Exmanželka môjho priateľa. Mám sa s ňou porozprávať?

Ahojte dievčatá, potrebovala by som počuť váš názor, čo by ste robili v mojom prípade. Už 3 roky mám priateľa, Belgičana, s ktorým ešte permanentne nežijem v jednej domácnosti, ale už to k tomu definitívne smeruje (otázka pár mesiacov). V každom prípade, trávime dosť času spolu- minimálne 1 celý týždeň vrámci mesiaca a už aj viac v poslednej dobe (možno až 2 týždne v mesiaci), plus všetky dovolenky, prázdniny atď. Moj priateľ je rozvedený a má 2 synov z predchádzajúceho manželstva (chlapci majú momentálne 13 a 15 rokov). Už od začiatku, ako sme sa s priateľom začali stretávať, boli chlapci stále s nami, lebo on ich má na starosti počas víkendov a 3/4 ich prázdnin. Takže keď sme sa chceli vidieť, nezostávalo nič iné, len aby som ja za ním do Belgicka cestovala, keďže on s chlapcami nemohol (časovo a nakoniec aj finančne by to bolo zaťažujúce) a čo sa týka prázdnin- ak som chcela byť s ním, opäť som si vždy musela prispôsobiť agendu, aby to vyhovovalo chlapcom. Možem povedať, že chlapcov mám rada- sú fajn, je celkom s nimi sranda, lebo doteraz sme sa skor rozprávali vždy rukami-nohami (ja neviem flámsky a oni doteraz veĺmi nehovorili anglicky) a sú to dobrí chalani. Ale predsa len, sú tam aj isté obmedzenia - starší má poruchu príjmu potravy a fóbiu z jedla a reštaurácii, a to nás do určitej miery vždy obmedzovalo, lebo sme si málokedy mohli niekde poriadne vybehnúť. Takisto aj určité "intímnosti" - typu bozk, alebo objatie- to si musíme šetriť keď sme naozaj sami, nehovoriac v noci, keď všetko musí byť "potichu" 🙂.. Aj keď som si na toto všetko zvykla, predsa sú mi chvíle, kedy som naozaj sama so svojim priateľom nesmierne vzácne a užívam si ich ako sa dá. A keďže spolu nie sme každý deň, o to sú tie chvíle vzácnejšie. Naviac, doteraz som si stále hovorila, že toto raz prejde, chlapci vyrastú, už možno budú mocť byť ak trochu sami doma - napríklad tie 2 hodinky, kedy by sme si priateľom niekde vybehli, alebo by si priateľ mohol ušetriť trochu dovolenky, nechať chlapcov aj samých doma cez prázdniny, kým je on v robote (pripomínam, že starší ma 15 rokov..). Ale nevyzerá, že to bude tak skoro. A to "vďaka" jeho ex. Ona totiž presne riadi celú agendu s chlapcami. Víkendy sú samozrejmé, ale hlavne, čo sa týka prázdnin - celé to diriguje ona- ona povie, kedy on bude s chlapcami a takto proste bude. Diskusia je nemožná. Kedykoľvek totiž moj priateľ mal trochu inú predstavu, už po ňom hučala, aký je zlý otec a podobné hlúposti, nad ktorým sa rozum zastáva, lebo on je prototypom úzasného a obetavého otca (rozviedli sa kvoli jej permanentným neverám, ale aj to nakoniec celé zvrhla na neho, že keby on bol k svetu, tak by mu nikdy neverná nebola..). Naviac, moj priateľ je taká povaha, že "kam ma položíš, tam budem". Neznáša konflikty a tak s ním ľudia typu "dirigentov" dokážu manipulovať ako chcú oni. On nikdy neprotestuje - zatne zuby a nejako to prežuje, pokiaľ sa dá. Mne jeho povaha vyhovuje, lebo moj bývalý bol jeho pravý opak, tak sú mi kľud a nekonfliktnosť v podstate balzamom na dušu... Samozrejme to má ale aj ten negatívny rozmer, že v podstate som to koniec koncov ja, čo sa musí nakoniec všetkému prispôsobiť. Čo nie je vždy jednoduché aj s ohľadom na moju rodinu (našťastie deti mám už veľké, ale predsa ma stále ešte potrebujú), aj moju prácu - aj keď som v podstate dosť flexibilná, predsa len máme určité pravidlá vrámci dovoleniek a niekedy sa mi to proste nedá prispôsobiť tomu, ako nám to priateľova ex naplánuje. Priateľ má v tomto totiž veľmi jasno a to mi už viackrát povedal- že on proti nej