Doma mi zomrel manžel
Ahojte, pred 4 dňami mi nečakane zomrel manžel. Dostal infarkt v spánku. Syn, 15 ročný mi do príchodu záchranky pomáhal resuscitovať. Mám na Vás dve otázky, ktoré má ťažia. Ako zvládnuť byť doma a späť v tej posteli? Zatiaľ som u mamy, ale zajtra musím ísť domov, pretože doma máme zvieratá. Neviem si to predstaviť, nezvládam byť v tom dome. A druhá otázka, deti vo veku 10, 13 a 15 sa tvária ako by sa nič nestalo... Nechápem to, je pravda, že aj ja plačem keď ma nevidia, a tiež mi to ešte nejak nedochádza....
@tom_i toto aj mne hovorili a co teraz budes robit, ked tu babka nebude a podobne reci, aj ked sa mi zabil otec to iste - a co teraz bude - a taketo .....
@stellasss mne zomrel ocino, ked som mala 11 rokov. Tiez na infarkt. Tiez som sa tvarila, ze sa nic nestalo, a aj som to tak citila. Kedze bol chory, chodieval casto na 3 tyzdne do kupelov, brala som to tak, ze je tam. Az po par tyzdnoch mi doslo, co sa vlastne stalo, a ze sa uz nikdy nevrati. Az vtedy prislo pre mna to zle obdobie. Mama mi uz ako dospelej povedala, ze som mala pol roka nocne mory, kazdu noc som ju budila, ze sa oco vratil, nech mu ide otvorit. Rano som si nic z toho nepamatala. Ked sa tak spatne na to pozeram, vtedy by mi pomohlo, keby sa o tom mama so mnou rozpravala, keby sa predo mnou rozplakala, nehrala sa silou-mocou na silnu. A co jej neviem zabudnut je, ze ma raz poslala k starkej a zbavila sa ocovych veci. Povedala mi, ze nechcela, aby som ich balila s nou, aby to nebolo pre mna prilis bolestne. Pre mna by to bol sposob, ako sa s nim rozlucit(na pohrebe som nebola). Aj ako dieta som to tak vnimala, aj teraz to tak vnimam, ze sme to mali robit spolocne.
Silno ti drzim palce, nech to zvladnete co najlepsie. ❤️
Prijmi uprimnu sústrasť. ❤️
Sadnite si spolu a porozprávajte sa o tom a hlavne dajte von emócie. Budte si navzájom oporou. Velmi Vam držím palce! ❤️
uprimnu sustrat. z vlastnej skusenosti ti viem povedat ze deti to este uplne nechapu co to pre nich znamena. myslim ze si to uvedomia az v tedy ked im zacne chybat a ked si uvedomia ze uz je to doma ine co bude o par dni no mozno i tyzdnov. ty to vnimas ako dospelak dieta berie smrt ako sucast zivota, nenesie zodpovedat na rodinu. drzim palceky nech to zvladate v ramci moznosti a detom odporucam psychologa, ktory im pomoze vysporiadat sa s emociami a pocitmi a hlavne synovi s pocitom viny ze nedokazal otca zachranit. pozor na to toto ho bude velmi zrat zvnutra. drte sa
Úprimnú sústrasť prajem. Dufam že sa ťa to veľmi nedotkne ale vec ze tvoj manžel mal veľmi peknú a rýchlu smrt. Vo svojej posteli v dome po boku milovanej osoby. Skus a na to pozrieť z tohto uhla pohľadu! Nie každý má také "šťastie" môj otec umieral dlho veľmi bolestne obklopený cudzími ľuďmi v nemocnici!
A nie čas nepomôže!
S deťmi by som sa každý deň, o tom, o tej bolesti a obrovskej strate rozprávala.
Veľa síl.
No napríklad ja keď som v 11tich mala prvú skúsenosť so smrťou blízkeho človeka, tak do pohrebu som neverila že sa to stalo, neplakala som, nesmútila, doľahlo to na mňa až na pohrebe že je to fakt a prerevala som ho celý... Takže možno že to ešte nespracovali a neveria tomu. A ty spavaj inde, aj na gauči, posteľ kľudne zmeň aj celú spálňu ak chceš, nespi tam nasilu keď ti to nie je príjemné.
Uprimnu sustrast 😭 je mi to velmi luto.
Neviem pomoct , iba napr ja ked som nasla starkeho mrtveho mala som 12rokov, zhanala som pomoc, bola pri jeho ozivovani...mala som s ním najblizsi vztah zo vsetkych vnucat... stres poriadny ale nijak som sa nezosypala alebo co. Zato ked mi umrela starka, bola mi ako mamina, proste s nou som mala nadherny laskyplny vztah, uz som mala sice 26rokov, no stale som sa citila ako jej malá milovana vnučka, zomierala dlho, vedeli sme ze umrie ,mala rakovinu uz v poslednom stadiu, ale vobec som si to nechcela pripustit a jej smrt ma velmi zasiahla,nebola som schopna zit, uplne som ochladla, akoby vo mne ostalo hrozne prazdno. Vecer par hodin pred jej smrtou som jej bola zaniest ciste oblecenie do nemocnice a vzala som co mala pouzivane. Ked som prisla domov polozila som tasku do chodby. Rano volali ze zomrela. Ja som tu tasku s jej vecami nebola schopna vybalit a odpratat. Rok bola na tom istom mieste,potom sme sa stahovali, od roku 2015 som sa neodvazila tu tasku vybalit, stale su v nej jej veci a nedokazem sa do nej ani pozriet. Nedokazem to, a ja netusim preco. Je to asi pre mna nejaky znak jej smrti, nieco co som naposledy od nej vzala . Plakavam dodnes sama, vsetci v rodine vedia ako ma jej smrt zasiahla no dodnes sa nedokazem o nej poriadne rozpravat, ked niekto nahodi tu temu, okamzite chladnem a radsej menim temu, nechapem. Nas vztah bol uzasny, bola pre mna vsetkym a ja v spojitosti s nou pred druhymi neviem ukazat ziadnu emociu... pohreb bol pre mna nieco strasne, v dome smutku nechcela som ju pustit, objimala som ju a bozkavala a hrozne som plakala, museli ma liekmi nadopovat , bola to pre mna trauma. A odvtedy som uz pred druhymi nikdy neukazala ako velmi ma to boli... netusim preco je to tak...
Drzim palce a prajem vela vela sil aj detom 😭🙏 tak velmi ma to mrzi...😔😔😔