktore bohuzial /pre tie deti/ sa rozhodli aj splodit potomkov.
toto uz presahuje moznosti prace na sebe, bezne uznanie chyb , odpoustanie atd. Je to uy na pszchologov, ci dokonca psychiatrov.
tusim to obe myslite dobre, ale nejak sa neviete naladit na jednu vlnu 🙂
co tak reakcia na nosic v duchu "jeeeej, to je mile, ze mas o mna starosti a chces pre moju chrbticu len to najlepsie. ja chcem pre svoje zdravie to najlepsie tiez, a robim vsetko pre to podla svojho najlepsieho vedomia a svedomia. a navyse mam aj radost z toho, ze takto pekne pohodlne a zdravo nosim svoje dieta. si aj ty rada, ze som stastna a budes stastna so mnou?"
je pre nu tazke preniest sa cez svoje nazory a prijat tvoje rozhodnutia. a tak isto je pre teba tazke prijat jej nazor. skus na kritiku reagovat pozitivne, podakovanim, povzbudenim a uvidis ako jej zoberies vietor z plachiet a nenajde slova do bitky. a samozrejme, mama ma svoj vek a nezmeni sa zo dna na den, a mozno nikdy. lubis a prijmes ju aj takuto ufrflanu? 🙂