nepojde, lebo to by nebolo dobré kvoli deťom a keďže my dvaja sme dospelý, musíme sa tomuto prispôsobiť. No ale vrchol to nabralo poslednú dobu. Najprv ho len tak z ničoho nič začala obviňovať, že sa viac stará o moje deti, ako o vlastné a to v súvislosti s tým, že moja dcéra prišla na rok študovať do Bruselu a on je vrámci jednej soboty pomohol odviesť veci a nechal chlapcov asi 3 hodiny samých (13 a 15 ročných!). A povedala mu, že ona si to neželá a že z toho vyvodí dôsledky. Ďalej- moj priateľ teraz našiel pre nás nový domček, ktorý je asi 50km vzďialený od miesta, kde doteraz býval a kde býva jeho ex. Na to miesto chodia pravideľne spoje asi každých 20minút. Chlapcom stačí nastúpiť do autobusu a vlaku a boli by tam za asi 40-45 minút a priateľ, resp. my obaja, by sme ich počkali na stanici.. Ale pre ňu je to ako koniec sveta, že ona chlapcov sama vlakom a busom nepustí, lebo sa určite stratia, alebo zabudnú vystúpiť, alebo si niečo tam zabudnú a podobné blbosti.. A to sa mi už úplne začal zastavovať rozum- veď my sme samí cestovali oveľa mladší - mama nás naložila do vlaku a vystúpila som presne tam, kde som mala.. A ďalšia rána prišla tiež teraz. Najprv nám oznámila, že chlapcov budeme mať od 21. 12. do 30.12. A ona si ich vezme ten Silvestrovský týždeň. Do školy nastupujú 6.1. No tak sme sa potešili- ja som hneď kúpila aj darček pre oboch - zájazd do Budapešti na ten víkend 3-5.január.. No ale čo čert nechcel, včera sa moj priateľ s ňou stretol a začali sa rozprávať o Vianociach a keď sa dozvedela, že priateľ ide za mnou na Slovensko a že ideme aj do Budapešti, tak sa na neho rozbliakala, že ako si to predstavuje, že on má mať na víkend chlapcov. No a to ho zarazilo, tak jej povedal, že on si myslel, že keď ona povedala Silvestrovský týždeň, tak že to aj vrátane víkendu. A ona povedala, že na ničom takom sa nedohodli a že on je o ničom otec, že myslí permanentne na seba a že čo mu ona a chlapci spravili, keď sa takto správa.. To ho úplne položilo, ale namiesto toho, aby jej nejako oponoval, tak odkráčal so zvesenou hlavou a volal mi, že jemu ľúto, ale že teda on ten víkend do Budapešti nemôže a že ide bookovať letenku naspäť do Belgicka. A to teda mňa úplne položilo. Tak som sa rozplakala a to, čo som tie 3 roky nejako tolerovala, tak na mňa doľahlo. Povedala som mu, že to nie je fér, že vie, že chlapcov mám rada, ale že to som ja, čo sa nakoniec musí všetkému prispôsobiť a stále. A že tá Budapešť bol darček, je to celé zaplatené a že či si teda mám pytať peniaze naspäť od nej.. Tak sme to riešili, ja v plači asi 2 hodiny, ale nakoniec zdvihol telefón a jej zavolal, či by chlapci teda nemohli zostať s ňou. Potom z nej vypadlo, že ona si tam plánovala nejakú párty, ale naveľa súhlasila, a to len preto, lebo posledné asi 3 týždne tiež potrebovala niekde ísť a on bez problémov súhlasil, aby mal chlapcov. Takže toto keď je pripomenul, tak nejako povolila s tým, že ešte to bude musieť nejako aj tak vykompenzovať..
No a tu prichádza moja otázka. Ja sa na toto neviem ďalej pozerať. Priateľa mám strašne rada, ale on sa nikdy nedokope k tomu, aby sa nejako bránil, alebo jej niečo povedal, keď ho ona obviňuje, že je zlý otec, človek a podobne. Takisto, ona nám v podstate riadi celú agendu - od toho, kedy a kde možeme vlastne ísť, či dokonca kde a ako máme bývať. Myslíte, že by som sa s ňou mala porozprávať? Alebo ešte počkať, kým sa nevzmeme a potom jej to všetko povedať? A má to vlastne význam? Nemám sa na to jednoducho vykašlať, prežiť to zatiaľ a vyčkať ešte tie 3 roky, kým aspoň starší priateľov syn nebude dospelý a potom to možno bude inak?