Dokážem odísť a začať odznova v cudzine v 40tich rokoch?

Ahojte baby.... ani neviem kde začať..... uz tretí deň chodím vyklepaná ako nedeľný rezeň 😀 môj priateľ s ktorým žijem v spoločnej domácnosti 4 roky, uvažuje nad trvalým odchodom do Austrálie. Viac menej som aj ja uz rozhodnutá, len mám neuveriteľný strach. Budem mat 40 rokov, ukončenú mám obchodnú akadémiu, pracovala som vačšinou v obchode a dlhé roky som mala prácu ktorá bola psychicky aj fyzicky veľmi náročná, no nevedela so odtiaľ odísť kedže som tam pekne zarobila a mala istotu.A dá sa povedať, ze som na to poriadne doplatila, hlavne zdravím lebo z toho stresu som nevedela celé roky otehotnieť. Rozpadol sa mi aj dlhoročný vzťah. V 35tich som ostala totálne sama bez podpory rodiny, hlavne mamy, ktorá všetku vinu dala mne.Ona mala veľmi ťažký a zlý zivot, vychovala 6 detí zväčša sama,z toho 2 pochovala, ja som sa jej narodila v 44- rokoch v druhom manželstve, v ktorom tiez natrafila na alkoholika. Ona v tom svojom nešťastí ani nevedela ako vychovávať.... nevedela nám dát toľko lásky, stále led dirigovala, kritizovala a zhadzovala.....nechcem ju viniť za cely svoj zivot, no aj vďaka nej je moje sebavedomie na bode mrazu.... aj ked sa mi niečo podarí a ma niekto vychváli do nebies, jednoducho mu neverím...... Stále s tým bojujem, lebo viem ze mám na viac, ked sa okolo seba obzriem, no stále to s tou mojou sprostou povahou udupem a snažím sa z radu vyčnievat co najmenej. Trosku som odbočila, no to aby ste v závere pochopili súvislosti. Takze po tom 10 ročnom vzťahu a bolestivou rozchode som sa ako tak dala dokopy a dúfala som v nádej ,ze snáď este stretnem nejakého muža, ze snáď este budem mat šancu na rodinku. Uz som v to neverila a nechcela som ani vzťah silou mocou, no moje prosby boli vyslišané. Stretla som muža o 4 roky mladšieho, trpezliveho, starostliveho. Kedže v tej dobe sa mu veľmi darilo a aj dobre zarábal, tak mi navrhol aby som z toho teroristického zamestnania odišla. Stalo sa. Pochodila som po všetkých možných vyšetreniach, no hlavne som totálne vypla. A podarilo sa mi behom roka a pol otehotnieť, no žiaľ aj trikrát potratiť. Priateľ bol na vyšetrení, no a tam mu zistili teratozoospermiu. Táto diagnoza sa upraviť vraj nedá a teraz navyše sa mu v práci totálne prestalo dariť, takze psychika tiez robí svoje. Je z toho všetkého na nervy a jedine riešenie vidí v odchode z tejto krajiny. Vsetko a všetkých tu nenávidí nechce tu uz žiť. Ja som sa z tých potratov ako tak pozbierala a začala hľadať prácu, no žiaľ akosi sa mi nedarí a navyše mi na nejednom pohovore bolo naznačené, ze som stará! A ked vidím niektoré tie mladé nastylované pipky v obchodoch, ktoré sa nevedia ani pozdraviť a o predaji nemajú ani tušenie, tak gratulujem tým zamestnávateľom za vyber, aj ked na druhej strane niektorí nemajú zase záujem šikovní pracovníčku odmeniť. Som z toho uz rozčarovaná a obaja sme usúdili, ze by sme to s tým odchodom mali skúsiť, len ja o tom nie som na 100% presvedčená...... Mám strach, či nebudem mat výčitky ze tu nechám svoju starú mamu, ktorá sa rozhodla, ze bude odkázaná na moju pomoc( aj ked mám este súrodencov, no oni majú svoje rodiny a prácu, ze?) Mám strach či zvládnem tu angličtinu, tam je škola nutná a priateľ chce aby som potom pokračovala na nejakej univerzite aby som si vedela nájsť lepšiu prácu a aj kvôli vízam. Ja viem niekomu to tu príde smiešne co tu riešim, lebo veľa mladších báb je zvyknutych ze lietajú hore dole po svete a ovládajú jazyky. Pre mna však bude vsetko nove uz od nástupu do lietadla. Angličtinu neovládam a neviem či sa ju dokážem za pol roka naučiť tak aby som mohla ísť na odbornú školu. Či to vsetko v mojom veku ma zmysel? Či nebudem svojmu priatelovi( čoskoro manželovi 🙂 )na príťaž, lebo to nebudem zvládať......No na druhej strane tu co? Snáď tam za takých 5 rokov aspoň niekde sa posuniem, alebo hoc aj ked budem umývať riady, no aspoň si zarobíme na dostojnejsi zivot. Celé mi to príde ako dobrý nápad, konečne niečo urobiť so svojim životom, kec uz nemam rodinu, ani karieru 😀 ..... mám pocit, ze som odflakla cely svoj zivot, ze som neschopná a ked neodidem teraz, tak uz nikdy....... dnes ma napadla aj taká myšlienka, ze najlepšia cesta ako bojovať so strachom je, ísť mu naproti..... len keby som si tak verila, bojím sa ze ten prví krok neurobím..... co mám robiť? Ma to zmysel v takom veku?,hm